Od kriedy k mačacím ušiam

Médiá, najmä tie progresívne, rýchlo urobili z Mura tvár študentského odporu. Ignorovali pritom, že väčšina študentov sa v tom čase vyjadrovala inak – petíciami, tichým protestom alebo symbolickým čiernym oblečením. Vulgarizmus sa stal meradlom odvahy a neúcta prejavom autenticity. Kriedový hrdina bol stvorený.

Potom prišiel festival Grape. Muro sa objavil v sukni, s nalakovanými nechtami a mačacími ušami. Sám to vysvetľuje ako súčasť festivalovej témy „mýtická zoo“ a satirickú reakciu na svoju prezývku.

Tibor Gašpar na to reagoval otvorene: označil ho za emočne nevyspelého a odporučil mu, aby sa namiesto prezliekania venoval veciam, ktoré majú reálnu hodnotu, napríklad život zachraňujúcim zručnostiam.

Muro odpovedal diplomom z výcviku branných záloh a fotografiami z dvojtýždňového turnusu. Výcvik absolvoval ešte pred Gašparovým odkazom. Tvrdí, že sa naučil základné bojové manévre, streľbu, pochodovanie, chemickú a biologickú ochranu aj základy bojovej medicíny. Fyzicky to zvládol, niesol aj ťažší batoh a prešiel nočné stráženie. To všetko je v poriadku. Dvojtýždňový dobrovoľný výcvik môže byť pre mladého človeka užitočnou skúsenosťou.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Muro (@dajmisvojupozornost)

Čo znamená uniforma

Vojenská služba a uniforma však nie sú len o technických zručnostiach. V tradičnom chápaní predstavujú ochotu podriadiť sa disciplíne, rešpektovať hierarchiu, ovládať vlastné emócie a individualitu v prospech celku.

Uniforma nie je kostým na festival. Je to znak, že človek akceptuje pravidlá, ktoré sú prísnejšie ako bežný civilný život. Od vojaka sa očakáva, že bude reprezentovať armádu nielen na cvičení, ale aj mimo neho, a to správaním, vystupovaním a určitou mierou sebakontroly.

Muro síce absolvoval výcvik, no jeho verejná sebaprezentácia sa nezmenila. Pokračuje v provokatívnom štýle, ktorý bol podstatou jeho mediálnej kariéry od začiatku.

Sukňa, nalakované nechty a mačacie uši nie sú neutrálny festivalový vtip v kontexte človeka, ktorého médiá už rok prezentujú ako vzor odvahy a generačného vzdoru. Je to pokračovanie tej istej logiky: pozornosť sa získava šokom, nie obsahom.

Ak niekto absolvuje vojenský výcvik a hneď potom sa vracia k exhibícii, ktorá popiera disciplínu a sebaovládanie, vzniká rozpor.

Uniforma a mačacie uši nepatria do rovnakého hodnotového rámca. Jedno vyžaduje podriadenie sa, druhé oslavuje neobmedzenú sebarealizáciu a provokáciu. Médiá tento rozpor prehliadajú. Namiesto toho z výcviku urobili ďalší dôkaz, že Muro je „komplexný“ a „zodpovedný“.

Mediálna logika hrdinu

Príbeh Mura od začiatku funguje podľa mediálnej šablóny. Najprv vulgarizmus ako akt odvahy. Potom mediálne pokrytie, ktoré ho povýši na symbol. Potom sa každá ďalšia aktivita, či už festivalový outfit, alebo vojenský výcvik, stáva súčasťou budovania imidžu.

Médiá nekladú otázku, či je takýto model vhodný pre mladých ľudí. Nezaoberajú sa tým, či absolvovanie krátkeho výcviku mení podstatu správania, ktoré ho do pozornosti priviedlo.

Namiesto toho sa príbeh posúva ďalej. Z kriedového hrdinu sa stáva aj „vojensky pripravený“ hrdina. Muro sa môže prezentovať ako niekto, kto berie obranu vážne, a zároveň si ponechať slobodu vystupovať, ako sa mu páči. Táto kombinácia je pre mediálny príbeh výhodná. Umožňuje zachovať status symbolu vzdoru a zároveň pridať vrstvu „zodpovednosti“.

Vojenská služba však nie je rekvizita. Ak armáda a branné zálohy majú mať autoritu, ich absolventi by mali niesť aj určitú mieru reprezentácie. To neznamená, že každý musí žiť ako vojak. Znamená to však, že verejná prezentácia by nemala priamo popierať hodnoty, ktoré má výcvik pestovať.

Disciplína, sebakontrola a služba nie sú len na dva týždne v tábore. Ak ich niekto odloží hneď po návrate do civilu, výcvik zostáva technickou skúsenosťou bez hlbšieho dosahu.

Kultúra provokácie a jej limity

Celý príbeh Mura odhaľuje hlbší problém. V časti mediálneho a aktivistického prostredia sa stala cnosťou schopnosť šokovať. Vulgarizmus sa považuje za autentický, exhibícia za odvážnu a neúcta za emancipačný akt. Vojenský výcvik sa do tohto rámca zaradí len vtedy, keď slúži na posilnenie imidžu. Ak by Muro po výcviku zmenil štýl vystupovania smerom k väčšej zdržanlivosti, mediálny príbeh by stratil na atraktivite. Preto sa to nedialo.

Armáda a obrana krajiny vyžadujú niečo iné. Vyžadujú ľudí, ktorí dokážu oddeliť osobnú exhibíciu od verejnej zodpovednosti. Vyžadujú rešpekt k inštitúcii, ktorá nie je hračkou na budovanie osobnej značky. Keď sa z vojenského výcviku stane ďalší bod v životopise mediálneho hrdinu, ktorý súčasne pokračuje v kultúrnovojnovom predstavení, signál je jasný: hodnoty armády sú podriadené mediálnej logike.

V dobe, v ktorej Európa čelí reálnym bezpečnostným výzvam, by mal byť vojenský výcvik vnímaný vážne. Nie ako rekvizita, ktorou si niekto vylepší imidž po festivalovom vystúpení v mačacích ušiach.

Ak mediálne prostredie dokáže z každého Murovho kroku – od kriedy cez sukňu až po uniformu – vyrobiť ďalší dôkaz jeho výnimočnosti, potom sa otázka netýka len jedného študenta. Týka sa toho, aký vzor mladým ľuďom ponúkame.

Uniforma nie je rekvizita

Absolvovanie vojenského výcviku je legálne a v mnohých ohľadoch prospešné. Mladý človek má právo ho absolvovať a má právo o ňom hovoriť. Problém nie je vo výcviku samotnom. Problém je v tom, že po ňom nasleduje návrat k rovnakej logike verejnej prezentácie. Vojenská uniforma v tomto príbehu nefunguje ako symbol disciplíny, ale ako ďalší prvok osobnej značky.

Armáda a branné zálohy si zaslúžia, aby boli reprezentované ľuďmi, ktorí ich hodnoty berú vážne aj mimo výcvikového tábora.

Otázka preto neznie, či má niekto právo absolvovať výcvik. Otázka znie, či spoločnosť a médiá dokážu rozlíšiť medzi skutočnou zodpovednosťou a jej mediálnou imitáciou.

Ak si za vzory vyberáme tých, ktorí najlepšie spájajú šok s aktuálnou témou, potom niečo nie je v poriadku. A to nie je problém jedného študenta. Je to problém kultúry, ktorá si za hrdinov vyberá tých, ktorí najhlasnejšie šokujú, nie tých, ktorí najviac slúžia.