Na druhej strane, Danko na túto hru nemá dostatočne silné karty. Môže len narobiť krik. A dúfať, že Hlas ustúpi. Pre pokoj v dome.
Istý čas bol na stole aj scenár s pracovným názvom rošáda. Hlas mal prikývnuť Dankovi výmenou za dve ministerstvá: kultúry a životného prostredia. Tento nápad však trpel jednou zásadnou chybou krásy. Nemá – a ani nemôže mať – podporu ministrov a poslancov za SNS. A takisto nemá podporu v strane Hlas.
S týmto čudným návrhom na „rekonštrukciu vlády“ prišli progresívni kritici ministerky Šimkovičovej. Osvojili si ho aj niektoré médiá. Zapáčila sa im predstava, že Šimkovičová s Tarabom by padli – a ministerstvá by prevzal Hlas. Ako menšie zlo.
Problém je však v tom, že progresívni kritici Šimkovičovej a médiá nemajú zastúpenie v koaličnej rade. Aspoň zatiaľ… A zástupcovia koalície (Taraba a spol.) rošády, celkom zákonite, odmietajú. Navyše, Šimkovičová má v tábore národných voličov silnú podporu. Jej výmena by bola pre SNS vysoko riskantná.
Dankovi ostala len posledná možnosť: pohroziť partnerom následkami, ak neustúpia. Túto možnosť využíva naplno.
Danko partnerov varoval, že SNS možno bude nútená prejsť do opozície.
Samozrejme, nešlo by o parlamentnú opozíciu, ale skôr o tú vnútrokoaličnú. Keď Danko nebude mať viditeľnú verejnú funkciu, v pude sebazáchovy siahne po hlučných témach.
Danko vysvetlil Ficovi, že ak bude SNS zahnaná do kúta, bude musieť napadnúť dvojtvárnu politiku vlády pri vyzbrojovaní Ukrajiny, pri nákupoch amerických zbraní za stovky miliónov eur či pri záväzku prehodnotiť vojenskú dohodu so Spojenými štátmi…
Zároveň by SNS mohla kritizovať Smer za prázdne reči o „hrádzi proti progresivizmu“, za ktorými nevidieť nijaké konkrétne kroky. Napríklad ochranu škôl pred LGBTIQ propagandou. Rovnako by SNS mohla blokovať schvaľovanie rozpočtu, v ktorom sa budú masívne zvyšovať výdavky na zbrane.
Slovom, SNS sa vyhráža, že bude bojovať o prežitie tým najjednoduchším spôsobom – útokmi na vládu zvnútra.
Aj to je zrejme jeden z dôvodov, prečo Fico formálne stojí na strane nervózneho Danka. A radí Hlasu, aby pustil z rúk funkciu predsedu parlamentu.
Hlas sa zdráha, no nakoniec to možno urobí. Napríklad výmenou za ministerstvo pre šport a cestovný ruch.
A ak to neurobí, koalícia bude mať na krku malé, ale vysoko výbušné vecné bremeno. Danko bude na koaličné rady chodiť ako mudžahedín. Ovešaný výbušninami.
2. Bödörovci v SIS
Ficovej vláde sa po necelom roku čakania podarilo pretlačiť do vedenia SIS Gašpara. Najskôr to skúšala s Tiborom Gašparom. To, našťastie, nevyšlo. Nakoniec uspela s jeho synom.
Výsledok je však podobný. Presnejšie, podobne trpký.
Poslanec Smeru Tibor Gašpar je trestne stíhaný. Ak by sa stal šéfom SIS, bola by to ukážka dvojakého metra. Ťažko by sa vysvetľovalo, ak by po odstavení stíhaných čurillovcov nastúpil do vedenia tajnej služby stíhaný Tibor Gašpar.
Jeho syn stíhaný nie je. To však vôbec neznamená, že jeho nominácia je v poriadku.
Je zrejmé, že skutočným šéfom tajnej služby nebude mladý Gašpar, ale jeho otec. A to prináša veľmi nepríjemné riziká.
Povedané na rovinu: s Tiborom Gašparom sa zrejme do bezpečnostných služieb vrátia bödörovci.
Bödörovci sú oligarchovia z Nitry, ktorí v minulosti vystupovali ako vlastníci NAKA. O ich vplyv v polícii sa staral práve Tibor Gašpar. Člen ich skupiny a zároveň člen rodiny…
Podľa viacerých svedkov bödörovci spolu s Gašparom zneužívali NAKA na ochranu „našich ľudí“ a na vydieranie rivalov. Podnikateľ Norbert Bödör sa podľa vyšetrovateľov utajene stretával s dôstojníkmi NAKA a vystupoval ako ich šéf. Zadával úlohy, dozeral na ich plnenie. A obchodoval s policajnými rozhodnutiami v trestných kauzách.
