Našťastie, na našej ceste životom nikdy nie sme sami. Popri nás kráčajú naši priatelia a súčasníci, za nami naše deti a pred nami tí, ktorí vyrazili skôr.
Nasledovať by sme mali tých, ktorí kráčajú pevným krokom k tomu istému cieľu. Tých, ktorí majú alebo mali v rukách rovnaký hodnotový kompas ako my a riadia sa ním.
Tento kompas ukazuje vždy správny smer, pretože sa vzťahuje na niečo, čo samotnú cestu presahuje. Na pevný bod, ktorý leží mimo nej, a práve preto môže byť skutočným zdrojom istoty aj vtedy, keď sa cesta pred nami rozvetvuje alebo celkom stráca.
Ako kresťania v politike máme pred očami citát z evanjelia:
Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie. V štáte, kde moc nepatrila občanom, bolo jednoduchšie robiť takéto rozlíšenie. V demokracii sme ako občania zároveň “cisármi” aj Božími deťmi – každý kresťan s volebným právom je “kresťanom v politike”.
Z toho vyplýva dvojitá zodpovednosť: voči spoločenstvu, ktoré tvoria aj neveriaci a inoverci, a voči kresťansky formovanému svedomiu.
Až príliš málo sa hovorí o druhej strane mince, o zodpovednosti občana. O tom, že právo voliť znamená zodpovednosť rozmýšľať. Rozlišovať medzi formou a obsahom, medzi volebným plagátom a charakterom, medzi heslom a argumentom.
Neexistuje jednoduchý návod, kresťan sa musí v každej situácii riadiť svojím formovaným svedomím a podľa konkrétnych okolnosti, hľadať v nich maximum spoločného dobra.
Donedávna sme boli my kresťania väčšinou a z toho vyplýval úplne iný druh zodpovednosti, než keď sa z nás stáva menšina.
Väčšina musí brať ohľad na menšinu a byť možno zdržanlivejšia pri presadzovaní svojich predstav o štáte. Menšina naopak musí byť kreatívna, navrhovať, odborne argumentovať a žiadať.
Ak sa nám niekedy zdá, že ako kresťania nie sme v politike úspešní, musíme sa sebakriticky pýtať: sme kreatívnou menšinou? Dokážeme našimi nápadmi zaujať a presvedčiť druhých?
Nikdy nie je ľahké pochopiť súčasnosť. Je to ako pozerať sa do ohňa – vidíte plamene a môžete ich veľmi dobre opísať. Ale neviete, či oheň urobil niekto, kto si chce uvariť večeru, alebo či ho zapálil blesk. A už vôbec nedokážete povedať, odkiaľ pochádza horiace drevo. Možno zo stromu, ktorý bol na tento účel vyrúbaný, ale možno sú to posledné zvyšky z vášho zničeného domu.
Oswald Spengler vo svojej knihe Úpadok Západu robí rozdiel medzi "kultúrami" a "civilizáciami". Civilizácia je to, čím sa stane kultúra, keď jej kreatívne impulzy vyvanú a zosilnie kritický impulz. Kultúra je niečím, čo sa ešte len stáva, civilizácia je to, čím sa už niečo stalo. Každá z civilizácií pochovala storočia duchovnej hĺbky tým, že predstavila svet racionálnym spôsobom – intelekt sa chopí vlády tam, keď sa duša vzdala.
Postmoderné chápanie sveta a všetkého, čo v ňom je obsiahnuté, ako sociálneho konštruktu, je rovnako protikresťanské ako anti-pohanské. Je to rezignácia. Ak neexistuje pravda, krása či múdrosť, potom je možné všetko – ale v skutočnosti na ničom naozaj nezáleží. Spoločenské pravidlá už nie sú prostriedkami; stávajú sa cieľmi pri snahe o zladenie rôznych, často protichodných záujmov v spoločnosti.
Preto je také dôležité hovoriť o kresťanstve, viere, svedomí a hodnotách. Nemôžeme nechať postmoderný relativizmus zničiť túto spoločnosť.
Preto musíme hovoriť o konzervativizme a ja vám všetkým želám deň bohatý na nápady, myšlienky a priateľskú atmosféru. Som si istá, že v závere tohto dňa budeme vidieť, že oheň konzervativizmu stále horí a budeme odhodlaní ho udržiavať.
Verím, že toto je prvý ročník Konzervatívneho summitu a ostatné budú nasledovať.
