Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.
A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. (Mk 6,7-13)
Ježišovo vyučovanie sprevádzali krásne zážitky, no bolo aj tvrdou každodennou námahou. Vyučoval usilovne, do úmoru, spaľovala ho horlivosť za Otcov rodiaci sa dom Cirkvi. A horlivosť, to je nadšenie i obeta, spaľujúca túžba. Podstatnú časť Ježišovho verejného pôsobenia zapĺňalo postupné, trpezlivé rozmieňanie jeho posolstva spásy na drobné, prechádzajúc z osady do osady, opakujúc to isté vždy novým ľudským tváram a osudom, ktoré sa za nimi skrývali.
Práve v takomto pohybe posolstvo nadobúdalo svoju tvárnosť, konkrétnosť a zrkadlilo rozmanitosť života. Byť apoštolom v prvej línii však neznamená chcieť všetko robiť sám. Ježiš má so sebou aj učeníkov, ktorých postupne začleňuje do vlastného poslania, aby sa stávali jeho rukami, nohami, ústami a aby v nich pôsobil ten istý Duch lásky, ktorý napĺňal aj Ježišovo vnútro a hýbal ním.
