Fanúšik na Slovensku sa po spolitizovaní futbalu na majstrovstvách Európy môže spýtať: A to sa už nikto v Nemecku neozval proti?
Nemecko vypadlo z majstrovstiev Európy po futbale už skôr, teraz v nedeľu sa hrá finále a podobne ako Slováci si ho aj Nemci pozrú pokojnejšie a doma. Štvornásobný majster sveta a trojnásobný majster Európy prehral už v osemfinále s Anglickom, ktoré si zahrá finále s Talianskom.
Nemeckí fanúšikovia sú z tradične solídneho výkonu svojich futbalistov rozmaznaní a tradične očakávajú od svojej reprezentácie, že sa prebojuje minimálne do štvrťfinále akejkoľvek medzinárodnej súťaže. Nemeckí reprezentanti majú až potom právo prehrať. Die Mannschaft – politicky korektné kruhy radšej vynechajú zo spojenia národná reprezentácia Nemecka slovíčka národná a Nemecko – tentoraz na to nemal.
Nie je to žiadna tragédia, Nemci hrali počas prvej polovice 16-ročného vládnutia Angely Merkelovej veľmi efektívne, aj neobvykle krásne a robili radosť futbalovým fajnšmekrom na celom svete. Bolo by trochu nepresné hovoriť, že práve odchádza zlatá generácia, v prípade Nemecka totiž strieda jedna zlatá generácia druhú, ešte aj z tých nemeckými médiami úplne odpísaných lúzrov v roku 1996 boli napokon majstri Európy. Ale celkom iste možno povedať, že pomaly, možno až príliš pomaly, odchádza jedna z veľkých generácií nemeckého futbalu.
O jeho osud si určite netreba robiť starosti: Máloktorý Nemec neuznáva futbal ako kráľovskú disciplínu národa, König Fußball kraľuje ako vždy v celej krajine, priemerný Nemec vie vymenovať aktuálnu zostavu mančaftu ľahšie ako Desatoro. Práve v nemeckom futbale sa stále prejavujú nejaké tie nemecké cnosti. Napríklad taká férovosť.
Stačí si pozrieť zápas s nemeckým komentátorom: Funguje to ako rýchlokurz, nemeckí komentátori disponujú fenomenálnymi znalosťami, pričom nie sú zbytočne ukecaní – a sú programovo féroví. Samozrejme, aj oni drukujú vlastným, ale prepadák je prepadák a majstrovský kus je majstrovský kus, to platí pre súpera rovnako ako pre „našich“. Keď si divák púšťa komentátorov malých futbalových krajín, musí rátať s čímkoľvek. Ak nemá šťastie, s nekompetentnosťou, malichernosťou a mindrákmi. V Nemecku nič také neexistuje. Je nepredstaviteľné, že by nemecký komentátor, keď sa nemecký hráč dopustil faulu, začal plačlivo spochybňovať rozhodcu. Bol to faul, bola to chyba, hotovo. Pravidlá sú nad všetkým. Nemecký futbal, to je veda a vášeň v nerozlučnom objatí.
Na aktuálnych majstrovstvách Európy strhol nemecký futbal pozornosť niečím celkom iným – mám na mysli dúhovú vlnu, s ktorou hráči, sponzori a funkcionári nemeckého futbalu solidarizovali s LGBT komunitou.
Politizovanie futbalu sa rysovalo už dlhšie, nesvietilo to však tak na očiach ako teraz. Napríklad bolo málo známe, že končiaci tréner národného tímu Jogi Löw je sympatizantom Zelených, zelený premiér jeho spolkovej krajiny Bádenska-Württemberska Löwa preto nominoval ako voliteľa do Spolkového zhromaždenia, ktoré v roku 2017 volilo sociálneho demokrata Franka-Waltera Steinmeiera za nového spolkového prezidenta.
