Dôvod: Američania tvrdia, že sú blízko k dohode o dodávkach rakiet dlhšieho doletu pre Ukrajinu. Ide o rakety vzduch – zem s dosahom do 370, respektíve do 800 kilometrov (podľa typu). Rusko tvrdí, že by to bolo prekročenie ďalšej červenej čiary s v veľmi vážnymi následkami.
A tvrdí to oprávnene.
Samozrejme, Ukrajina má po ruských útokoch na svoje územie právo útočiť aj na ciele v Rusku. Také sú pravidlá vojny.
Pri moderných amerických raketách s dlhším doletom to však neplatí.
Ukrajina nie je schopná podnikať raketové útoky na Rusko vlastnými silami. Na Rusko by sa útočilo americkými raketami, ktoré Ukrajina nedokáže nakupovať komerčnou cestou. Odpaľovali by sa z amerických bojových lietadiel (napríklad z F-16, ktoré už dorazili na Ukrajinu). A na zameriavanie cieľov by sa používal americký alebo západný spravodajský prieskum. Lebo Ukrajina tieto kapacity nemá. De facto by išlo o americké útoky na Ruskú federáciu, na ktoré by sa využíval ukrajinský konflikt a ukrajinské územie.
Takýto scenár je pre Rusko neprijateľný.
Ak by sa realizoval, už by nešlo len o proxy vojnu NATO-Rusko mimo území NATO a Ruska, na Ukrajine. Bol by to útok amerických rakiet a amerických bojových lietadiel priamo na ruské územie.
Rusko tvrdí, že jeho odveta by potom mala byť namierená na americké ciele. A nielen na tie v Európe (s čím rátajú americké bezpečnostné služby).
Aj to bol dôvod, prečo Američania s dodávkami rakiet dlhšieho doletu dlho váhali. Nechceli riskovať priamu zrážku NATO-Rusko. Nakoniec však Bidenova vláda ustupuje silnejúcemu tlaku z Ukrajiny.
Dôvodom je vojenská realita, ktorá je z pohľadu Ukrajincov čoraz viac zúfalá.
Rusko napreduje na Donbase. Pokus odlákať ruské sily domov do Kurska nevyšiel. Stanovačka Ukrajincov v kurských lesoch Rusov veľmi nerozkývala. Popri tom Rusko stupňuje vzdušné útoky na Kyjev, ukrajinskú infraštruktúru a vojenské centrá.
Prezident Zelenskyj vidí východisko v raketových útokoch na ruské územie. Američania predbežne prikývli a sľubujú riešenie.
Problém je v tom, že raketové útoky na Rusko nemusia viesť k ustupovaniu Ruska z východnej Ukrajiny, ale k opaku. K zintenzívneniu a rozšíreniu konfliktu.
Stačí si urobiť malý test s Američanmi. Ako by asi reagovali Spojené štáty, ak by ich územie ohrozovali – alebo rovno ostreľovali – ruské rakety umiestnené pri amerických hraniciach? Začali by ustupovať a vyjednávať? Alebo by pritvrdili?
Mimochodom, podobná (no nie porovnateľná) situácia nastala počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962. Sovieti reagovali na americké rakety v Turecku, ktoré boli schopné zasiahnuť Moskvu, a rozmiestnili raketové systémy na Kube. Pre Američanov to bolo, celkom pochopiteľne, neprijateľné. Po americkej vojenskej blokáde Kuby a hrozbe vojny nasledovala rýchla dohoda. Sovietske rakety odplávali z Kuby domov. Američania stiahli rakety z Turecka.
Vtedy mali vo východnom aj západnom svete prevahu realisti. Dokázali rešpektovať mocenskú rovnováhu. A hlavne: dokázali sa vzájomne akceptovať – a rokovať na najvyššej úrovni. Pretože už len hrozbu čelnej zrážky veľmocí považovali za katastrofický scenár.
Dnes mnohé z týchto faktorov chýbajú. V západných mocenských štruktúrach sa premnožili nie veľmi bystrí, ale všetkého schopní aktivisti. Realistov, ktorí volajú po rokovaniach a pribrzdení, vyhlasujú za zbabelcov a zradcov.
A s prstami na klávesniciach sa radostne ženú do konfliktov, o ktorých majú celkom pomýlenú predstavu.
Mýlili sa na začiatku (2014), keď predpokladali, že po útoku ukrajinskej armády na doneckých separatistov (a na ruské menšiny) Rusko nebude mať silu ani odvahu na priamy vstup do vojny.
Mýlili sa po ruskej invázii (február 2022), keď predpovedali, že Ukrajina s masívnou vojenskou podporou krajín NATO porazí Rusov a vyženie ich z Donbasu a Krymu.
Mýlili sa, keď očakávali, že Rusko stratí spojencov a energetické sankcie ho ekonomicky a finančne zlomia.
A zrejme sa mýlia aj dnes, keď predpokladajú, že Rusov schladia a upokoja raketové útoky na Ruskú federáciu.
