Klientelizmus z obchodného pozadia Smeru bol 20 rokov ostro sledovanou témou (dodajme, že celkom oprávnene). V médiách sme o hriechoch Smeru a oligarchov písali intenzívne a dlhodobo. Vie sa o nich takmer všetko.
Klientelizmus, ktorý predvádzajú progresívci a ich siete mimovládnych organizácií napojené na štátnu kasu, bol zas celkom zakrytý. Pre médiá táto téma neexistovala.
Tu už nešlo len o dvojaký meter. Progresívci si vytvorili paralelný svet, v ktorom je dovolené čokoľvek, čo iným zakazujú. Aj štátne dotácie pre partnerku predsedu PS – 190-tisíc eur „na činnosť“. Ak by sa čokoľvek podobné ukázalo o Dankovi alebo Ficovi, médiá by ich roztrhali v zuboch. Pri Šimečkovcoch je to, samozrejme, inak.
Druhý rozdiel medzi klientelizmom Smeru a klientelizmom progresívcov smrdí ešte viac. Firmy blízke Smeru a oligarchovia roky zarábali milióny eur na štátnych zákazkách, teda na dodávaní tovarov a služieb pre štát. V mnohých prípadoch podvodne, za čo boli stíhaní. No aj pri predražených tendroch museli firmy „našich ľudí“ dodať to, čo si štát objednal. Diaľnice, siete a počítače pre školy, CTčka a iné prístroje pre nemocnice…
Pri desiatkach miliónov eur, ktoré štát roky vyplácal sieti progresívnych a dúhových združení, je však otázne, čo za to spoločnosť dostala späť. Progresívne mimovládne organizácie v mnohých prípadoch nerobili spoločensky užitočnú prácu. Robili politiku a ideológiu.
Povedané na rovinu: venovali sa vymývaniu mozgov. Na školách viedli učiteľov a deti k transrodovej agende, v médiách a na sociálnych sieťach bojovali proti tým, ktorých vyhlásili za dezinformátorov alebo za hybridnú hrozbu. Pričom za hybridné hrozby mohol byť považovaný ktokoľvek, kto odmietal poslušnosť – klimatickú, pandemickú, vojnovú či inkluzívnu.
Na čiernych zoznamoch „nepriateľov“ a „bezpečnostných hrozieb“ dokonca za bývalých vlád končili aj opozičné strany.
Slovom, progresívne mimovládne organizácie vystupovali ako politický hráč. Alebo ako geopolitický hráč v službách atlantickej agendy. Pôvodne boli mnohé z politických nadácií a spolkov financované z amerických a britských zdrojov – a až neskôr sa napojili na štátny rozpočet Slovenskej republiky.
Debata o tom, do akej miery majú byť títo politickí hráči financovaní zo štátnych peňazí, teda z vreciek daňových poplatníkov, je celkom legitímna. Hlavne ak voľby ukázali, že väčšina spoločnosti politiku a ideológiu týchto spolkov odmieta.
Rovnako legitímna je aj debata o tom, do akej miery sú progresívne mimovládky previazané s PS. A s rodinou Šimečkovcov, ktorá je aktívna vo všetkých troch sektoroch: straníckom, mediálnom aj mimovládnom.
Druhou a o niečo spornejšou otázkou je, či má verejná debata o týchto témach viesť k odvolaniu Michala Šimečku z funkcie podpredsedu parlamentu.
Jedno z nepísaných politických pravidiel hovorí, že líder najsilnejšej opozičnej strany má nárok na funkciu podpredsedu parlamentu. Volá sa to zastupiteľská demokracia. Na odvolanie zástupcu opozície – a jej voličov – by mal byť vážny dôvod.
Ten je pri Šimečkovi otázny. Koalícia uvádza buď dôvody roky staré (prepojenia na mimovládne organizácie a Denník N), alebo nedostatočné (organizáciu verejných protestov).
Pokiaľ ide o obvinenie, že kampane a protesty PS viedli k atentátu na premiéra, aj tam sa vec mierne komplikuje. Podľa predbežného vyšetrovania mal útočník blízko k strane Demokrati. Nie k PS.
