Na druhej strane pri rastlinnej výrobe sledujeme opačný trend. Európska komisia presadzuje uvoľnenie pravidiel pre genetické zásahy do plodín, ktoré menia ich DNA. Kým pri zvieratách prevláda opatrnosť až reštrikcia, pri rastlinách sa zdôrazňuje potreba inovácie a technologického pokroku. Vzniká tak paradox. Prirodzené biologické procesy sú regulované čoraz prísnejšie, zatiaľ čo umelé zásahy do genetiky sa majú liberalizovať.
Zástancovia to vysvetľujú pragmaticky. Živočíšna výroba má vyššiu environmentálnu stopu, zatiaľ čo genetické inovácie môžu byť riešením. Kritici však vidia skôr ideologický posun. A to selektívnu opatrnosť, ktorá prísne reguluje „viditeľné“ emisie, ale menej reflektuje systémové riziká koncentrácie moci, patentov a zásahov do prírody.
Sľuby verzus skúsenosť
Najväčšia kontroverzia sa týka kategórie NGT 1. Tá má zahŕňať rastliny, pri ktorých úpravy podľa návrhu pripomínajú zmeny dosiahnuteľné klasickým šľachtením alebo prirodzenou mutáciou. Kritici však namietajú, že ide o právnu fikciu, nie o vedecky podložený fakt. Upozorňujú, že aj cielený zásah do DNA môže mať nečakané následky na iných miestach v genóme. Sudovský to formuluje vecne: „To, že je zásah presnejší, neznamená, že je jednoznačne bezpečný.“
Opačný pohľad ponúka Slovenská šľachtiteľská a semenárska asociácia (SŠSA). Jej predseda Miroslav Námesný tvrdí, že slovenské poľnohospodárstvo potrebuje moderné nástroje na prežitie. Nové techniky podľa neho umožnia rýchlejšie vyvinúť odrody odolné voči suchu, chorobám či škodcom. „Nové genomické techniky umožňujú v priebehu niekoľkých rokov vyvinúť odrody odolné voči extrémnemu suchu, ktoré klasické metódy trvajúce desaťročia nestíhajú,“ povedal pre Štandard.
Podobne argumentuje aj Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK). Tá odmieta vyvolávanie neopodstatneného strachu a zdôrazňuje, že slovenský agrosektor potrebuje riešenia, ktoré mu pomôžu reagovať na klimatickú zmenu a tlak zahraničnej konkurencie. Podľa SPPK môžu nové genomické techniky priniesť stabilnejšie výnosy, nižšiu potrebu chemických vstupov a kvalitnejšie suroviny pre potravinárov.
Označovanie ako kľúčový spor
Prvý zásadný konflikt je v hodnotení prínosov. Zástancovia hovoria o suchu, škodcoch, konkurencieschopnosti a slovenskej vede. Kritici namietajú, že podobné sľuby zaznievali už pri starších GMO. Tie mali znižovať spotrebu pesticídov a pomôcť riešiť hlad vo svete.
Podľa odporcov sa však v praxi presadili najmä pesticídové plodiny, teda rastliny odolné voči herbicídom alebo produkujúce toxín proti škodcom. Výsledkom podľa nich nebolo menej chémie, ale vznik odolných burín a väčšia závislosť farmárov od chemických riešení.
Druhý konflikt sa týka označovania. SŠSA aj SPPK podporujú označovanie osív a verejný register. Námesný tvrdí, že všetky nové genomické techniky a rastliny budú zapísané vo verejne prístupnom zozname a že povinné označovanie osív dá farmárom možnosť slobodnej voľby. SPPK k tomu dodáva, že pri NGT 1 nie je možné rastliny spoľahlivo analyticky odlíšiť od konvenčných, a preto by plošné označovanie potravín podľa nej vytváralo skôr administratívnu záťaž než reálnu informáciu.