Slovom, sú to ľudia konzistentní v omyloch.
Desivé je, že niektoré z týchto omylov môžu mať kruté následky.
2. Šimečka v slučke
V slovenskom parlamente sa začali prípravy na odvolávanie Michala Šimečku z postu podpredsedu. Divadlo, do ktorého sa rozbehli Fico s Dankom, bude pre ich voličov výživné. Majú desiatky príkladov, ako sa progresívne mimovládne organizácie prisali na štátne peniaze.
Stručne povedané: Šimečka je v slučke. Koalícia má v rukách pikantné témy, ktoré progresívci a ich médiá vysvetlia len ťažko.
Okolo Šimečkovcov je toho už priveľa. Matka Šimečku, strýko Šimečku, partnerka Šimečku… Všetci figurujú v spolkoch, ktoré vyťahovali zo štátneho vrecka stovky tisíc eur. V niektorých prípadoch išlo o dotačné peniaze viazané na projekty (väčšinou dúhové a inkluzívne). V iných prípadoch – konkrétne pri Šimečkovej partnerke – to boli dotácie „na činnosť“. Tie môžu ísť prakticky na čokoľvek. Aj na cestovanie alebo osobné záľuby (ak sa správnym a mierne kreatívnym spôsobom pomenujú účtovné položky).
Organizácie spojené s príbuznými Michala Šimečku získali za posledné roky približne milión eur.
Ďalšie desiatky miliónov eur dostávali mimovládne organizácie, ktoré sú prepojené s poslancami PS, s členmi strany alebo s ľuďmi z jej pozadia. Ich projekty neboli len verejnoprospešné, ale aj politické alebo rovno ideologické. Štát dával milióny eur na propagandu – aj keď reálne sa to nazývalo inak. Napríklad „boj s hybridnými hrozbami“ (čiže s opozíciou a konzervatívnym táborom).
Už pred týždňom sme písali, že tieto zistenia nie sú nové a nápady odvolať Šimečku pôsobia politicky účelovo.
Na druhej strane je však užitočné, ak sa tieto problémy pomenujú. A ak sa stanú témou verejnej debaty. Dokresľujú, ako funguje „systém“.
Progresívny tábor dlho presviedčal verejnosť, že klientelizmus a vysávanie štátnych peňazí je špecialitou Smeru. Iste, roky to bolo presne tak. Ľudia z pozadia Smeru mali stovky firiem naviazaných na štátne tendre. S miliónovými ziskami zo štátnych zákaziek.
Ľudia zo Smeru prihrávali štátne peniaze sami sebe alebo „našim ľuďom“.
Lenže – veľmi podobne vyzerá aj druhá, odvrátená strana toho istého ihriska. Schémy boli jednoduché. Progresívni aktivisti ovládli kľúčové úrady a štátne fondy (aj za vlád Smeru). A prihrávali milióny eur „našim ľuďom“ v modrom. S tým rozdielom, že nešlo o firmy a tendre, ale o mimovládne organizácie a ich projekty.
Na ďalších miliónoch eur z verejných zdrojov sedeli zakladatelia PS ako Štefunko či Truban. Štefunko spravoval európske fondy rizikového kapitálu zamerané na investície do start-upov. Spolu s Trubanom sa potom hrali sa na „investorov“ a „podnikateľov“.
Asi neprekvapuje, že progresívny tábor najtvrdšie útočí na ministrov za SNS. Hlavne na Tarabu a Šimkovičovú, ktorí sa nijako netaja tým, že chcú progresívne mimovládky odrezať od štátneho výčapu hotovosti.
Otázka, či má byť Šimečka odvolaný z parlamentnej funkcie alebo nie, je zástupná.
Oveľa dôležitejšie by bolo urobiť hĺbkový audit všetkých štátnych a pološtátnych dotačných schém, na ktorých parazitujú neziskové organizácie prepojené s progresívnym prostredím.
A potom by sa malo použiť niečo ako Occamova britva (aplikovaná z vedy na štátne financie). Aby sa odrezalo od štátnej projektovej podpory všetko, čo nie je jednoduchým spôsobom preukázané ako užitočné.
Asi netreba dodávať, že po zásahu Occamovej britvy by toho z progresívneho sveta veľa neostalo.
3. Odchod Sulíka
Celkom iný prípad ako Michal Šimečka je Richard Sulík. Jeho rozhodnutie skončiť v parlamente môžeme považovať za nešťastné.
Sulíkov hlas bude v slovenskej politike chýbať.
Roky bol príkladom politika, ktorý sa nebál suverénne a kriticky uvažovať. V roku 2010 ako prvý otvorene kritizoval euroval a nápady Bruselu, aby sa na grécke dlhy poskladali aj Slováci s násobne nižšími platmi a dôchodkami. V roku 2015 ako jeden z prvých namietal proti politike otvorených dverí pri nelegálnej migrácii. Neskôr kritizoval zelené experimenty Bruselu, plošné pandemické opatrenia, energetické sankcie proti Rusku…
Slovom, Sulíkov prístup nebol prvoplánovo aktivistický, ale kritický. SaS chcel profilovať ako pravicovú liberálnu stranu, pre ktorú je kľúčová sloboda. A ochrana slovenských, respektíve európskych záujmov.