Löwovo svetonázorové nastavenie bolo cítiť aj pred majstrovstvami sveta v Rusku v roku 2018. Vtedy sa dostali dvaja hráči tureckého pôvodu pod paľbu, lebo neoslovili Steinmeiera ako svojho prezidenta, ale (autogramom na tričku) istého Recepa Erdogana. Otázka znela, či zobrať verejne znemožnených Turkov do Ruska. Löw ich podržal a zobral, čo sa ukázalo ako fatálna chyba. Nemeckí fanúšikovia vystavili zvlášť Mesuta Özila nemilosrdnej kritike, ten bol celý zneistený a podal slabý výkon, Nemecko po prvýkrát vypadlo v skupinovej fáze a z Özila bol obetný baránok. Odstúpil z nemeckej reprezentácie, presťahoval sa do Turecka a oženil sa s Miss Turkey 2014. Sobášneho svedka mu robil sám Erdogan.
Vtedajšia debata o národnej lojalite občana Özila bola bez víťazov, zostali z toho iba jazvy. Ak to chceme vidieť pozitívne, dobrá správa je, že politika v roku 2021 už nerozdeľuje nemeckých futbalistov – do jedného muža obhajujú LGBT agendu. Kapitán Manuel Neuer si dával namiesto kapitánskej pásky na rameno dúhu, predvádzal sa s tým pred kamerami a robil to s plnou podporou mančaftu. Pred osudovým zápasom s Anglickom nemeckí reprezentanti ešte pridali a pokľakli pred začiatkom zápasu spolu s anglickým súperom proti rasizmu. Dúhový kapitán Neuer vysvetlil nemecké kľaknutie takto: „Sme za toleranciu a proti akejkoľvek diskriminácii a chceme preukázať solidaritu s národným tímom Anglicka. Preto to robíme tiež. Radi ťaháme za jeden povraz a nemuseli sme dlho nad tým premýšľať.“ Posledná časť citátu je najpodstatnejšia – naozaj nemuseli dlho premýšľať.
Dúhová vášeň kulminovala 23. júna na zápase Nemecko – Maďarsko v Mníchove. Na znak protestu proti novému maďarskému zákonu, ktorý zakazuje propagandu homosexuality a transsexuality medzi mládežou, chcelo mesto Mníchov vysvietiť štadión Allianz Arena vo farbách dúhy, UEFA to však nedovolila. Výsledkom bolo, že maďarský premiér Viktor Orbán zrušil svoju cestu na zápas, nemecké médiá ostro kritizovali „netolerantnú“ UEFA a v deň zápasu dúhovo žiarili mnohé iné nemecké štadióny.
O tom, čo sa stalo počas nemecko-maďarského zápasu na tribúnach, existujú dva úplne rozličné naratívy. Čitateľ sa z maďarskej tlače dozvedel, že nemecká zástava sa v Mníchove prakticky nevyskytla: „Keby sme nevedeli, s kým hráme, tak by sme sa to na štadióne nedozvedeli. Nemci mali samé dúhové vlajky!“ Presný opak tvrdila nemecká tlač. Na štadióne bolo vraj more nemeckých vlajok, „len ojedinele nejaký ten dúhový dáždnik“. Zato sa podľa nemeckej tlače správali hostia z temnej maďarskej ríše nespratne, pískali údajne pri nemeckej hymne a skandovali vraj Schwul schwul Deutschland schwul! (teplé teplé Nemecko teplé). Zaujímavosťou je, že tieto úplne protirečivé verzie boli zverejnené v médiách, ktoré sú v svojich krajinách považované za konzervatívne. Ukazuje to, že tá téma je príliš ideologizovaná, aby o nej mohlo existovať ešte niečo také, ako je spravodajstvo. Z médií sa teda človek nedozvie, ako vyzeral mníchovský zápas v skutočnosti. Keby sme sa chceli dopátrať pravdy, museli by vyslať vlastný tím špičkových forenzníkov.
Dúhová vlna v nemeckom futbale ukazuje jednoliatosť – alebo až absenciu – verejnej debaty v Nemecku. Pri žiadnej inej téme nevyzerá verejná mienka tak jednostranne. Kritické postoje k masovému prisťahovalectvu tiež nie sú v politicko-mediálnom mainstreame vítané, no predsa sa vyskytujú, občas aj v mienkotvorných pravicových denníkoch ako Die Welt alebo dokonca na okrajoch ľavicových strán (zelený primátor Boris Palmer alebo charizmatická politička ľavice Sarah Wagenknechtová). Pri LGBT agende je to inak. Nemecká elita tú tému už nepovažuje za kontroverznú. Vrátane pravicových mienkotvorných denníkov vládne framing, že dúha je symbolom rozmanitosti, tolerancie a demokracie. Keď niekto „ide príkladom“ a vztýči dúhovú vlajku, obhajuje tým „pestrosť“ v spoločnosti a bude ho obhajovať aj Die Welt a Frankfurter Allgemeine (pravdaže, s biednym a nepestrým slovníkom).