Zdroje z prostredia vládnych strán hovoria, že Fico je pri tejto téme neoblomný a pevne rozhodnutý hnať hlasovanie do odvolania Šimečku. Niektorých z jeho partnerov to zaskočilo. Očakávali, že Fico si vychutná rozpravu, teda verejnú kritiku PS, a na zosadenie Šimečku z parlamentnej funkcie až tak tlačiť nebude.
Minister Taraba a lídri Hlasu sa snažia Fica krotiť. Žiadajú ho, aby zvážil, čo tým získa a čo tým stratí. Obávajú sa, že tým zbytočne otvorí nový front – témou už nebudú prepojenia PS na mimovládne organizácie, ale útoky vlády na opozíciu, respektíve na jej zastúpenie vo vedení parlamentu.
A ešte viac sa obávajú toho, že to povedie k ďalším konfliktom s Bruselom a k hrozbe, že Slovensko narazí na problémy s čerpaním eurofondov.
Pre viacerých poslancov koalície je záhadou, prečo je Fico pri snahe odstrániť Šimečku taký tvrdohlavý.
Je pochopiteľné, že vyhľadáva tvrdú konfrontáciu s PS, s progresívnymi médiami, s tretím sektorom. Smer na tom zarába. No menej pochopiteľné je, že chce koncovku v podobe zosadenia Šimečku z funkcie v parlamente.
Jedným z vysvetlení by bolo to, že Fico po atentáte berie politický boj čoraz viac osobne. Druhým by bolo to, že aj tak ráta s neplatnými hlasmi a s tým, že Šimečka ostane tam, kde je (a kde ho Smer potrebuje).
Tretím dôvodom môže byť to, že Fico vie viac ako jeho partneri a vníma to ako súčasť širšej hry. Napríklad: od Šefčoviča sa mohol dozvedieť, že EÚ sa tak či tak chystá na spory so slovenskou vládou a na hrozby, že Slovensku pozastaví eurofondy. Fico potom bude môcť odkazovať, že za jeho zrážkou s EÚ nie sú právne dôvody, ale čisto politické.
Nech je to akokoľvek, v každom prípade budeme ďaleko od stavu, ktorý avizoval premiér v rozhovore pre Štandard v marci.
Vtedy tvrdil, že do konca leta 2024 sa sporné politické témy vyriešia a na Slovensku bude pokoj.
Nevydalo.
2. CIA dvihla prst
Cez víkend sa stala nezvyčajná vec. Šéf americkej CIA Burns a šéf britskej MI6 Moore zverejnili spoločný článok, v ktorom vyhlásili, že budú spoločne chrániť „svetový poriadok“.
Mnohých musela otvorenosť Burnsa a Moorea prekvapiť. Ich tajným službám sa už dlhšie vyčíta, že majú neprimerane silné postavenie. Možno silnejšie než vlády samy a zvolení lídri. Sťažoval sa na to americký prezident Trump. A pred ním dokonca (aj keď opatrnejším slovníkom) aj americký prezident Obama.
Ak napriek spornej povesti potrebovali CIA a MI6 verejne demonštrovať silu a odhodlanie, museli mať na to vážny dôvod.
Tým dôvodom sú zrejme obavy z volebného víťazstva Trumpa, ktorý chce pootočiť kurz zahraničnej a bezpečnostnej politiky Spojených štátov. Trump chce – len si predstavte tú nehoráznosť – mierovú politiku. Pretože tá vojenská je pre Američanov extrémne nákladná a riskantná.
CIA a MI6 zrejme chceli (alebo potrebovali) jasne demonštrovať, že bez ohľadu na výsledok amerických volieb budú stáť pri sebe. A budú pokračovať v tvrdej línii. Hlavne proti Rusku a Číne.
Bol to jeden z ďalších pokusov upokojiť nervóznych spojencov a deklarovať, že zmena kurzu bude nepriechodná.
Na texte šéfov CIA a MI6 je zarážajúce, že to už nijako nezakrývajú. Garantom „svetového poriadku“ majú byť dve bezpečnostné služby. Nie vlády, nie zvolení lídri, nie dohody diplomatov o červených čiarach. Oni.
Vo svete, kde sa zakazujú rokovania a dohody a kde sa prikazuje riešiť konflikty výlučne silou, je to vlastne zákonité. Hlavné slovo majú mať vojnoví jastrabi. A kto to vidí inak, ten je „zradca“, „hrozba“, „vnútorný nepriateľ“, „agent Putina“.
