Aj kajúcnik Makó kalkuluje. O jeho klamstvách hovorí aj bývalý šéf NAKA

Obhajca Slobodníka Peter Kubina tvrdí, že kajúcnik tak urobil z dôvodu opakovaných zmien trestných kódexov a „nestability zákonov“. Advokát tento postup vykresľuje ako procesnú taktiku pre prípad, že by sa prijala legislatíva, ktorá by mohla mať za následok „neprihliadanie na výpoveď Slobodníka“.

František Imrecze ako ďalší kajúcnik pred súdom vypovedal iba k jednému korupčnému skutku a ku zvyšku obžaloby sa odmietol vyjadriť, kým súd nevypočuje Makóa.

Obaja kajúcnici teda zjavne kalkulujú, ako v procese postupovať spôsobom čo najvýhodnejším najmä pre nich. O nejakej potrebe úplne ozrejmovať trestnú činnosť či vypovedať celú pravdu o udalostiach súvisiacich s trestnou činnosťou môže verejnosť iba snívať.

Imrecze obviňuje Makóa z klamstva

Ak sa prijme pripravovaná novela o kajúcnikoch, podobné „handlovanie so spravodlivosťou“ už nebude možné. Spolupracujúci obvinený bude musieť vypovedať všetko o celej svojej trestnej činnosti alebo o iných osobách.

Nebude už možné, aby si kriminálnici výpovede prispôsobovali podľa vlastnej potreby, čo je zrejme dôvod, prečo niektorí „zástancovia spravodlivosti“ tak veľmi bojujú proti tejto novele.

Imrecze pritom v Očistci tvrdí, že Makó o ňom klame, čo je významné tvrdenie jedného kajúcnika voči druhému. Na mieste je potom otázka, ktorý z kajúcnikov vlastne vo svojich tvrdeniach zavádza.

Makó v Očistci opisuje zločineckú skupinu a úplatky

Makó už sčasti vypovedal pred súdom v Očistci a opísal, ako sa štátne orgány v minulosti údajne pokúšali diskreditovať politických oponentov strany Smer.

Podľa jeho výpovede sa do svojej pozície bývalého šéfa Kriminálneho úradu Finančnej správy dostal s pomocou obžalovaného nitrianskeho podnikateľa Norberta Bödöra, pričom ten mu mal ešte k výplate mesačne doplácať 10-tisíc eur.

Makó pred súdom hovoril aj o fungovaní údajnej zločineckej skupiny v polícii, na čele ktorej mali stáť Norbert Bödör a vtedajší policajný prezident a súčasný podpredseda parlamentu Tibor Gašpar (Smer), ako aj o rozdeľovaní úplatkov.

Skupina mala sledovať a diskreditovať oponentov strany Smer, ako boli Igor Matovič, Boris Kollár, Daniel Lipšic, Radoslav Procházka či bývalý prezident Andrej Kiska.

Obhajoba označila Makóovu výpoveď za rozpornú s inými výpoveďami a tiež za veľmi neurčitú či málo konkrétnu.

Ticho pri otázkach o nátlaku a priznanie o fiktívnom výsluchu

Niektoré významné body vo výpovedi Ľudovíta Makóa však zanikli v mediálnom priestore.

Prvým je odmietnutie tohto kajúcnika hovoriť o kauze Kajúcnik, v ktorej vypovedal o nátlaku na svoju osobu zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Ide o podstatnú okolnosť, keďže Makó tvrdí, že bol k výpovediam donútený.

V kauze Očistec však o tom odmietol hovoriť, pretože by si údajne mohol „uškodiť“. Je skutočne pozoruhodné, že Makó na jednej strane hovorí o policajnom nátlaku, no ten odmieta špecifikovať v inej trestnej veci.

Druhé podstatné tvrdenie Ľudovíta Makóa pred súdom zaznelo vtedy, keď si pri konkrétnej otázke na svoju predchádzajúcu výpoveď nevedel spomenúť, či „vypovedal nanečisto“, alebo išlo o oficiálny výsluch.

Makó tým priamo potvrdil, že minimálne v jeho prípade zo strany vyšetrovateľov prebiehali „výsluchy nanečisto“, čo je predmetom trestného konania vo veci takzvaného „Technického spisu číslo 80“. V ňom sú takzvaní vyšetrovatelia čurillovci a bývalý prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Michal Šúrek podozriví, že manipulovali výpovede svedkov a účelovo ich vyberali tak, ako sa im hodili.

Tento problém spomína Makó ako svedok aj v uznesení o vznesení obvinenia v spomínanej veci Kajúcnik, ktoré má denník Štandard k dispozícii.

Uznesenie hovorí o manipulácii výsluchov zo strany čurillovcov a nátlaku na usvedčovanie iných osôb. Makó v uznesení opisuje výsluchy rodinnom dome v Lamači, kde mali byť pripravované výpovede kajúcnikov, okrem iného aj pre kauzu Očistec.

