Ježiš prichádza so svojou uzdravujúcou božskou mocou nielen „v tele“, ale ju aj uplatňuje a slúži ňou ľudským spôsobom.
Tvorca a Pán vesmíru chodí od jednej osady k druhej, odkázaný na pár desiatok kilometrov, ktoré môže človek denne prejsť, na trochu poslucháčov, ktorí môžu počuť jeho ľudský hlas, limitovaný obmedzenosťou, v ktorej ho nechápu, a tvrdošijnosťou, s ktorou neprijímajú väčšinu z toho, čo im túži takým zrozumiteľným a ľudským spôsobom priblížiť.
Je to tajomstvo. Chce všetkým pomôcť, má moc všetkým pomôcť, a zároveň dobrovoľne berie na seba nemohúcnosť pomôcť im.
Diabol sa rád skrýva za „nemotu“ – hovorenie o všetkom možnom, len aby sa obchádzalo to podstatné, teda pomenovanie hriechu a jeho riešenie. Ježiš ho hneď odhaľuje. Pre mňa je to výzva nechať sa „načať“ hlasom a vanutím jeho Ducha a nebrániť mu oslobodiť ma od diabolstiev, ktoré ma skryto, no účinne spútavajú.
Aj Ježiš zakúšal, že „z práce neubúda“ a potreby a problémy akoby sa množili pod rukami. No ani on sa nesnaží heroicky zvládnuť všetko sám. Žatva je priveľká aj preto, aby sme si uvedomili potrebu pomoci, že treba hľadať a najmä prosiť za spolupracovníkov.
Aj zatemnená myseľ, aj choroby tela, aj otroctvo duše – to všetko sú dôsledky hriechu. Ježiš ho prišiel odstraňovať vo všetkých jeho podobách a dôsledkoch. Preto usilovne vyučoval a bol stále na cestách z dediny do dediny, z mesta do mesta.
Preto uzdravoval a vyháňal z posadnutých zlých duchov. Vedel, o čo všetko oberá človeka hriech, aký je voči nemu bezmocný, ako je v ňom znetvorený Otcov plán lásky. Hýbal ním súcit a ten ho dával do neustáleho pohybu. A je to tak doteraz: zástupy i jednotlivci sú skleslí ako ovce bez pastiera.
Ježiš to zakúšal na každom kroku: len čo ukázal ochotu pomôcť, sypalo sa to na neho z každej strany. Jeho „pastoračná spiritualita“ je veľmi blízka životnej situácii väčšiny ľudí, zmietaných najrozmanitejšími povinnosťami a starosťami bežného života. Tu nie je možný pokojný, usporiadaný benediktínsky rytmus „ora et labora“, chránený presným programom dňa.
Život v chaose diania je však tiež povolaním – a teda v ňom možno počítať s primeranou „charizmou“ i „milosťami stavu“ –, hoci sa doň človek obyčajne rovno narodí. Roľou – kráľovstvom – je podľa Ježiša celý ten svet zmätkov a biedy. Doň sa treba denne púšťať so samozrejmosťou, s vytrvalosťou a odvahou robotníka.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