Česť mediálnym výnimkám, ktorých je však tak málo, že ich môžeme všetky v krátkom zozname na konci článku vymenovať.
Čo si ale o zdúhovení nemeckej verejnosti myslí bežný Nemec, nikto vážne neskúmal. V žiadnom prípade si netreba zameniť komentáre čitateľov pod článkami za hlas národa, aj tak je však nápadné, že čitatelia prodúhových článkov dávajú v drvivej väčšine negatívne echo. Napríklad na webstránkach spomenutého pravicového denníka Die Welt to pôsobí, akoby redaktori a čitatelia stáli na opačných stranách barikády. Kritickí čitatelia často skloňujú novotvar Gratismut (bezplatná odvaha): Po tom, že futbalisti v Nemecku s dúhou nič neriskovali a iba zbierali lacný potlesk, sa kritici „tešia“ na veľkolepé pro-LGBT manifestácie na majstrovstvách sveta v Katare – kde homosexuálny sex trestajú odňatím slobody a bičovaním. Jeden čitateľ napísal o nemeckom tíme: „Tak ako oni hrajú, by sa radšej mali zúčastniť na majstrovstvách sveta v morálke – tam majú víťazstvo už takmer isté.“ Homofóbia sa v tých komentároch prakticky nevyskytuje, bežní Nemci nemajú s homosexuálmi problém, jedinú vraždu z homofóbnej nenávisti spáchal v októbri v Drážďanoch 21-ročný Sýrčan. Ak bežný Nemec vôbec reaguje na dúhovú kampaň nemeckého futbalu, reaguje maximálne iba otrávene.
Pre politický, mediálny a do veľkej miery aj korporátny svet Spolkovej republiky Nemecko platí opak – počas krátkej účasti nemeckého Mannschaftu na EURO 2020 boli priam opojení svojou toleranciou. Najkratšie to trvalo v prípade veľkofiriem, ktoré si zafarbili svoju reklamu na štadiónoch na dúhovo. Zdúhovel napríklad holandský booking.com, ale aj Volkswagen so svojím pozoruhodným novým sloganom (Way to Zero – automobilový gigant zvolil teda cestu na nulu). Kritici, ktorí vyčítali korporátom bezcharakternú vypočítavosť, vôbec nemuseli čakať na silné dúhové odkazy pred očami katarského emira v roku 2022. Odvaha sa skončila už oveľa skôr, ešte na týchto majstrovstvách Európy – už počas zápasov v Petrohrade a Baku divák márne hľadal dúhovo prefarbené reklamy.
Špecifikum tej dúhovej vlny je, že práve nemecká politika ju podporuje mimoriadne jednohlasným spôsobom. Možno to svedčí o mimoriadnej dôležitosti ideológie LGBT pre civilné náboženstvo Západu, možno je to aj trošku vec náhody. Zvyčajne podozrivá, keď ide o nesúhlas s vládnucim nemeckým mainstreamom, pravicovo-populistická Alternatíva pre Nemecko (AfD) je v tejto veci totiž ticho. Spolupredseda Jörg Meuthen len prosíkal: „Prečo nie je možné týchto 90 minút odpočívať od politiky? Nech je futbal len futbalom!“ Na ostrejšie protesty sa AfD nezmohla.