Keď sa pred desiatimi rokmi spustil program prevýchovy liberálov na progresívcov (novodobých komsomolcov, ktorí s liberalizmom a slobodou nemajú nič spoločné), Sulíka nedostali.
Dostali však jeho stranu.
Z SaS vyrástlo to, čo Sulík vždy odmietal – strana hujerov, ktorí sa cítia dôležito, keď poslušne plnia úlohy zvonku.
Nechtiac k tomu prispel aj Sulík. Niekedy po roku 2021 sa unavil. Stranu otvoril ľuďom ako Kolíková, Marcinková, Krúpa. Zaradil ju do predpísaného politického mainstreamu. V nádeji, že ho to nezomelie a nejako to uhrá.
Nevyšlo to.
Sulík sa mohol v SaS cítiť podobne, ako sa kedysi cítil Čarnogurský v KDH. Stvoril konformnú stranu, v ktorej bol so svojou povahou rebela tak trochu cudzincom.
Jeho únikový plán vyzeral tak, že odíde z Národnej rady a dočasne bude pôsobiť v Európskom parlamente.
A ešte aj to vyšlo len spolovice.
Sulíkovi však držíme palce, aby mu vyšlo to, čo sľúbil Jaroslavovi Daniškovi – že nebude mlčať a bude písať pre Štandard. Slobodne, kriticky, otvorene.
Tešíme sa na to. Sulík patrí k ľuďom, ktorí ostanú zaujímaví aj bez verejnej funkcie.
4. Skrývačka s Kováčikom
Na záver ešte spomenieme Dušana Kováčika. Jeho budúcnosť sa trochu komplikuje. Krátko potom, čo ho prepustili z väzenia v prvej korupčnej kauze, ho odsúdili v druhej korupčnej kauze. Aj keď zatiaľ neprávoplatne. Kováčik si počká na odvolací súd.
Trochu to pripomína hru na skrývačku s dvoma virtuálnymi Kováčikmi. Ak úrady nájdu a usvedčia len jedného z nich, reálny Kováčik sa vráti za mreže.
Nové rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu veľmi neprekvapuje. Kováčik mal roky povesť skorumpovaného prokurátora, ktorý nedokázal vysvetliť podozrivo vysoké bankové vklady. Po roku 2020 proti nemu začali svedčiť viacerí z jeho klientov a komplicov.
Kováčikova kauza bola roky výstavným príkladom, kedy sa podarilo NAKA a špeciálnej prokuratúre dostať do úspešného finále – právoplatného odsúdenia – vysokopostaveného prominenta.
Dlho to však neplatilo. Po dovolaní ministra spravodlivosti je jeho kauza opäť otvorená. Ochrancovia Kováčika to využívajú na tvrdenia, že bol obeťou politického monsterprocesu a Lipšicovej siete, do ktorej patrila okrem čurillovcov a aktivistických prokurátorov aj aktivistická sudkyňa Pamela Záleská.
Blbé je, že možno majú v niečom pravdu.
A nie preto, že „skutok sa nestal“. Nie. Kováčikove kauzy zjavne nie sú vymyslené a zaslúžia si trest.
Je tu skôr dôvodné podozrenie, že sú zle vyšetrené. Čurillovci a špeciálna prokuratúra stavili na výpovede svedkov – kajúcnikov, ktorých hrozbou väzobného stíhania dotlačili do spolupráce. A zvyšok odflákli.
Netýkalo sa to len kauzy Kováčika, ale aj mnohých ďalších (Makó, Gašpar, Hraško, Imrecze). Prokuratúra má svedectvá v ich kauzách. No na hĺbkové vyšetrovanie finančných tokov, transakcií, legalizácie príjmov a práce zločineckých skupín už schopnosti nemali.
Je to škoda.
Výsledky práce NAKA a špeciálnej prokuratúry nie sú ani zďaleka také pôsobivé, ako sa takmer štyri roky tvárili. Definitívne uzavreté sú len menšie prípady, kde zločincov – kajúcnikov dotlačili k priznaniam a smiešne miernym trestom.
Veľký prípad, ktorý bol uzavretý, už uzavretý nie je. Behá po slobode. A hrá sa na skrývačku.
Vinníkom pritom nie je len minister Susko, ktorý sa podozrivo aktívne poponáhľal s prepustením odsúdeného Kováčika. Svoj diel zodpovednosti nesie aj prokurátor Lipšic s jeho tímom. Mali moc. Mali čas. Mali rozsiahlu politickú a mediálnu podporu. A vo väčšine veľkých káuz nemali sľubované výsledky v podobe právoplatných odsúdení. Alebo aspoň v podobe rozbehnutých súdnych procesov.
Ak za výsledky nerátame ich politické pózovanie.
