O Sýrii a jej perspektíve do budúcnosti sa od roku 2011 hovorilo najmä s negatívnou konotáciou. Odkedy vypuklo povstanie voči režimu prezidenta Bašára Asada, krajina rýchlo upadala. No ani po jeho páde v decembri 2024 sa o možnostiach Sýrie nehovorilo príliš optimisticky.
Moc prebrali povstalci vedení Ahmadom Šarom, bývalým členom teroristickej organizácie al-Káida a neskôr vodcom jej odnože Front an-Nusrá. Tá sa neskôr spojila s ďalšími povstaleckými skupinami v Sýrii a formálne sa od al-Káidy oddelila (Haját Tahrír al-Šám). Šara ostal aj na jej čele, a to až do jej zániku po úspešnom zvrhnutí režimu.
Hoci sa situácia v krajine od prevratu mierne stabilizovala, skepticizmus týkajúci sa ďalšieho vývoja je stále namieste. Šara sa hneď od prevzatia moci zaviazal chrániť náboženské menšiny, pričom zahral na strunu progresívnym západným kruhom slovami o podpore diverzity.
Hoci sa dočasný sýrsky prezident snaží o reformy a budovanie mena a priazne cestovaním po svete, realita je prízemnejšia. Menšiny vo všeobecnosti nečelia systematickému prenasledovaniu, no za rok a pol jeho vlády sa uskutočnilo viacero krvavých incidentov.
Príkladom je vyzabíjanie vyše tisícky alavitov v marci 2025, za ktorým stáli podľa agentúry Reuters jednotky integrované do bezpečnostného aparátu novej vlády. Alebo útok islamských extrémistov na gréckokatolíkov v Kostole sv. Eliáša v Damasku, pri ktorom zomreli desiatky ľudí.
Práve vnútorné otázky, ako sú stabilita moci, bezpečnosť či spoľahlivosť justičného systému, sú podľa Sarkisa Kassarjiana, novinára špecializujúceho sa na Blízky východ, dôvodom na skepsu. Pre web Euronews sa vyjadril, že viac ako rok a pol po vytvorení vlády nezaznamenal „žiadny pokrok v otázke obnovy Sýrie“.
K nestabilite krajiny prispievajú aj externé skutočnosti, ako sú pravidelné útoky Izraela. Napriek týmto skutočnostiam sa v tomto roku začalo o Sýrii hovoriť ako o krajine s relatívne veľkou perspektívou do budúcnosti. Aj za touto zmenou paradoxne treba hľadať vojnu. Tú v Iráne.
Sýria ako energetický uzol
Po tom, ako Irán zablokoval kľúčovú trasu cez Hormuzský prieliv, ktorou do sveta prúdilo z Perzského zálivu množstvo ropy, plynu, hnojív a ďalších tovarov, začali obchodníci hľadať možnosti, ako dostať produkciu od predajcov ku kupcom.
Veľká časť z toho, čo na trh prúdilo pred útokom USA a Izraela na Irán, sa tam aktuálne nedokáže dostať. Odhady hovoria o trinástich percentách svetovej ponuky ropy či zhruba dvadsiatich percentách skvapalneného plynu a kvante ďalších komodít.
Jednou z možností, kadiaľ by sa mohla časť dodávok dostať na trh, je práve Sýria. Sú o tom presvedčené najmä domáce politické špičky.
Krajina v tomto smere strategicky ťaží zo svojej geografickej polohy. Na juhovýchode hraničí s Irakom a Jordánskom, na severe zase s Tureckom, pričom má aj prístup k Stredozemnému moru.
Šara preto prezentuje Sýriu ako koridor na tranzit tovarov a komodít medzi Blízkym východom a Západom. Na mimoriadnom samite Európskej únie na Cypre dokonca vyslovil myšlienku, že krajina pomôže vyriešiť otázku energetickej bezpečnosti Európy.
Hovoril o realizácii prachom zapadnutého projektu Štyri moria, v ktorom by Sýria fungovala ako akýsi energetický hub – obchodný a logistický uzol, ktorý by železnicami, cestami a potrubiami pomohol spojiť Perzský záliv so Stredozemným, s Čiernym a Kaspickým morom.
Medzi piliere tejto iniciatívy patrí obnova ropovodu Kirkúk – Banijás, ktorý by umožnil export irackej ropy cez sýrske pobrežie Stredozemného mora, ako aj oživenie myšlienky plynovodu z Kataru cez Jordánsko a Sýriu do Turecka a ďalej do Európy. V hre je aj predĺženie plynovodu Arab Gas Pipeline z Egypta cez Jordánsko a Sýriu do Turecka.
