Dnes tatranskému tigrovi akoby začal dochádzať dych a pomaly sa posúva z lepších výkonnostných miest krajín dvadsaťsedmičky k tým slabším. Až nám nakoniec hrozí, že sa budeme striedať spolu s Bulharskom v tom, kto bude posledný.

Niekdajšie predstavy vytvorenia kapitálotvornej triedy, ktorá prevezme do svojich vlastných rúk naše fabriky a tie sa okamžite stanú technologickými skokanmi, sa, bohužiaľ, tiež vývojom nepotvrdili.

Určité rozčarovanie bolo vidieť už, keď Slovensko bilancovalo 30. výročie vzniku samostatnej republiky a 20. výročie vstupu do EÚ. Médiá aj vláda sa iba veľmi opatrne tešili z nášho členstva v Únii a z našej schopnosti pracovať v konkurenčnom prostredí.

Približne 30-tisíc našich detí študujúcich na vysokých školách iba v Česku, stovky tisíc našich občanov pracujúcich v Česku a inde v zahraničí. To všetko nás môže bolieť, že naši občania našli inde lepšie školy či lepšie mzdy. Treba si priznať, že je to aj akási obžaloba všetkých doterajších vlád a, samozrejme, aj nás samých za takúto podobu Slovenska.

Kritika aj do vlastných radov

Myslím si, že v kritike EÚ musíme byť preto aj my sami oveľa sebakritickejší a mýty o slovenskom Švajčiarsku môžeme označiť za vysoko prehnané.

Potrebujeme si priznať, že nám chýbal politický, ľudský či manažérsky subjekt, ktorý by vedel naše sny premeniť na konkrétne výsledky. Politické čistky vo fabrikách v 90. rokoch 20. storočia a lukratívne ponuky zo Západu na odchod schopných ľudí vytvorili skôr príležitosť pre hochštaplerov a podvodníkov. Neexistencia národného programu mala za následok aj stratu národnoštátnych záujmov.

Zdá sa mi však, že niektoré krajiny strednej a východnej Európy boli úspešnejšie a dokázali lepšie profitovať zo vstupu do EÚ ako my na Slovensku.

Poliaci či Maďari racionálne posudzovali možnosti, čo sa dá z EÚ získať, a v zmysle svojich národných záujmov bojovali o výhody, ktoré im Únia umožňovala.

Tieto krajiny posielali do Bruselu schopných manažérov, bývalých ministrov či štátnych tajomníkov. Na rozdiel od nich sme my posielali do Bruselu ľudí bez akejkoľvek odbornej skúsenosti či slušného vzdelania. Nás spravidla ani nezaujímalo, koľko môžeme dostať peňazí či výnimiek z Bruselu, ale skôr iba to, ako ich rozdelíme medzi svojich. Ak to nemali dostať „naši“, tak tie peniaze pokojne mohli zostať v Bruseli.

Zahraniční investori? Boli tu aj domáci podnikatelia

Politické strany súťažili medzi sebou o to, kto získa viac investorov.

Ani jedna vláda sa však od 90. rokov minulého storočia programovo nezaujímala o domácich podnikateľov. Všetci videli iba zahraničných investorov a ich záujmy a akoby iba čakali, kedy domáci podnikatelia predajú svoje podniky.

Zabudli však na to, že zahraniční investori budú všetky zisky transferovať do svojich krajín. Výsledkom takejto politiky sú dnes nízke mzdy a už takmer žiadny domáci priemysel.

Hovorím o týchto našich nešťastných skúsenostiach za posledných 30 rokov iba preto, aby sme so zdravým rozumom posudzovali aj náš prípadný budúci život mimo EÚ, o ktorom dnes diskutuje už mnoho politikov aj občanov.

Osobne si myslím, že ďalšia revolúcia po 20 rokoch v podobe slovenského exitu z EÚ by nás mohla politicky aj hospodársky už iba definitívne doraziť. Ak sme mali vtedy vysoké očakávania, bola to naša chyba, za ktorú sme museli aj zaplatiť. Treba však povedať, že tieto chyby sú aj našou novou skúsenosťou a poznaním, ktoré by nás mali ochrániť pred novými ilúziami.

