Jaroslav Daniška

Vidíme to už na diskusii po atentáte, keď sa objavili otázky nad menovaním Pavla Krejčího za šéfa ochranky. Poukazovanie na chyby ochranky sa síce preceňovalo, ak by ochranky nerobili chyby, nedošlo by k atentátom na podstatne vyššie postavených politikov, ako je slovenský premiér, ale aj tak. Minister vnútra si sťažuje situáciu, ak do dôležitých funkcií dosadzuje svojich straníkov, pretože potom nesie zodpovednosť aj za nich. Zbytočne sa tým vystavuje problémom, ktoré by inak nemal.

Ale to je len maličkosť. Podstatne vážnejšia je iná vec.

Vráťme sa strihom do októbra 2022, keď došlo k vražde na Zámockej ulici. Vraždil Juraj Krajčík, extrémista zradikalizovaný americkou neonacistickou scénou, s ktorou pestoval priame kontakty. Hneď po vražde sa vďaka slovenským politikom debata posunula do ideologickej roviny, prezidentka Čaputová označila za problém nedostatok akceptácie pre dúhovú legislatívu, premiér Heger prijal podanú dúhovú vlajočku. Všetci potom svorne po tejto slepej ceste pokračovali.

Slepej preto, lebo priniesla úplný odklon od témy bezpečnosti. Za rok a pol sme sa nedozvedeli, či naše tajné služby niečo vedeli o mladom extrémistovi, ak áno, čo to bolo, ak nie, čo podnikli, aby sa to zlepšilo. Vrah chcel strieľať pôvodne na premiéra Hegera, respektíve Roberta Fica alebo Branislava Gröhlinga. Nedozvedeli sme sa, aké boli odvtedy podniknuté kroky na ochranu politikov. Nedozvedeli sme sa ani to, či tomuto problému polícia a tajné služby venujú zvýšenú pozornosť.

Po minulotýždňovom atentáte na Roberta Fica je to chýbajúca skladačka.

Rovnako ako to, ako sa správajú naše bezpečnostné služby, keď nejaký politik povie, že očakáva, že na neho bude niekto strieľať. Politikov treba vyňať pred zátvorku, lebo ich ochrana by mala byť ľahšia, ale problém je širší.

Skrátka, ideologické reči nám idú, ale bezpečnosť dávame bokom. Ale ďalej to takto nejde.

Nielen kvôli pokusu o atentát na premiéra Fica, nielen kvôli Zámockej, vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ale aj po streľbe a vraždách Ľubomíra Harmana v Devínskej Novej Vsi. Bilancia je hrozná.

A ukazuje na potrebu, aby štát zvýšil profesionalitu.

Minister Mikulec bol výsmechom, úradnícka vláda so zastupujúcim ministrom vnútra Ódorom ukázala inú podobu mizérie. Situácia je hrozná aj preto, čo tu roky predvádzali poslední policajní prezidenti, elitné útvary, niektorí špeciálni prokurátori a to všetko s prispením progresívnych médií. Stačí si zobrať zneužívanie prekvalifikovania trestných činov, zneužívanie kolúznej väzby, vyšetrovací systém značky kajúcnik, debatu o paragrafe 363. Bezpečnosť neberieme vážne. Je to až príliš často palica na názorového a politického oponenta.

Už niekoľko rokov platí, že tento problém sa zväčšuje úmerne tomu, ako sa podceňuje rezort vnútra. Začalo to ešte za vlád Smeru príchodom Roberta Kaliňáka. Neskôr potemkiádou s nomináciami Ráža a Druckera počas pôsobenia Pellegriniho, ďalším úpadkom s generáciou Mikulec – Kyselica. Treba tiež pridať aj meno ďalšieho politika Štefana Hamrana.

Nová vláda vedela, koho všetkého treba vymeniť, ale či došlo k zmene, akú potrebuje štát, preverí až pôsobenie nových nominantov a ich vlastné chyby.

Za to všetko je zodpovedný minister vnútra. Počnúc chybami všetkých podriadených, ak pôjde o jeho nominantov a nebude voči nim uplatňovať iba zákon.

Drvivá väčšina jeho predchodcov to nezvládla.

Matúš Šutaj Eštok bude mať k tomu zodpovednosť za stranu, ktorá sa doteraz od Smeru odlišovala najmä ambíciami Petra Pellegriniho. Po jeho odchode sa to vytratí. A niečo bude treba vymyslieť.

Ak sa pozrieme na prípady iných strán a osud predsedov, ktorí prišli po zakladateľoch, ani to nie je zrovna jednoduchá úloha.

Nehovoriac o tom, že rozhodujúci napokon nie sú policajti ani straníci, ani voliči Hlasu.