Vízia, ktorá je zatiaľ v plienkach
Hoci krajina disponuje časťou potrebnej infraštruktúry a technicky je možné väčšinu sietí obnoviť alebo rozšíriť, skeptici upozorňujú na to, že podobné plány existujú už viac než 20 rokov a ich realizáciu brzdia početné riziká.
Iniciatíva by si vyžadovala obrovské investície, ktoré sa nemusia nikdy vrátiť.
Kassarjian varuje, že „vybudovanie novej siete potrubí, jej údržba a opravy, stráženie a zaistenie jej bezpečnosti a ochrany sú veľmi náročné a zložité úlohy, najmä v geografickom prostredí, akým je Blízky východ“.
Pozitívom pre Sýriu je, že má istým spôsobom požehnanie od Washingtonu. Blokáda Hormuzu Iránom je preň obrovským tŕňom v päte, a preto víta akékoľvek oslabenie páky, ktorú drží v rukách Teherán. Postoj súčasnej americkej administratívy potvrdzuje napríklad uniknutý dokument pripisovaný Tomovi Barrackovi. Bývalý americký osobitný vyslanec v Sýrii (vo funkcii skončil koncom mája) v ňom obhajoval „pozemný most“ medzi Perzským zálivom a krajinami na Západe.
Takisto je to v záujme arabských štátov Perzského zálivu, ktoré chcú dostať svoju produkciu čo najskôr na trh a v ideálnom prípade zabezpečiť, aby sa podobná situácia už nikdy neopakovala.
Na druhej strane sa však Sýria nachádza medzi dvomi štátmi, ktorým tieto iniciatívy nie sú až tak po vôli. Tým prvým je Irán, pre ktorý platí opačná premisa ako v prípade USA. Hoci je momentálne oslabený, bolo by chybou úplne ho odpísať.
Ako väčší problém sa však javí Izrael, ktorý Sýriu dlhodobo oslabuje. Po páde Asadovho režimu dokonca využil mocenské vákuum a prevzal pod svoju kontrolu ďalšie časti Golanských výšin. A v posledných týždňoch svoje vojenské operácie v Sýrii výrazne zintenzívnil.
Skôr tranzitná krajina ako kľúčový uzol
Vzhľadom na to je bezpečnosť akýchkoľvek projektov v krajine otázna. Navyše existujú aj ďalšie obavy. Nielen z korupcie či vymožiteľnosti práva, ale aj z praktických záležitostí, ako je dostatok kvalifikovanej pracovnej sily.
„V súčasnosti nám v Sýrii chýbajú odborné znalosti. Väčšina mladých odborníkov, povedal by som, že 80 percent tých, ktorí s nami kedysi pracovali, je teraz v Abú Zabí a Saudskej Arábii. Všetci odišli, (...) lebo nebola žiadna práca,“ hovorí pre Euronews sýrsky inžinier Ghassan al-Rai.
Portál Deutsche Welle vymenováva aj ďalšie prekážky, napríklad napätie medzi jednotlivými sýrskymi komunitami, prítomnosť islamských extrémistov či fakt, že v krajine sa nachádza množstvo nevybuchnutej munície.
Okrem toho musí Sýria rátať aj s tým, že ostatné krajiny, cez ktoré by infraštruktúra prechádzala, nemusia spolupracovať s jej plánmi. Dôvody môžu byť rozličné – od externého tlaku mocností až po konkurenčný boj a budovanie alternatívnych trás, ktoré Sýriu obídu.
Mimoriadne dôležitý bude postoj Turecka, ktoré je v plánoch kľúčovým hráčom.
Experti na sýrsku ekonomiku z poradenskej spoločnosti Karam Shaar Advisory preto ešte koncom marca zhodnotili, že pri Sýrii „treba urobiť zásadné rozlíšenie medzi tranzitným uzlom a tranzitným štátom“.
Ozajstný energetický hub podľa nich formuje trasy aj cenu, pričom má mnoho diverzifikačných možností, zatiaľ čo tranzitný štát iba hostí infraštruktúru, ktorú ovládajú vonkajší aktéri.
„Oficiálny diskurz smeruje k prvému. Súčasná realita však naznačuje to druhé,“ uzavreli v správe.