Čo znamená oslobodenie Pčolinského

Naopak, prokurátor špeciálnej prokuratúry vysielal mediálne odkazy a médiá (zvlášť Denník N) ich preberali s oddanosťou, akoby išlo o dôkazy. Monika Tódová tak robí ešte aj dnes a navodzuje dojem, že Žilinkova prokuratúra rozhodla na politickú objednávku a zmarila proces s Pčolinským, na ktorý sa už prokurátor Kysel chystal.

Je to absurdné a je to výsmech a prejav nadradenosti médií nad zákonom. Takto sa údajní strážcovia deľby moci správať nemôžu a nemajú. Radi moralizujú a o vine rozhodujú skôr ako súd, o procesnom postupe prokuratúry bez znalosti jej odôvodnenia. Ak hľadáte amaterizmus a kmeňové pudy, máte to tu.

Na tom ich výklade totiž nesedí nič.

Sám generálny prokurátor Žilinka bol vylúčený z konania, o Pčolinskom nerozhodoval. Rozhodol námestník Jozef Kandera, ktorý v minulosti pracoval na Lipšicovom ministerstve spravodlivosti, kde mu bol pomerne blízky, jeho renomé a reputáciu nemožno dodnes nijako spochybniť (na Najvyššom súde ho perzekvoval Harabin, ako prokurátor dozoroval obzvlášť náročný proces vraždy Ernesta Valka, bojoval proti korupcii). A predsa sa pre jeho rozhodnutie v Pčolinského prípade, ktoré mal zdôvodniť na 75 stranách textu, automaticky robí zodpovedným za zmarenie procesu.

Nie prokurátor Kysel, ktorý nesie hlavnú mieru zodpovednosti za dozor nad vyšetrovaním, ale Kandera.

Nebolo by normálne, keby si novinári najskôr preštudovali samo rozhodnutie a potom zvážili, či majú tlačiť na zodpovednosť prokurátora Kanderu alebo prokurátora Kysela?

Čo ak za túto blamáž nesie zodpovednosť prokurátor Kysel a vyšetrovatelia NAKA, a nie Kandera? Taká možnosť v mediálnom svete ani neexistuje?

Ak vedia niektorí novinári vopred, ako veci stoja, správajú sa ako divosi, nie obrancovia vlády práva.

Vráťme sa však k Pčolinskému.

Štandard od začiatku upozorňoval na to, že tento prípad je zlomový. A to vo viacerých rovinách.

Nevedeli sme, či je Pčolinský nevinný, ale videli sme, že niektoré veci tu nesedia. A predstavujú zásadný zlom do budúcnosti.

Po prvé, preto, že bol obvinený a zadržaný vysoký a politicky menovaný funkcionár novej vlády, ktorý bojoval proti korupcii. Po druhé, preto, že upozornil – z titulu funkcie a s vedomím spravodajských informácií – na pochybnosti v postupe polície a špeciálnej prokuratúry. Po tretie, preto, že proti nemu svedčili dvaja usvedčení zločinci Makó a Beňa, ktorí sa k porušeniu zákona sami priznali, pričom Pčolinský vyzeral v médiách väčší netvor ako „kajúcny“ Makó. Po štvrté, preto, že sa pritom ignorovali všetky informácie s opačným vyznením. Napríklad, že Pčolinský napísal Lipšicovi esemesku, že to na neho skúša Zoro Kollár. Keďže sa to nehodilo do obrazu, že bývalý šéf SIS je vinný, tak sa to obchádzalo, ani sa nad tým nezapochybovalo. Tak sa koná, keď účel svätí prostriedky.

Po šieste, preto, že hoci sa vyšetrovacia väzba v tomto štáte zneužíva roky, využívala sa na to, že sa ňou „lámali“ mafiáni a grázli, ktorí po čase začali svedčiť. Netlačilo ich svedomie, ale veľkosť cely a nedostatok práv, ktoré potom mali aj v riadnej väzbe. A práve tu sa ukázal najväčší zlom, keďže podobné prostriedky použili aj proti Pčolinskému (len si spomeňte, s akou istotou hovoril prokurátor Kysel, že Pčolinský bude za mrežami aj na jeseň) a keďže mu dnes zrušili obvinenie, môžeme povedať, že „nátlak kolúznou väzbou“ narazil a bol použitý zjavne neprimerane.