Inak, irónia osudu zariadila, že varovný prst dvíha práve William Burns, aktuálne šéf CIA. Burns v minulosti nepatril medzi zástancov tvrdej línie. Ani medzi tých, ktorí by vnímali vojnu Ruska na Ukrajine ako „nevyprovokovanú“.
Burns v roku 2008 slúžil ako americký veľvyslanec v Rusku. Patril medzi diplomatov, ktorí namiesto aktivizmu žiadali realistický prístup. Americkú vládu už vtedy, pred 16 rokmi, varoval, že rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko budú Rusi vnímať ako prekročenie červenej čiary. A ako dôvod na vojnu v Európe.
Diplomat Burns tiež varoval, že jedným z vedľajších produktov chybnej politiky americkej vlády a NATO bude zbližovanie Ruska s Čínou.
Realisti ako Burns sa roky snažili vyhnúť sa vojne o Ukrajinu, pretože by mohla vtiahnuť NATO do bolestivého a nákladného konfliktu. A tiež sa snažili zabrániť aliancii Rusko – Čína.
Slovom, Burns patril k starej škole. Vedel, čo sú červené čiary. A vedel, aké následky má ich prekročenie.
Zvyšok príbehu je už len krutá história.
Po roku 2008 sa nepresadili realisti. Presadili sa aktivisti s expanzívnou politikou NATO a tvrdou líniou. Títo nie veľmi bystrí, ale pevne odhodlaní aktivisti najskôr hlásali, že Rusko nebude schopné reagovať. Potom hlásali, že Rusko vojnu na Ukrajine bolestivo prehrá, bude vojensky porazené.
A nakoniec už nehlásajú nič, čo by malo reálny obsah. Už len recyklujú bojové frázy o nevyhnutnosti udržať politiku tvrdej línie. Bez ohľadu na straty Ukrajiny. A bez ohľadu na bezpečnostné hrozby pre východ Európy, ak by došlo k eskalácii a rozšíreniu konfliktu za hranice Ukrajiny.
A diplomat Burns… Diplomat Burns už neexistuje. Stal sa z neho šéf CIA. A jeden z bezpečnostných jastrabov, ktorí musia hlásať, že nastúpená bojová cesta, akokoľvek chybná, už nemá alternatívu.
3. Ruská ropa? Nie, maďarská ropa
Spor Ukrajiny s Maďarskom a Slovenskom o dodávky ruskej ropy sa skončil celkom dobre. Dohodou, že dodávky ropy cez ukrajinské územie budú pokračovať.
Ukrajina pritom neporuší vlastné sankcie, ktoré uvalila na ruskú ropu, respektíve na ropu vo vlastníctve ruského Lukoilu. Je za tým starý obchodný trik. Ruská ropa sa na ukrajinsko-bieloruskej hranici zmení na ropu vo vlastníctve maďarského koncernu MOL. A túto spriatelenú „európsku ropu“ Ukrajina ochotne prepraví a dodá na Slovensko a do Maďarska.
Minister Blanár si po dohode trochu kopol do Európskej komisie. Pripomenul jej, že nepodržala Maďarsko so Slovenskom, nekonala a o riešenie sa museli postarať národné vlády.
Urazená eurokomisia reagovala, že to bolo inak. Vraj „podnikla všetky potrebné kroky na riešenie“. A trochu pri tom zavádza.
Maďarsko a Slovensko hneď na začiatku žiadali eurokomisiu, aby zasiahla a vysvetlila Ukrajine, že nemôže jednostranne ohrozovať obchodné záujmy krajín EÚ. Komisia to však odmietla. Na takzvané naliehavé konzultácie s Ukrajinou nevidela dôvod, pretože vraj „neexistujú známky bezprostrednej hrozby pre zabezpečenie dodávok“.
Tie známky pritom existovali. Ak by Ukrajina podobným spôsobom ohrozovala zásobovanie Nemecka alebo Francúzska, eurokomisári by okamžite štartovali do Kyjeva.
Pri Maďarsku a Slovensku eurokomisia mávla rukou. Dokonca to vyzeralo tak, že nestojí na strane členských štátov Únie, ale na strane Ukrajiny. Bol to absurdný stav. Ale príznačný pre súčasné choré pomery.