Je preto skutočne nedôveryhodné, ak takýto človek prezentuje vážne podozrenia z krivenia spravodlivosti zo strany polície, no následne odmietne o nich vypovedať pred súdom s odôvodnením, že by „si uškodil“.

Ak hovorí pravdu, nie je jasné, ako by si mohol uškodiť, no rozhodne to narúša dôveryhodnosť takejto osoby. Ak pravdu nevypovedá, svedčí to o jeho pretrvávajúcej snahe získavať benefity aj za cenu zavádzania pri rôznych skutkoch.

Nedôveryhodný Makó opakovane klamal

Na túto vlastnosť kajúcnika Makóa upozornili nielen novinári, ale aj samotný bývalý riaditeľ NAKA Ľubomír Daňko.

Novinár portálu Aktuality.sk Martin Turček, ktorý o Ľudovítovi Makóovi napísal knihu, hovorí, že „Makó dlhodobo nebol pravdovravný človek. Keď sme s ním mali v redakcii rozhovor, ešte keď bol funkcionárom, tak viackrát preukázateľne klamal. Jeho vlastné výpovede ho usvedčovali z toho, že keď sme sa ho pýtali na rôzne toxické väzby, tak si vymýšľal a klamal, ako napríklad pri známosti s exministrom Gáborom Gálom“.

Novinár Turček však k svojim skúsenostiam s kajúcnikom dodal, že Makóova história zavádzania nemusí znamenať, že klame aj v súčasnosti pred súdom.

Bývalý šéf tímu vyšetrovateľov kauzy Očistec Ľubomír Daňko odmieta, že by polícia vyvíjala na akékoľvek osoby nezákonný nátlak. Obvinení ho mohli vnímať tak, že podmienky ich zadržania alebo výsluchov neboli najlepšie, no nešlo o nezákonnú činnosť. Samotný Daňko je pritom obvinený v kauze „Technického spisu č. 80".

Makó si účelovo vyberal, o čom bude vypovedať

Pri osobe Ľudovíta Makóa však Daňko špecificky opisuje, ako pri svojej výpovedi kalkuloval. Daňko hovorí o tom, že Makó opisoval iba niektoré skutky, no tie, v ktorých nejakým spôsobom figuroval, radšej vynechal.

Exšéf NAKA uvádza príklad korupčného skutku s Miroslavom Janebom, ktorý Makó zamlčal. Prišlo sa na to až na základe iných dôkazov a keď sa ho na to vyšetrovateľ neskôr pýtal, či „s Janebom niečo páchali“, Makó priznal svoju účasť, no bez dôkazov a následnej otázky vyšetrovateľa by o nej zrejme mlčal.

Práve takéto zamlčiavanie časti trestnej činnosti pripisuje Daňko Makóovi, pričom hovorí o tom, že polícia následne tlačila na kajúcnika, aby sa priznal ku všetkej trestnej činnosti, čo on mohol vnímať ako nátlak.

Daňko zároveň poznamenáva, že polícia vlastne už vtedy robila to, čo „prináša chystaná novela o kajúcnikoch“. Tým priamo podporuje tento návrh zákona ako prospešný pre čistotu trestného konania.

Bývalý šéf NAKA opisuje, ako Makó kalkuloval pri spolupráci s políciou, keď vypovedal iba o tom, čo mu mohlo priniesť výhody. Skutky, ktoré by mu mohli uškodiť, zamlčiaval a prišlo sa na ne až na základe iných dôkazov.

Aj tento príklad ukazuje, ako Makó od začiatku zavádzal, aby neniesol zodpovednosť za svoje skutky. Potvrdzujú to novinár Turček aj Ľubomír Daňko ako osoby, ktoré prišli s Makóom do kontaktu.

Postup kajúcnika v kauze Očistec iba dokresľuje jeho snahu „vytrieskať“ zo všetkého maximálne benefity pre seba, a to aj za cenu krivenia objektívnej reality. Prečo by inak nevypovedal o svojej svedeckej výpovedi v kauze Kajúcnik?

Ako svedok v tejto kauze predsa musel vypovedať pravdu, čo pri kajúcnikovi platí rovnako.

Ak Makó klame v Očistci, obžaloba stratí dôležité svedectvo. Ak klame v iných kauzách, jeho dôveryhodnosť, o to viac ako spolupracujúcej osoby, bude naštrbená do takej miery, že súdy bez ďalších dôkazov jeho slovám neuveria.

Nemusí sa rozpadnúť iba kauza Očistec, ale aj iné kauzy, v ktorých Makó figuruje. Ako napríklad akcia Kajúcnik, ktorá hovorí o nezákonných praktikách čurillovcov.

Aj to je dôsledok dohody so spravodlivosťou s kriminálnikmi, ktorým elitní policajti a prokurátori nasľubujú faktickú beztrestnosť za požadované svedectvá.