Po zatknutí riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského som bol ako bývalý riaditeľ NBÚ oslovený viacerými médiami, aby som vyslovil svoj odborný názor na skutočnosť, že obvinení príslušníci policajného zboru a SIS neboli pred výsluchom zbavení mlčanlivosti tak, ako to stanovuje Zákon o ochrane utajovaných skutočností, a boli k týmto skutočnostiam vyzývaní vypovedať. Vyslovil som svoje odborné stanovisko, že je to hrubé porušenie zákona.
Tvorcom utajovanej skutočnosti je ten štátny orgán, v ktorého kompetencii utajovaná skutočnosť vznikla. Jeho povinnosťou je túto skutočnosť chrániť a rozhodnúť, komu a za akým účelom môže byť ďalej postúpená. Neexistuje iná vyššia moc, ktorá môže tento elementárny princíp ochrany utajovaných skutočností v zmysle zákona interpretovať, ako je ústredný orgán štátnej správy pre oblasť utajovaných skutočností – a týmto orgánom je v zmysle kompetenčného zákona Národný bezpečnostný úrad. Ten podľa zverejnených informácií aj konal a vydal záväzné usmernenie v zmysle, že osoba, ktorá je nositeľom utajovanej skutočnosti, nie je oprávnená o nej informovať tretiu stranu, ak nebola riadnym spôsobom zbavená mlčanlivosti a ak nebol stanovený rozsah tohto úkonu.
Podľa môjho úsudku by popretie tejto axiómy urobilo zo zákona zdrap papiera.
Mimo iného by Slovenská republika porušovala svoje zmluvné medzinárodné a spojenecké záväzky, ak by tento základný princíp nerešpektovala. Taktiež som sa vyjadroval, už neverejne, že v prípade, ak by som bol v súčasnosti riaditeľom NBÚ, musel by som sa podľa svojho presvedčenia okamžite rozhodnúť o odobratí previerky na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami osobám, ktoré svojím konaním porušujú zákon a ignorujú stanoviská ústredného orgánu štátnej správy. Na moje veľké prekvapenie sa nič nestalo. Ďalej pretrváva skutkový stav a kompetentné orgány nekonajú.
