Podstatná časť európskeho autopriemyslu na tom nie je práve najlepšie. Svedčí o tom aj to, že index Stoxx Europe 600 Automobiles & Parts sa v súčasnosti nachádza blízko covidových miním zo začiatku 20. rokov.
Ide o lepší výsledok, než aký vykazuje nemecký koncern Volkswagen. Cena jeho akcií je v súčasnosti najnižšia od európskej dlhovej krízy roku 2010, čo je varovný signál.
Problémy európskeho autopriemyslu sú veľkým regulačným fiaskom Európskej komisie. Predstavme si teraz v siedmich bodoch celú túto ničivú genézu.
1. Európska únia už od konca 90. rokov minulého storočia dlhé roky umelo zvýhodňovala dieselové (naftové) motory ako najľahšiu cestu k znižovaniu emisií oxidu uhličitého, pretože produkujú menej skleníkových plynov. Automobilky preto investovali miliardy eur do motorov, tovární a dodávateľských reťazcov, ktoré sa neskôr stali technologickou záťažou. Ak by Brusel nechal výraznejšie prehovoriť trh, automobilky by investovali do dieselových pohonov menej a viac by z usporených peňazí dali napríklad na včasný rozvoj elektromobility.
2. Brusel emisné ciele nadviazal na hmotnosť vozidiel. Výrobcovia ťažších áut tak dostávali miernejšie limity, čo podporovalo vzostup produkcie SUV, vyšší výkon a ceny, zatiaľ čo segment ľahkých a úsporných automobilov vypratával trhové pozície. Toto by sa na normálne fungujúcom trhu bez preregulovania nedialo.
3. Prehnaná a chybná bruselská regulácia zvýhodňovala drahé technické úpravy. Ich náklady sa dali ľahšie rozpustiť v cene prémiového vozidla ako pri malom aute. Toto opatrenie spôsobilo, že z európskeho trhu začali postupne miznúť dostupné modely.
4. Regulačne chybne nastavené laboratórne testy dlho umožňovali vykazovať podstatne nižšiu spotrebu a emisie, než aké boli v reálnej prevádzke na ceste. Brusel tak vytváral ilúziu úspechu, zatiaľ čo skutočný technologický prechod, vrátane ďalšieho rozvoja elektromobility, sa pri zaspávaní na vavrínoch odkladal.