NATO ako ekvivalent EÚ

Pre väčšinu politikov EÚ je jediným spojivom dvadsaťsedmičky práve účasť a vernosť NATO. Tento typ politiky si však vyžaduje potláčať národné záujmy a patriotické postoje jednotlivých štátov EÚ. Stalo sa únijným krédom, že každý člen dvadsaťsedmičky sa musí angažovať v globálnych a všeľudských hodnotách, ktoré sú nadradené starým, archaickým národným záujmom.

Pre politické elity Európskej únie sa tak samotná inštitúcia EÚ stala ekvivalentom NATO.

Všetko ostatné bolo nacionalistické, rasistické, diktátorské a komunistické.

Dnes pod tlakom občanov si začínajú uvedomovať, že existencia EÚ a existencia NATO sú dve odlišné inštitúcie, čo znamená, že je možná existencia Únie aj bez Aliancie, tak ako je napríklad možná EÚ aj bez Turecka.

Identifikácia EÚ s NATO, respektíve stotožnenie ich záujmov, bolo a je nielen problematické, ale aj nerealizovateľné. Obzvlášť je to výrazné v aliančnej snahe rozširovať EÚ o nové krajiny.

Posledné prísľuby o možnosti rozšírenia EÚ, ktoré sme dali Gruzínsku, Arménsku a najmä Ukrajine, sú nebezpečnými projektmi, ktoré sú v rozpore so záujmami EÚ a vytvárajú skôr zárodky vojenských konfliktov, ohrozujúcich aj existenciu tohto spoločenstva. Naším jediným dôvodom na ich pozývanie do EÚ bolo iba to, že susedia s Ruskom.

Mier ustupuje do úzadia

Keď počúvam predsedníčku EÚ hovoriť o európskych hodnotách, zdá sa mi, že nielen fabuluje, ale fakticky zrádza základný dôvod vzniku európskeho spoločenstva – udržať mier na kontinente, ktorý priniesol svetu dve krvavé vojny.

Akoby sa európske elity prejedli mieru a dávajú radšej prednosť výzvam do zbrane s nejasnými cieľmi a konfúznymi progresívnymi výzvami na záchranu európskych hodnôt.

Požiadavka na radikálne zmeny v zahraničnej politike EÚ, ktoré vyvolali Spojené štáty, však nastoľuje aj otázky zmyslu EÚ a jej vzťahu k voleným orgánom dvadsaťsedmičky.

Protieurópska centralistická politika presadzovaná Ursulou von der Leyenovou a rusofóbna posadnutosť Kaji Kallasovej sú pre mnohých občanov EÚ také zásadné, že strácajú dôveru v politický režim vytvorený takýmito funkcionármi Únie.

Je otázkou, či je súčasná nespokojnosť krajín dvadsaťsedmičky v podstate iba výsledkom ich politických elít, alebo je výsledkom importovanej, „hodnotovej“ politiky amerického hegemóna, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila EÚ a jej ciele.

Mohli by sme sa pozrieť na tento problém cez myšlienkový experiment a predstaviť si EÚ bez jej dnešných lídrov, bez ich hodnotového videnia sveta a našej úlohy v ňom. Mohli by sme si položiť otázku, či by pri posilnení patriotických postojov v riadení EÚ bola ešte stále šanca zachrániť Úniu a zvrátiť tak tendenciu k rozpadu celej dvadsaťsedmičky.

Takouto úvahou nechcem spochybniť objektívnosť kritiky dnešnej podoby EÚ.

Dominantné dámy EÚ vládnuce v Bruseli, bez dostatočnej pozitívnej skúsenosti z ich doterajších politických aktivít, sú trvalou hanbou európskeho spoločenstva. Ich centralistické presvedčenie, že kľúčom k riešeniu všetkých problémov dvadsaťsedmičky je centralizácia, je zdrojom súčasného únijného nešťastia.

Viem si predstaviť EÚ aj s lepším personálnym obsadením, ktoré nebude nútené hľadať dôvody pre jednotu Únie v rusofóbnych víziách a ani v namyslenosti, že europocentrizmus by mohol byť dostatočným tmelom pre jednotu EÚ.

Je zbytočné a nebezpečné navliekať európske či euroatlantické hodnoty na celý svet. Treba uznať práva Afričanov, Číňanov, ale aj Slovákov na ich vlastnú minulosť, a tým aj na vlastnú budúcnosť.

EÚ potrebuje nový program, nový tmel pre krajiny dvadsaťsedmičky a na túto úlohu by sa mali sústrediť všetky intelektuálne kapacity.