Nezvyčajná zdržanlivosť má jednoduchý dôvod. Volebná líderka AfD Alice Weidelová je lesbička, ktorá žije so Švajčiarkou srílanského pôvodu v registrovanom partnerstve a vychováva spolu s partnerkou dvoch synov. Weidelová sa síce nijako neangažuje za práva a nadpráva sexuálnych menšín, venuje sa hlavne negatívam migrácie, najmenšie náznaky homofóbie v strane si však vyprosí. O ostrejšiu kritiku dúhového futbalu sa pokúsil iba stredne významný regionálny politik Uwe Junge, bývalý predseda frakcie AfD v parlamente spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Junge označil dúhovú kapitánsku pásku na ruke Manuela Neuera ako Schwuchtelbinde (buzerantská páska). Potom rýchlo zmazal tento tweet, rýchlo sa ospravedlnil, no aj tak ho dostihla pomsta lesbickej šéfky. Weidelová dala vedieť: „Junge si čoskoro bude môcť pozrieť stranu zvonka.“ A ďalej: „Junge by mal opustiť stranu.“
Čo sa týka zvyšku nemeckej politiky, ani na vidieku sa neoplatí hľadať disidentské hlasy. Reprezentant Leon Goretzka, ktorý necelú hodinu po vyčerpávajúcom zápase tweetoval dúhový emoji s heslom Spread Love, si vyslúžil vyznanie lásky, ktoré mu udelila sociálnodemokratická politička Derya Türk-Nachbaurová: „Som teraz trošičku zamilovaná do Goretzku.” Türk-Nachbaurová má turecké korene a v tej chvíli sa asi trošičku aj zahojila rana z kauzy Özil. Dlhoročný hovorca ministra zahraničných vecí Steffen Rülke povzbudil národný tím slovami, že dúhová symbolika mančaftu je „väčšia ako každý titul“. Podľa Rülkeho, ktorý fungoval do 31. mája ako hlasná trúba Nemecka vo svete, vyhrali nemeckí hráči aj bez strieľania gólov – morálne. Nevybočovali ani starí kresťanskodemokratickí harcovníci ako Horst Seehofer z Kresťansko-sociálnej únie. Ten sa počas utečeneckej krízy ešte snažil o tvorbu antimigračnej osi s Viktorom Orbánom. Teraz aj Seehofer odsúdil maďarský zákon.
Kedže vychádzame z toho, že dúhový nemecký ošiaľ je predovšetkým mediálnou bublinou, ktorá bežného Nemca v krčme vyrušuje len slabo, ak si ju vôbec všimne, musíme sa ešte pozrieť na rolu nemeckých médií. S dúhovým nadšením v liberálno-zelenej tlače a vo verejnoprávnej televízii sa dalo rátať, škoda reči. Už menej pochopiteľné je, že sa pridali aj noviny, ktoré majú prevažne pravicových a konzervatívnych čitateľov – úctyhodný denník Frankfurter Allgemeine a len trošku menej úctyhodný Die Welt.
Tieto dva denníky riešia dúhovú vlnu najmä cez prizmu maďarskej politiky, a preto súhlasia s politickým aktivizmom na štadiónoch. Oba denníky identifikovali maďarského premiéra Viktora Orbána a jeho poľských a slovinských spojencov ako hrozbu európskeho významu. Podľa ich logiky sa musí práve nemecký konzervatívec vyhraňovať proti Orbánovej národno-konzervatívnej línii. V tom svetle informovali o európskej zrážke pri maďarskom zákone proti pedofílii a homo-trans-propagande medzi mládežou a v tom svetle privítali vládu krajiny, ktorá od 1. júla vedie predsedníctvo Európskej únie – Slovinsko. Bruselský korešpondent Frankfurter Allgemeine síce dlho netušil, kde sa Slovinsko nachádza (autor tohto článku je svedkom toho, že si ako vedúci redaktor iných novín pre zahraničie splietol Slovinsko so Slovenskom), teraz si kolega našiel Slovinsko na mape a píše s odborným elánom proti „manichejskému svetonázoru“ slovinského premiéra. Komentátor denníka Die Welt ide tak ďaleko, že uvádza menovite všetkých osem členských štátov EÚ, ktoré nepodpísali list odsudzujúci maďarský zákon (Slovensko je medzi nimi) a umiestňuje to pod medzititulok „Acht Länder gegen EU-Grundprinzipien“ (osem krajín proti základným princípom EÚ). Dúhový aktivizmus obhajuje takto: „Pestro vysvietené štadióny, ktoré majú upriamiť pozornosť na to, čo muži ako Orbán páchajú takzvaným zákonom o ochrane detí v Maďarsku, sú správnym prejavom.“
Nápadné je, že o dúhovom nemeckom futbale mlčia aj niektorí stĺpčekári, ktorí si inak z každého progresívneho bláznovstva spoľahlivo uťahujú. Téme sa nevenoval obľúbený a vtipný konzervatívec Jan Fleischhauer ani bavorský ateista, ktorý sa hrá pod pseudonymom Don Alphonso na prostorekého vidieckeho farára so sedliackym rozumom a ktorý v tejto póze pozoruhodne často obhajuje vieronáuku katolíckej cirkvi. Ich mlčanie naznačuje, že možno už aj pre ostrakizovaných nemeckých konzervatívcov je solidarizovanie s „východoeurópskymi“ rodinnými hodnotami à la Orbán tenký ľad. Možno to dokonca znamená, že dúhu prestávajú v Nemecku vnímať ako symbol progresivizmu. Nie je dúha pomaly už aj trošičku vlajočkou moderného nemeckého konzervativizmu?