Práve tu vidia odporcovia jadro problému. Tvrdia, že informácia na úrovni osiva nestačí. Spotrebiteľ nekupuje osivo, ale chlieb, olej, múku, mäso či mliečne výrobky. Ak označenie zmizne z finálneho výrobku, právo výberu sa podľa nich presúva od občana k poľnohospodárovi a obchodnému reťazcu. Z ich pohľadu je register slabou náhradou za jasné označenie na obale.
Tretí konflikt sa týka bezpečnosti. Námesný argumentuje tým, že bezpečnosť nových genomických techník je podložená „viac ako 10 rokmi intenzívneho výskumu a tisíckami odborných štúdií“. Odvoláva sa aj na Európsky úrad pre bezpečnosť potravín, podľa ktorého sú riziká pri NGT porovnateľné s konvenčným šľachtením. SPPK tento pohľad dopĺňa tvrdením, že regulácia rozlišuje medzi jednoduchšími úpravami a komplexnejšími zásahmi, ktoré majú podliehať prísnejšiemu posudzovaniu.
Kritici však hovoria, že ak neexistuje úplný vedecký konsenzus, má platiť princíp predbežnej opatrnosti. Ten podľa nich neznamená zákaz výskumu, ale povinnosť testovať, označovať a sledovať. Profesor molekulárnej genetiky Michael Antoniou z King’s College London v odkaze slovenským predstaviteľom tvrdí, že „neexistuje vedecké ani spoločenské ospravedlnenie pre tieto produkty“. Podľa neho je hlavným motorom nových GMO ekonomický záujem: patenty, kontrola osív a kontrola toho, čo farmár pestuje.
Patenty a kontrola nad potravinami
Štvrtým a možno najcitlivejším bodom sú patenty. Tu je spor zaujímavý tým, že aj SPPK priznáva legitimitu obáv. „Toto je legitímna obava a aj SPPK ju otvorene pomenúva,“ uvádza komora. Riešením však podľa nej nie je odmietanie technológií, ale nastavenie pravidiel, šľachtiteľská výnimka, podpora domáceho výskumu a obrana pred monopolizáciou trhu.
Šľachtiteľská asociácia ide podobným smerom. Podľa Námesného sú patenty potrebné, lebo bez ochrany duševného vlastníctva by malé startupy a univerzitné spin-offy nezískali investície. Tvrdí, že cieľom je otvorený prístup k materiálom, aby patenty chránili výskum, ale neblokovali ďalšie šľachtenie.
Odporcovia však varujú, že realita patentov býva tvrdšia ako ich teória. Obávajú sa, že šľachtitelia a farmári sa môžu dostať do závislosti od niekoľkých veľkých dodávateľov. V extrémnom scenári by podľa nich poľnohospodár nebol pánom vlastného osiva, ale používateľom licencovanej technológie. „Celý zmysel GMO je v tom, že geneticky modifikovaná rastlina sa dá patentovať,“ zaznelo v prezentácii iniciatív.
Piatym konfliktom je koexistencia. Poľnohospodárska komora aj šľachtiteľská asociácia tvrdia, že je zvládnuteľná. Pri NGT 1 podľa nich nejde o cudziu DNA, ale o zmeny porovnateľné s prirodzenými procesmi. Kritici však upozorňujú, že sektor bez GMO a ekologické poľnohospodárstvo môžu prísť o istotu. Ak nebude povinné označovanie finálnych produktov a sledovateľnosť v celom reťazci, výrobcovia bez GMO budú ťažko garantovať vlastné štandardy.
Slovensko hlasovalo proti návrhu a patrí medzi najhlasnejších odporcov deregulácie. Očakáva sa však, že rozhodujúce slovo bude mať Európsky parlament. Aktivisti už hovoria aj o možnosti právneho napadnutia.
Celý spor tak napokon nie je len o tom, či je genetická úprava presná alebo nie. Ide o to, kto bude rozhodovať – vedec, farmár, korporácia alebo spotrebiteľ. A najmä o to, či technologický pokrok automaticky znamená aj spoločenský pokrok, alebo si vyžaduje rovnakú mieru opatrnosti, akú dnes EÚ uplatňuje v iných oblastiach poľnohospodárstva.