Aké máme možnosti

Slovensko by malo byť na základe svojich skúseností opatrné pri radikálnych výzvach. Tak ako sme neboli pripravení v 90. rokoch minulého storočia na vstup do EÚ, tak dnes na tom nie sme lepšie ani pri prípadnom exite z EÚ.

Úvahy o tom, že alternatívou pre EÚ by mohlo byť nejaké zoskupenie V4 spolu s Rakúskom a Slovinskom sú len výkrikmi bez hlbšieho ponoru do problému.

Nový maďarský premiér už ohlásil, že je pripravený takýto variant začať už aj konzultovať s premiérmi týchto krajín. Má iba jednu podmienku – že Maďarsko bude kľúčovým organizátorom tohto zoskupenia.

Ak vezmeme do úvahy naše tisícročné spolužitie v Uhorsku, potom radšej zostaňme po starom v EÚ. Určite by sme sa nevyhli tomu, že by sme veľa času v tejto skupine vyčerpali najmä na riešenie trianonskej traumy.

Rovnako Poľsko so svojou víziou Trojmoria by možno bolo nebezpečnejším spolkom ako dnešná EÚ, a preto by bolo lepšie držať sa Únie.

Ak by predsa nastalo štiepenie členských krajín Únie, pretože v novom americkom svetovom poriadku nebude miesto pre EÚ a Brusel by povýšil centralizáciu EÚ nad záujmy národných vlád dvadsaťsedmičky, potom by pre nás bol optimálny variant návratu do Československa.

Som presvedčený, že väčšina občanov Slovenska, ale aj Česka je presvedčená, že Československo bola silná značka s vysokou autoritou vo svete.

Pred takýmito nápadmi by sme mali dať prednosť racionálnym a triezvym úvahám o tom, čo treba zmeniť v EÚ, aby sme ju mohli všetci považovať za svoju.

S kým spolupracovať

Takýto prístup by si vyžadoval, aby sme sa na EÚ pozreli akosi zvrchu, bez vplyvu USA, a hľadali optimálny variant, ako rokovať s Čínou, USA a Ruskom a ako si najlepšie zabezpečiť vlastnú ochranu a materiálne zdroje pre únijné spoločenstvo.

Ak by to dopadlo so svetovým poriadkom tak, ako o tom hovoria USA prostredníctvom svojho prezidenta, teda že budú existovať iba tri suverénne svetové centrá, ktoré by garantovali mier a globálny obchod, tak potom by bola asi najprirodzenejšia spolupráca s Ruskom.

Pre mnohých je takáto úvaha nielen absurdná s náznakom psychickej poruchy autora, ale z globálnej triády je asi pre nás najlogickejšia. Vysvetlím to.

Ak sa pozrieme na šialené politické obraty v strednej a východnej Európe v 90. rokoch minulého storočia, ktorých prototypom je český prezident Petr Pavel, nemožno vylúčiť ani ďalší šialený obrat, tentoraz smerom k Rusku.

Amerika podľa Monroeovej doktríny žiada celú Ameriku do sféry svojho vplyvu.

Čína chce nielen Taiwan, ale žiada zaviesť aj svoj poriadok v Pacifiku.

Ak by takto vyzeral nový svetový poriadok, tak fakticky ani nemáme žiadnu inú voľbu.

Nakoniec Rusko je nielen geograficky, ale aj historicky spojené so zásadnými víťazstvami na našom kontinente. Porážka Napoleona, Nemecka v prvej aj druhej svetovej vojne vytvára jeho akúsi historickú ukotvenosť v dianí na európskom kontinente.

Možno práve tento variant by mohol byť tým, čo vydesí Brusel a čo by mohlo viesť EÚ k zníženiu tlaku na jej federalizáciu a návratu k uvoľneniu centralizačných, zelených, energetických, migračných politík a k zvýšeniu podielu národných vlád na jej riadení.

K nastoleniu takýchto radikálnych zmien máme dnes aj historickú príležitosť, keďže americký hegemón odvrhol Úniu.

Je na vedení EÚ a jej najväčších krajín, aby posúdili túto príležitosť a urobili tak bodku za americkým kolonializmom, čím by mohli zvýšiť autonómnosť EÚ ako celku aj všetkých krajín dvadsaťsedmičky.

Situácia je priaznivá aj v tom zmysle, že náš dlhoročný ochranca a pán si uvedomil, že zodpovednosť za EÚ sa stáva preňho bremenom, a je pripravený ponechať Úniu svojmu osudu.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.