Nemeckí konzervatívci staršieho razenia, ktorí si chcú prečítať nejakú tú kritiku nekritizovaného zdúhovenia nemeckého futbalu, sú odkázaní na zopár alternatívnych pravicových blogov, ako napríklad Tichys Einblick starého harcovníka Rolanda Tichého, ktorý svoje médium pre istotu pomenoval po sebe, alebo Unterbergers Tagebuch starého Rakúšana Andreasa Unterbergera, ktorý svoje médium pre istotu tiež pomenoval po sebe. Nie sú to však klasické rešpektované médiá.
Ináč je tu len jedno médium, ktoré s chuťou polemizuje o politizovaní nemeckého futbalu. Na veľké prekvapenie zúfalého nemeckého konzervatizmu to nie je konzervatívne ani nemecké médium. Ide o „starú tetu“ z Zürichu, o 241 rokov starý denník Neue Zürcher Zeitung (NZZ), tradičné liberálne noviny s celosvetovou reputáciou. Bolo obdobie, keď aj NZZ žil pre progresívne chápaný liberalizmus. (Autor článku bol svedkom toho, že vtedy nestačilo, ak prispievateľ z Maďarska autenticky nenávidel Orbána, musel autenticky nenávidieť aj Maďarsko.) Pod vedením šéfredaktora Erica Gujera, ktorý spoznal Nemecko ešte ako korešpondent v komunistickej Nemeckej demokratickej republike, objavil NZZ typ liberalizmu, ktorý bojuje predovšetkým za slobodu slova. Švajčiar Gujer je Nemeckom fascinovaný a pritom vášnivo karhá neslobodný nemecký konformizmus. Povedal: „Škaredý Nemec už nenosí oceľovú prilbu, on morálne poučuje celý svet.“ Gujer vidí v Nemecku medzeru na trhu a investuje obrovské sumy do nemeckej expanzie NZZ. V berlínskej redakcii NZZ pracuje už okolo 20 ľudí. Šéfredaktor tvrdí, že ponúka nemeckým čitateľom osviežujúci „pohľad zvonka“, ten pohľad zvonka píšu však v prvom rade výrazní nemeckí konzervatívci, ktorí sa vo vlastnej krajine ocitli vo vnútornom exile. NZZ angažovala pred rokom skvelého konzervatívneho katolíka Alexandra Kisslera a v týchto dňoch rovno šéfredaktora (!) posledného katolíckeho týždenníka Die Tagespost Olivera Maksana.
Pôsobí to bizarne, ale k dnešnému dňu sa nikde nevyskytuje lepšie napísaná kritika zdúhovenia Nemecka než v stále liberálnom švajčiarskom NZZ. „Futbal stráca svoju dušu,“ napísal Kissler v krásnosmutnom fejtóne. A vedúci berlínskej pobočky NZZ Marc Felix Serrao napísal komentár s názvom: „Dúhový národ Nemecko? Prečo je futbalová kampaň proti Maďarsku krátkozraká a svojhlavá.“ Aj Serrao nazýva maďarský zákon „homofóbnym“, písal z perspektívy klasického liberála. Nemci, ktorým lezie dúhová masáž na nervy, si však momentálne nenájdu lepšie útočisko ako švajčiarsky liberalizmus.