Svet sa mení. Ekonomické ťažisko sa presúva na východ, neostáva nám iné, len sa spájať

Európska únia a India plánujú obnoviť rokovania o obchodnej dohode. Predchádzajúce rozhovory stroskotali v roku 2013 po nezhodách v oblasti ciel a pohybu osôb. Motiváciou na obnovené rokovania sú zrejme obavy z posilňovania Číny a jej štátneho kapitalizmu, hoci oficiálne vyjadrenia odmietajú, že by spolupráca bola namierená proti tejto ázijskej veľmoci. V pláne je tiež obchodná dohoda medzi Indiou a Spojeným kráľovstvom.

India je pre Európanov vzdialená krajina. No vzdialenosť by nemala byť prekážkou vnímania globálnej dôležitosti. India je druhý najľudnatejší štát sveta a piata najväčšia ekonomika s hrubým domácim produktom porovnateľným so Spojeným kráľovstvom. Pre Indov je Európska únia druhým najväčším exportným územím po Spojených štátoch, vyváža sem zhruba trikrát viac než do susednej Číny.

Téma obchodnej dohody s Indiou je dobrou príležitosťou zamyslieť sa nad ekonomickou geopolitikou. Hoci v poslednom období sa stredná Európa stáva až posadnutá témou Ruska, nezaškodilo by občas vymeniť mapu za glóbus a pozrieť sa na situáciu z inej perspektívy. Globálne ťažisko sa totiž posúva výrazne viac na východ, ako sme si zvykli uvažovať. Na začiatok je vhodné uvedomiť si aspoň populačné proporcie jednotlivých hráčov.

Na európskej mape je Ázia neprávom v tieni Ruska

Rusko, ktorým sa v poslednom čase toľko zaoberáme, je relatívne malý štát. Zďaleka to nie je Sovietsky zväz – Rusko má dnes zhruba polovicu obyvateľov Sovietskeho zväzu na konci jeho existencie. Populácia Číny je desaťnásobná, populácia Spojených štátov je viac než dvojnásobná. Nemecko plus Vyšehradská štvorka majú spolu viac obyvateľov než Rusko. Ruská populácia stagnuje a starne.

Rusko nie je ani veľkou ekonomikou. V deväťdesiatych rokoch prešlo jeho hospodárstvo významným transformačným poklesom. Kým čínska transformácia vyvolala rýchly rast, Rusko relatívne stagnuje. Rýchlejšie rástla v posledných dekádach i chudobná India. V absolútnych číslach je ruský domáci produkt nižší než nemecký, francúzsky či taliansky a len o málo vyšší než produkt štátov Beneluxu.

Rusko nie je ani významným hráčom v globálnom obchode. Rusko má veľké zdroje nerastných surovín, významné sú však najmä z hľadiska jeho sebestačnosti, nie strategicky. Okrem plynu nevytvárajú potenciálnu hrozbu pre iné štáty, len pre niektoré v blízkom okolí. Naproti tomu Čína disponuje nerastným bohatstvom i výrobnými kapacitami, ktoré sú zásadné v moderných technológiách po celom svete. V posledných mesiacoch túto strategickú výhodu zvýrazňuje globálny nedostatok čipov.

Z pohľadu zahraničného obchodu Európskej únie je Rusko piatym najvýznamnejším partnerom. Do Ruska smeruje 4,1 percenta európskeho vývozu, z Ruska prichádza 5,6 percenta dovozu. Z pohľadu Ruska je Európska únia obchodným partnerom číslo jeden – smeruje do nej 37,9 percenta vývozu a pochádza z nej 36,5 percenta dovozu. Obmedzenie vzájomného obchodu tak tvrdšie dopadá na Rusko než na Úniu ako celok, hoci treba dodať, že ruská ekonomika je menej otvorená voči svetu než európska. Podiel zahraničného obchodu na ruskom HDP je okolo 50 percent, v prípade Európskej únie okolo 90 percent.

Akékoľvek mocenské úvahy musia byť podložené ekonomicky. Studená vojna ukázala, že nemožno vybudovať veľmoc na chatrnej ekonomike. Hoci Rusko disponuje veľkou armádou a modernými zbraňami, vojenské výdavky nie sú s porovnaní s inými štátmi nijako vysoké. Len o málo prevyšujú výdavky veľkých európskych štátov a v porovnaní s americkými a čínskymi sú nízke. Čína aj India sú rovnako ako Rusko členmi nukleárneho klubu a rastúcu technologickú kompetenciu Číňanov lietajúcich do vesmíru možno len ťažko spochybňovať.

Ekonomické hry na veľkej šachovnici

Na rozdiel od Sovietskeho zväzu Čína rozohráva svoju mocenskú hru primárne ekonomicky. Usiluje sa o vnútorný rozvoj a zároveň vytvára sieť ekonomických „spojencov“ na celom svete. Slovo spojenec je v tomto kontexte nutne v úvodzovkách, keďže nejde o rovnocenné partnerstvo, ale o vytváranie ekonomicky závislých štátov. Napokon Sovietsky zväz pri vývoze socialistickej revolúcie tiež uplatňoval metódy predstieranej ekonomickej pomoci, Čína má však na uplatnenie tejto stratégie výrazne viac zdrojov.

V kontexte ekonomickej geopolitiky možno vnímať iniciatívu Novej hodvábnej cesty, tiež označovanej ako Pás a cesta (Belt and Road Initiative), investície v menej rozvinutých štátoch Afriky, ale aj v Európe. Nie náhodou Číňania investujú do infraštruktúrnych projektov. Čínske chápadlá sa snažia dosiahnuť na citlivé európske miesta a zdá sa, že sa im darí. Príkladom môže byť predaj gréckeho prístavu Pireus čínskej spoločnosti Cosco v roku 2016. Aktuálne hrozí, že by Čína mohla získať časť čiernohorského pobrežia, keďže tamojšia vláda nebude schopná splatiť Číňanom úver na stavbu diaľnice. Tú, mimochodom, tiež stavala čínska spoločnosť.

Uzatváranie obchodných dohôd medzi Európskou úniou a štátmi v rôznych častiach sveta možno vnímať v podobnom kontexte. Z európskeho pohľadu zjavne nejde o budovanie veľmocenskej pozície, ale skôr o vytváranie medzinárodného systému založeného na vzájomnej kooperácii a obchode. Z pohľadu Indie, ktorá vníma napríklad projekt Novej hodvábnej cesty ako súčasť čínskej snahy o hegemóniu v Ázii, je snaha o spojenectvo s Európou pomerne logickým krokom.

Blahobyt verzus ideológia

Jedným z poučení Studenej vojny je, že na ekonomike záleží. Ekonomická sila pomohla Západu získať rozhodujúcu prevahu v zbrojných pretekoch. Ukázalo sa, že veľmocenskú pozíciu možno budovať len na základe rozvoja vlastnej ekonomiky. Čína, zdá sa, túto lekciu pochopila veľmi dobre.

Zároveň sa ukázalo, že materiálny blahobyt je silným lákadlom, silnejším než ideológia podporovaná silovými štruktúrami i propagandou. Západný blahobyt v kontraste so sovietskou chudobou bol možno najpresvedčivejším argumentom v prospech transformácie socialistických režimov. Západ zrejme nerobí chybu, keď sa snaží svoj ekonomický model podporovať na globálnej úrovni, a buduje spojenectvá proti čínskemu systému štátneho kapitalizmu rovnako ako proti socializmu.

Prospelo by nám menej malicherných sporov medzi Európou a Ruskom – prospelo by to obom stranám – a viac sústredenia na skutočné ekonomické a mocenské hrozby na východe.