Keď použijete neprimerané donucovacie prostriedky proti zločincovi, nie je to to isté, ako keď ich použijete proti nevinnému človeku. Aj zlomky legitimity sa otočia na presný opak.

Od zadržania Pčolinského nastala séria problémov, ktorá ukázala na neschopnosť policajného prezidenta riadiť policajný zbor, na vojnu medzi SIS a políciou aj vojnu medzi prokurátormi. Je dobré, že Kovařík dnes skončil, na tento post nemal. Ale je zle, ak sa vládni politici, obzvlášť minister vnútra Mikulec, budú tváriť, že oni za to nenesú žiadnu zodpovednosť. Nesú. A riadnu.

Za každým z týchto problémov sa objavuje obrys Daniela Lipšica.

Lipšic bol roky Pčolinského nadriadeným, Pčolinský mu bol absolútne lojálny, stretával sa v jeho mene aj s ľuďmi, s ktorými to bolo Lipšicovi nepríjemné. Pčolinský bol Lipšicovi lojálny aj po voľbách, patril medzi tých, ktorí podporovali jeho kandidatúru na šéfa generálnej a potom špeciálnej prokuratúry. Lipšic síce nemal rozhodovať o jeho prípadoch, ale vedel ich vyhodnotiť lepšie ako Kysel či vyšetrovatelia z NAKA. A mal zabrániť zneužitiu moci, ktorú mali jeho podriadení.

Napriek tomu neurobil po celý čas nič.

Správal sa alibisticky, aby nepoškodil seba a svoje postavenie. Poškodil tým nielen Pčolinského, ale najmä zmysel svojej misie a renomé inštitúcie. Veď ak nedokáže kontrolovať svojich podriadených, za čo vlastne nesie zodpovednosť? Keď si prečítame tých 75 strán pochybení Lipšicovho podriadeného, budeme sa k tomu vedieť vyjadriť lepšie.

Prirodzená otázka po dnešku znie, prečo generálna prokuratúra využila mimoriadny prostriedok a obvinenie proti Pčolinskému zrušila. Tých dôvodov má byť na 75 strán, ale podľa informácií Štandardu došlo v uplynulých týždňoch k vypočutiu svedkov, ktorých označili Beňa (takzvaný prípad 1) a Kučerka (prípad 2), a všetci z nich odmietli tvrdenia Beňu a Kučerku. Téme sa budeme ešte podrobnejšie venovať.

Na záver už len jedna veta zásadného významu.

Oslobodenie Pčolinského nie je spochybnenie boja proti korupcii.

Ako sme v Štandarde vždy upozorňovali, tento prípad bol iný od ostatných prípadov. Hoci ho využíval aj Robert Fico, aj Pellegrini, Pčolinský nijako s procesmi proti bývalej ekipe Smeru nesúvisí. A práve preto ohrozoval charakter boja proti korupcii a zločinu, ako ho vedie polícia a prokuratúra počas tejto vlády. Hovorilo o tom mnoho signálov, dôsledkom bola poloanarchia a nefunkčná kontrola moci.

Myslíme si to stále. Dnešný deň je príležitosť, Pčolinský na slobode a tiež doriešenie všetkých krivých obvinení voči jeho osobe, účelových a nezákonných postupov zo strany NAKA a špeciálnej prokuratúry by malo viesť k väčšiemu odhodlaniu sústrediť sa na reálny zločin.

Za chyby v tomto prípade však treba najskôr zaplatiť politickú cenu. Nejde totiž len o povesť jedného muža, ale aj viacerých štátnych inštitúcií. Od SIS po špeciálnu prokuratúru a NAKA.

Neexistuje lepší spôsob, ako to urobiť, než vytvoriť parlamentný vyšetrovací výbor.