Šibnutím čarovného bruselského prútika sa Slovensko z večera do rána neprebudí ako reformný drak

Vláda minulý týždeň schválila slovenský Plán obnovy, ktorý mala do konca apríla oficiálne predložiť Európskej komisii. Plán obnovy je súčasťou spoločnej reakcie európskych štátov na recesiu spôsobenú pandémiou čínskeho koronavírusu. Takto ho aspoň oficiálne prezentujú, hoci konkrétne parametre ukazujú, že tento plán nie je klasickou protikrízovou politikou, ale pokusom o podstatnú štrukturálnu reformu európskeho hospodárstva. O konkrétnych oblastiach podpory slovenskej ekonomiky informoval Štandard tu.

Slovenský plán má podľa predkladateľov zabrániť stagnácii životnej úrovne, ba čo viac, má pomôcť dobehnúť životnú úroveň vyspelých ekonomík. Okrem samého hospodárskeho rastu je zameraný na oblasť zdravia, vzdelávania, vedy a výskumu, efektívnej verejnej správy a predovšetkým životného prostredia. Na poslednú menovanú oblasť je vyčlenený najväčší objem z plánovaných prostriedkov, a to 37 percent celkovej alokácie. Niežeby táto oblasť bola pre Slovensko zvlášť aktuálna, no slovenskí plánovači boli pri príprave dokumentu viazaní požiadavkami Európskej únie.

Veľká reklama na malé peniaze

Plán obnovy je prezentovaný ako veľká príležitosť zmeniť fungovanie Slovenska. Príležitosť reformovať ekonomiku má samozrejme každá vláda, zvlášť ak má v parlamente také silné postavenie ako tá súčasná. Na uskutočnenie zásadných reforiem nie sú potrebné veľké peniaze zvonka ani externá asistencia, ale najmä kompetencia a odhodlanosť vládnucich politikov. Slovensko má v tejto oblasti precedens z obdobia vlád Mikuláša Dzurindu.

V absolútnych číslach nie sú finančné prostriedky Plánu obnovy nijako vysoké. Celková alokácia na investície o málo prevyšuje šesť miliárd eur v priebehu rokov 2021 – 2026. Na porovnanie, dosah koronavírusovej pandémie len v uplynulom roku predstavoval zvýšenie výdavkov štátu o takmer osem miliárd eur. Deficit minuloročného rozpočtu sa zvýšil na takmer 12 miliárd eur, tohoročný štátny rozpočet počíta s deficitom vo výške 8 miliárd eur. V podstate všetky mimoriadne výdavky minuloročného i tohoročného rozpočtu súvisia, rovnako ako Plán obnovy, s podporou ekonomiky v reakcii na problémy spôsobené pandémiou.

Pozitívnym aspektom Plánu obnovy je alokácia finančných zdrojov na investície. Predkladacia správa konštatuje, že vďaka Plánu obnovy môže Slovensko investovať až o štvrtinu viac z verejných zdrojov. Ostáva však otázkou, prečo Slovensko nebolo a nie je schopné investovať viac z vlastnej iniciatívy, bez externej motivácie a kontroly. Veď kto by mal najlepšie vedieť, aké sú prioritné potreby slovenskej ekonomiky, ak nie slovenská vláda?

Vyslobodí Európska únia zakliatu princeznú?

Plán obnovy je kombináciou reforiem a investícií. Časť navrhovaných zmien si dokonca nevyžaduje žiadne, alebo len veľmi malé investície. Legitímnou otázkou je, či by sa tieto reformy boli bývali uskutočnili aj bez Plánu obnovy alebo nie. Ak áno, dôležitosť Plánu obnovy je umelo nafúknutá a jeho skutočný prínos je menší, než nám vláda prezentuje. Ak nie, vnucuje sa nepríjemná otázka, prečo slovenská vláda bez tlaku Európskej únie nie je schopná pripraviť a implementovať potrebné reformy.

Súčasná vláda sa dostala k moci na základe naratívu, že prekážkou rozvoja Slovenska je korupcia, klientelizmus a neschopnosť predchádzajúcej vlády. Tento naratív je v slovenskej politike prítomný dlhodobo a často sa kombinuje s nádejou, že riešením slovenských problémov je väčšia kontrola domácej politiky zo strany Európskej únie. Táto nádej sa pestuje už od deväťdesiatych rokov minulého storočia. Hoci nemožno poprieť, že integračný proces domáce politické prostredie do istej miery kultivoval, žiadne zázraky sa nekonali.

Slovensko je v Únii už sedemnásť rokov a európske peniaze sem prichádzajú ešte o niečo dlhšie. Napriek tomu štát naďalej trpí korupciou a klientelizmom. Európske fondy situáciu dokonca ešte zhoršili, keďže vytvorili nové zdroje, ktoré sa kriminálnici usilujú získať. Nie je vôbec zrejmé, prečo by európske peniaze v Pláne obnovy mali byť z tohto pohľadu lepšie, než boli tie predchádzajúce. Plán obnovy nie je žiadnym rozprávkovým princom, ktorý porazí slovenskú korupčnú hydru. V horšom prípade ju nakŕmi.

Neexistuje nič také ako obed zadarmo

Plán obnovy nemožno vnímať ako európske peniaze zadarmo. Tieto zdroje prichádzajú s podmienkami. Tí, ktorí vidia v Európskej únii riešenie slovenských problémov, to budú možno vnímať pozitívne. Kontrola zo strany Únie môže zabrániť významnému plytvaniu prostriedkov. Zároveň však Únia smeruje investície do oblastí, ktoré nie sú pre Slovensko prioritou. Slovenská vláda by zrejme sama nevyčlenila viac než tretinu zdrojov na „zelenú transformáciu“.

Vláda sa isto bude chváliť zvýšením verejných investícií. Mimo pozornosť ako vždy zostane odstavenie súkromného sektora. Mnoho talentovaných ľudí, ktorí by sa venovali produktívnej činnosti vo firmách, bude namiesto toho prerozdeľovať peniaze na ministerstvách a administrovať verejné investičné projekty. Mnoho iných bude hľadať spôsoby, ako sa dostať k peniazom z Plánu obnovy, namiesto toho, aby hľadali riešenia skutočných problémov ekonomiky a spoločnosti. Zatiaľ čo výška verejných investícií je zreteľne viditeľná, náklady v súkromnom sektore zostanú neviditeľné.

Napokon je tu otázka financovania. Plán obnovy bude Európska únia financovať z peňazí, ktoré si požičia. Práve pre tento plán boli štáty po prvý raz ochotné akceptovať spoločné dlhy. Tým sa Európska únia nenápadne, ale významne, posúva k väčšej ekonomickej a politickej centralizácii. Keďže dlhy bude potrebné splácať, ako ďalší krok môžeme očakávať spoločné európske dane.

Zrejme nás v blízkom čase nečaká žiadna veľká centralizačná revolúcia, žiaden ďalší pokus o európsku ústavu či niečo podobné. Len sa postupne odkrojí pár ďalších koliesok salámy a potichu sa nakúpi lojalita jednotlivých členských štátov. Tá slovenská je za 6 miliárd eur.