Dôvody čudného postoja eurokomisie sme sa dozvedeli už v auguste. Komisári pripomenuli, že viaceré členské štáty EÚ sa pýtajú, prečo Maďarsko a Slovensko doteraz neznížili svoju závislosť od dodávok ropy z Ruska…
Milé.
Keď sa už ale „viaceré členské štáty“ pýtajú, tak by sme im mohli odpovedať. Prečo teda poslušná Matovičova, poslušná Hegerova ani poslušná Ódorova vláda neznížili závislosť Slovenska od ruskej ropy? Nuž asi preto, že to nebolo možné, aspoň nie podľa naivných predstáv ústredného výboru v Bruseli. Vnútrozemské štáty nemajú také možnosti ako iné krajiny EÚ. Sú napojené na ropovody s ruskou ropou. Ak alternatívne dovezú inú ropu, tak bude predražená kvôli vysokým prepravným nákladom.
Napriek tomu to Slovensko aj Maďarsko robia. Nakupujú aj drahšiu alternatívnu ropu. Tak totiž vyzerá príkaz EÚ. Máme nakupovať aj inú ako zlú ruskú ropu. Napríklad ropu od dobrého Azerbajdžanu alebo od dobrotivej, mierumilovnej vlády v Saudskej Arábii. Špeciálne za tú si radi priplatíme, nie?
Našťastie, problém je už vyriešený, vec môžeme uzavrieť nanajvýš optimisticky. Po novom už nebudeme nakupovať nijakú ruskú ropu, cez Ukrajinu k nám predsa potečie európska ropa.
Diverzifikovali sme.
Dokonca na krásnych sto percent.
Všetko sa na dobré obrátilo.
4. Elektrické vehikle
Na záver ešte v krátkosti spomenieme úsmevné novinky z Nemecka. Nemcom sa prepadol dopyt po elektromobiloch. Stalo sa to potom, čo sa v decembri zrušili štátne nákupné stimuly. Vládni socialisti hneď prišli s novým riešením. Budú ním nové štátne nákupné stimuly: dotácie na kúpu elektroauta. Hlavne na tie lacné – tie za príjemných 47-tisíc eur.
Dôvodom paniky v Nemecku sú podľa vládnej SPD „všeobecné problémy v automobilovom priemysle“.
Možno by nezaškodilo spresniť, že tie problémy nie sú všeobecné, ale vysoko špecifické. Spôsobilo ich smelé, revolučné rozhodnutie EÚ a Nemecka zakázať predaj áut so spaľovacími motormi. Woke automobilky sa neopovážili namietať a hlásili, že sa na to pripravia a zvládnu to. Už v predstihu.
Nakoniec to až tak nezvládajú.
Predaj je závislý od štátnych dotácií. A keďže "električky" namiesto klasických áut si kupujú prevažne bohatší ľudia, systém bude postavený na hlavu. Chudobnejší daňoví poplatníci sa budú cez dane skladať na elektromobily tým lepšie zarábajúcim. Ak sa dotácie zastavia, trh uviazne a automobilky začnú opäť plakať, že musia prepúšťať.
Ďalším špecifikom je, že ide výlučne o európsky problém. V Británii ani v Spojených štátoch sociálny inžiniering neuspel. Nezmysly o plošnom zákaze klasických áut by tam boli nepriechodné.
V EÚ je všetko inak. Lebo v EÚ sme si už zvykli poslušne vykonať, čo sa nám prikáže. A zvykli sme si aj na to, že sa nám to prikáže bez toho, aby sa nás niekto pýtal.
Tak funguje EÚ. Čo by v Spojených štátoch narazilo na vládu, Kongres, verejné protesty a napokon aj na odpor priemyslu, to v EÚ prejde hladko. Takmer nebadane. Komisári navrhli, Rady a europoslanci prikývli. Európanom sa následne včas oznámilo, čo smú a čo nesmú nakupovať po roku 2035. Vraj v záujme boja s otepľovaním a klimatickými zmenami.
Rozkážeme vetru, dažďu…
Ale iste. Rozkázať môžu. Potom ich prefúkne, zmoknú. A zrejme prehodnotia plány, ktoré nás čakajú o dve päťročnice.
Aj pri tejto téme však môžeme byť optimisti. Správy z Nemecka naznačujú, že aj woke hnutia sa raz naozaj zobudia.