Potvrdili to viacerí svedkovia z prostredia polície aj z prostredia organizovaného zločinu (takáčovci). Pravdepodobnosť, že by si všetci vymýšľali, je blízka nule.
Po vymenovaní Pavla Gašpara za šéfa SIS môžeme predpokladať, že kľúčové funkcie v tajnej službe obsadia zástupcovia bödörovcov. Verejná kontrola bude pritom celkom nemožná, pretože personálna politika SIS podlieha (prirodzene) utajeniu.
V praxi to znamená, že tajná služba s jej spravodajskými zisteniami nemusí slúžiť štátu, ale skôr súkromným záujmom oligarchov.
Trestne stíhaných oligarchov…
Asi netreba dodávať, že tajná služba môže byť v niektorých prípadoch ešte silnejšou zbraňou ako NAKA. Mohli sme to sledovať počas vojny v polícii (2021), keď tajní rozpracovali čurillovcov z NAKA. To, čo zistila spravodajská služba počas odpočúvania „elitných vyšetrovateľov“, viedlo k ich trestnému stíhaniu. A rovno počas vlády Obyčajných.
Ak si médiá a opozícia myslia, že najväčším problémom je divoká personálna politika v rezorte kultúry, tak sa veľmi naivne a veľmi škaredo mýlia.
3. Ukrajinské dobrodružstvo v Rusku viazne
Keď Ukrajinci začiatkom augusta prekvapujúco vpadli do ruskej Kurskej oblasti, vyzeralo to z ich pohľadu celkom sľubne. Zrejme rátali s tým, že pre Rusko bude prvoradá národná prestíž – a stiahne časť síl z doneckého frontu domov, na obranu Ruska, aby s veľkými stratami bojovalo o „posvätnú kurskú pôdu“ (na ktorej Sovieti v lete 1943 vybojovali jednu z rozhodujúcich bitiek s nemeckou armádou).
Zároveň Ukrajinci rátali s tým, že by mohli Rusko dotlačiť k vyjednávaniu. Namiesto hesla územie za mier by mali nové a pre Ukrajinu lepšie heslo: územie za územie.
Nakoniec sa nedeje ani jedno, ani druhé.
Situácia je presne opačná, ako očakávali Ukrajinci a ich západní spojenci. Rusi nechali ukrajinské elitné jednotky táboriť v kurských lesoch a sústreďujú sa na kľúčový donecký front. Postupujú.
Rusko sa zjavne riadi starým známym heslom: keď nepriateľ robí chyby, nevyrušuj ho.
Ukrajinské dobrodružstvo na ruskej pôde je totiž mimoriadne nákladné a riskantné. Viaže veľkú časť ukrajinských jednotiek, zásobovania, protivzdušnej obrany… A v podstate bez výsledku. Rusi sa nevrhli do kurskej protiofenzívy. Len posilnili obranné línie. Trpezlivo čakajú. A o stovky kilometrov ďalej, v Donecku, dobýjajú nové územia. Pripravujú sa na prelomenie vyčerpanej ukrajinskej obrany.
Ak budú Rusi v tlaku na východe úspešní, Ukrajincom hrozí obkľúčenie a kotol. Najskôr v Donecku a Charkove. A neskôr to môže hroziť aj vysunutým ukrajinským jednotkám pri Kurskej oblasti, ktoré by mohli mať Rusi na dostrel aj z juhu, z územia dobytej východnej Ukrajiny.
Druhá nepríjemná správa pre Ukrajinu prišla vo štvrtok. Lavrov vyhlásil, že Rusko bolo pripravené na rokovania o politickom urovnaní konfliktu, no po vpáde ukrajinskej armády do Ruska je to nemysliteľné.
Vyzerá to tak, že po pár týždňoch sa scéna otočila. Ukrajinci dumajú, čo vlastne robia v Kursku. Aký to má vojenský či politický význam. A čo tým strácajú na vlastnom, ukrajinskom území.
4. Telegram v kliešťach
V nedeľu sa stalo vo Francúzsku niečo, čo by bolo ešte pred pár rokmi celkom nemysliteľné. Polícia zadržala zakladateľa Telegramu – a francúzskeho občana – Pavla Durova a pohrozila mu absurdnými obvineniami. Nedostatočnou spoluprácou siete Telegram s bezpečnostnými službami vraj podporuje terorizmus, obchod s drogami, pedofíliu a kyberšikanu.
