Trump sa vyhrážal Ománu. Dôvodom je správa Hormuzu, ktorá zbližuje susedov

Rýchly zvrat tohto radikálneho rozhodnutia paradoxne zablokoval americký prezident Donald Trump, ktorý v rámci prvých útokov nariadil zničenie iránskeho námorníctva. Neskôr sa pochválil, že ho Američania zničili „celé“, likvidáciou mínoloviek však zamedzil akýmkoľvek snahám o rýchle odmínovanie v prípade skorého dosiahnutia dohody.

Okrem iránskej blokády pridal aj americkú, ktorá od 13. apríla zastavila plavbu lodí patriacich teokratickej vláde a spriazneným subjektom. V tom istom čase spustilo Centrálne velenie (CENTCOM) odmínovaciu operáciu – ktorá však podľa zdrojov z Pentagónu môže trvať šesť mesiacov až rok.

K odmínovaniu sa koncom minulého mesiaca pridala aj Británia, čo pravdepodobne skráti trvanie celej operácie a cez prieliv už s iránskym povolením prešlo niekoľko tankerov smerujúcich do Číny. Londýn však avizoval, že mínolovky z Gibraltáru sa do zabezpečovania tejto kľúčovej námornej trasy zapoja až po prijatí mierovej dohody.

Status Hormuzu ako kameň úrazu

Práve otázka postavenia Hormuzského prielivu je ústredným bodom pripravovaného memoranda o porozumení, o ktorom Američania a Iránci rokujú najintenzívnejšie. Teherán už niekoľkokrát avizoval založenie úradu, ktorý by kontroloval prechody tankerov, a koncom mája k tomuto kroku napokon pristúpil.

Provládna agentúra Tasnim News zverejnila 18. mája správu o založení Úradu pre prieliv Perzského zálivu (PGSA). Nová inštitúcia má podľa plánu iránskej vlády informovať lode v prielive o bezpečných trasách a výmenou za tieto informácie vyžadovať spoluprácu vrátane platieb za služby.

Neprešlo ani 10 dní a PGSA sa stala terčom amerických sankcií. Spojené štáty totiž od začiatku vojny považujú „suverenitu nad Hormuzom“ za neprijateľnú požiadavku. Diskusie o statuse prielivu sú však na rozdiel od iránskeho jadrového programu naďalej predmetom rokovaní.

Do rozhovorov o vyberaní poplatkov za poskytovanie bezpečnosti sa medzitým zapojil aj Omán. Sultanát na juhovýchode Arabského polostrova je okrem Iránu jedinou krajinou, ktorá hraničí s prielivom, a takisto koncom mája tiež upozornil na nebezpečenstvo nekontrolovaných mín.

Teherán pre PGSA hľadá aspoň zdanie legitimity, v dôsledku čoho sa obrátil na svojho suseda na opačnom brehu s cieľom spoločného vyberania poplatkov. Oba štáty už začiatkom apríla diskutovali o možnostiach spoločnej kontroly logistických tokov, hoci závery rokovaní zatiaľ nie sú známe.

Z konca mája pochádzajú posledné prerokované body memoranda o porozumení, v ktorom sa uvádza iránsky sused ako krajina, ktorá má spoločne s Teheránom spravovať plavbu. Uvoľnenie prepravy má mať na starosti práve Irán a výmenou za to majú Američania stiahnuť svoje vojská a ukončiť blokádu.

Americká horizontálna eskalácia?

Ochota Maskatu pristúpiť na akúsi „iránsku hru“ však viedla Trumpa k preventívnym vyhrážkam voči krajine, ktorá sprostredkovala niekoľko kôl jadrových rokovaní na svojom veľvyslanectve pri OSN v Ženeve a aj počas vojny sa snažila vystupovať ako neutrálny arbiter.

V poznámkach na okraj rokovania kabinetu 27. mája komentoval uvalenie sankcií na PGSA. Na otázku, či by bol ochotný prijať dohodu, v rámci ktorej by Irán a Omán spoločne dohliadali na Hormuz, odpovedal: „Nikto ho nebude kontrolovať. Ide o medzinárodné vody a Omán sa bude správať rovnako ako všetci ostatní, inak ich budeme musieť vyhodiť do vzduchu.“

Hoci spočiatku nebolo jasné, či si nezamenil Irán a Omán, ministerstvo zahraničia neskôr na sieti X zverejnilo prepis Trumpovho výroku. O deň neskôr sa k vyhrážkam voči sultanátu pridal aj minister financií Scott Bessent, ktorý varoval pred potenciálnymi sankciami.

Televízia CNN v reakcii na výrok o možnom bombardovaní štátu, ktorý sa nezapojil do vojny ani na jednej strane, zverejnila súpis krajín, ktorým sa Trump vyhrážal ozbrojenými krokmi. Počas oboch svojich funkčných období sa tak terčom jeho vyhrážok stala približne jedna z 13 krajín na svete.

Hoci podľa Trumpa a jeho administratívy platí prímerie, obe strany sa už vzájomne „preventívne“ ostreľovali. Teherán tiež trvá na prímerí v Libanone, ktorý považuje za jeden z frontov vojny – práve útoky Izraela na svojho severného suseda vnímala šiitská vláda ako porušenie všetkých doterajších prímerí.

Keďže Tel Aviv opätovne plánuje bombardovanie Bejrútu a izraelská armáda cez víkend prekročila aj rieku Litání, Irán oznámil odstúpenie od všetkých rokovaní a ďalšie možné rozhovory podmienil zastavením bojov v Libanone aj v Pásme Gazy.

Okrem opätovného zablokovania Hormuzu naznačili iránske médiá aj možnosť blokády prielivu Báb el-Mandáb, ktorý spája Červené more (a tým aj Suezský prieplav) s Adenským zálivom medzi Arabským polostrovom a takzvaným Africkým rohom (Somálsko).

Na brehoch druhého prielivu sa rozprestiera západná časť Jemenu, ktorú od občianskej vojny v roku 2014 ovláda hnutie Ansár Alláh (húsíovia). Toto šiitské militantné hnutie síce čiastočne prerušilo komunikáciu s Revolučnými gardami, jeho pôsobenie v regióne je však hrozbou aj bez dohľadu Teheránu.

Zároveň by to urobilo rozsiahly škrt cez rozpočet Rijádu, ktorý v priebehu vojny odklonil veľké množstvá ropy a plynu cez východo-západné potrubie smerom k terminálom v Červenom mori. Irán tak opäť zasadzuje údery arabským spojencom USA, hoci je pravda, že Saudská Arábia, Emiráty či Katar sa údajne pri niekoľkých príležitostiach zapojili do bojov.

Po iránskych útokoch na dátové centrá, ropné a plynové terminály či odsoľovacie zariadenia tak prichádza na rad ďalší eskalačný krok – a napriek slovám viceprezidenta JD Vancea sa obe strany od dohody o prímerí naopak vzďaľujú.