Po štyroch dňoch hrozbu naplnili. Durova obvinili, že v Telegrame umožňuje kriminálne aktivity a podmienečne ho pustili na slobodu. So zákazom opustiť Francúzsko. A so zákazom pokračovať v činnosti, čím by porušil podmienku prepustenia.
Vyzerá to ako šach-mat. Durov má hlavu v slučke. Buď pristúpi na spoluprácu so západnými bezpečnostnými službami, alebo ho zavrú. Francúzske úrady nijako neskrývajú, že si vynucujú – ako si niečo podobné pamätáme z čias komunistickej ŠtB – „spoluprácu“.
Spolupráca je pekné slovo. No nie vtedy, keď vám ju ponúkajú tajné služby.
Durovov príbeh je katalógovou ukážkou zvrátenosti doby. A úpadku západnej spoločnosti, ktorá mala kedysi (pred hybridnou vojnou NATO – Rusko) prívlastok slobodná.
Od Durova pôvodne žiadali spoluprácu ruské bezpečnostné služby. Odmietol. Odišiel z Ruska a útočisko hľadal na Západe. Usadil sa vo Francúzsku. A firemné sídlo má v neutrálnych Emirátoch.
V západnom svete však narazil na to isté. Prišla požiadavka na spoluprácu so západnými bezpečnostnými službami. Chceli prístup k algoritmom a kontrole Telegramu. Formálnou zámienkou je boj proti terorizmu. Skutočným motívom je však mocenská a politická kontrola nad médiami a sieťami.
Durov sa mal o Telegram podeliť s tajnými službami, ktoré majú vo zvyku plošne sledovať používateľov sociálnych sietí (ako nám to veľmi podrobne, ale zjavne márne opisoval Snowden). A popri tom sa mal zaviazať k moderovaniu obsahu. Čiže k cenzúre obsahu, ktorý nezapadá do línie predpísanej „pravdy“.
Kľúčovým frontom hybridnej vojny je dnes ten informačný. Bezpečnostné služby chcú mať pod kontrolou médiá, sociálne siete, súkromné správy, online priestor. V čase vojny a údajných „bezpečnostných hrozieb“ (pandemických, klimatických, vojnových) je to prirodzené.
Menej prirodzené je to, ako hladko dosahujú svoje ciele. A nielen v Číne či v Rusku, ale aj v EÚ. A v západnom svete.
Vráťme sa na začiatok. Ak by sa niečo podobné stalo pred desiatimi rokmi, ak by bezpečnostné služby strčili za mreže vydavateľa, šéfredaktora alebo správcu sociálnej siete s požiadavkou na spoluprácu so spravodajskými službami, bolo by to na pád miestnej vlády. Slobodná západná spoločnosť – vyzbrojená nezávislými kritickými médiami – by takéto praktiky nedovolila.
Dnes je to vnímané celkom vlažne. V Česku a na Slovensku si bezpečnostné služby vynútili hromadné vypínanie alternatívnych médií (2022). Boli predsa „bezpečnostnou hrozbou“. V Spojených štátoch si nedávno bezpečnostné agentúry vynútili spoluprácu sietí ako Facebook, Google, Twitter… V EÚ strčili do väzby šéfa Telegramu, lebo odmietol spoluprácu.
Stačilo to rámcovať tak, že je to pôvodom Rus, hrozba, zlo. Alebo že sily Dobra potláčajú nebezpečenstvá a chránia spoločnosť pred kriminalitou. Tí pomalší (prevychovaní) nie veľmi chápavo prikývnu. Tí bystrejší asi pochopia, že sa to uberá príšerným smerom, ale väčšina je ticho. Nechce mať problémy s otravnými progresívnymi dozorcami, ktorí dnes bdejú nad hrozbami takmer na každom pracovisku a v každej rodine.
Nechceme predbiehať, ale vyzerá to tak, že suverénna, slobodná, „otvorená spoločnosť“, o ktorej kedysi hovoril Karl Popper, prestáva vo vojnovej EÚ existovať. Prežívajú len, ako to už v časoch kríz chodí, menšie, prevažne konzervatívne enklávy, ktoré tvrdohlavo odmietajú „spoluprácu“.
Dobrou správou je, že tieto enklávy zdravého rozumu a slobody celkom určite prežijú. A celkom určite porastú.
Lebo taký je Zákon.
