Ríša stredu ju dokonca používa nielen proti strategickým protivníkom.
Sledovanie strategického partnera
Tajné služby Pekingu dlhodobo verbujú Rusov v blízkosti Kremľa, ktorí následne ríši stredu odovzdávajú strategické informácie. K tomuto záveru dospela kybernetická jednotka kontrarozviedky ruskej Federálnej bezpečnostnej služby (FSB), ktorej dokumenty vlani získal denník New York Times.
Americký denník dostal do rúk hodnotenie oddelenia FSB známe pod skratkou DKRO, ktorého úlohou je bojovať proti špionážnym aktivitám ázijských krajín vrátane Číny. Dokument odcudzila hackerská skupina Ares Group a jeho pravosť overili respondenti Times z radov západných spravodajských agentúr.
Anonymný zdroj denníka Wall Street Journal (WSJ) tieto obavy potvrdil aj v júli tohto roka s tým, že ide najmä o prípady verbovania vládnych úradníkov strednej úrovne. „Moskva sa však zdráha tieto prípady zverejniť alebo ich predniesť Pekingu zo strachu, že by to narušilo vzájomné vzťahy,“ doplnil zdroj z FSB.
Rast čínskej špionážnej hrozby v očiach Kremľa a konkrétne prezidenta Vladimira Putina súvisí so zmenou rovnováhy síl medzi ázijskými veľmocami. Čínsky líder Si Ťin-pching bol na návšteve Ruska 11-krát, kým šéf Kremľa cestoval opačným smerom až 23-krát, čo podľa respondentov Journalu vyjadruje posilnenie váhy Pekingu na úkor Moskvy.
Najvýraznejší bol tento konflikt počas májovej návštevy Pekingu, keď Si Putinovi prikývol na „predbežnú“ dohodu o výstavbe plynovodu Sila Sibíri 2 – tento projekt pritom ohlásili už v roku 2006 a jeho zdržanie analytici vysvetľujú ako výsledok nezhôd o cene dodávok.
Medveď už na draka nestačí
Putin bude od novembra 2027 čeliť plošnému zastaveniu exportu energetických surovín do Európskej únie, čo má byť dôsledkom nedávno prijatého nástroja REPowerEU. Čínskeho prezidenta však Putin na zvýšenie dodávok zatiaľ nepresvedčil a Peking nejaví známky ústupčivosti.
Čínski vyjednávači, ktorí pracovali na finálnom znení takmer štyroch desiatok dohôd, dali podľa WSJ riaditeľovi štátneho koncernu Gazprom Alexejovi Millerovi jasne najavo, že Silu Sibíri 2 schvália len v prípade, že Kremeľ kývne na export za rovnakú cenu, za akú plyn predávajú na domácom trhu.
Predstavitelia zúčastnení na týchto rozhovoroch doplnili, že čínska delegácia svojim náprotivkom odkázala, aby „túto otázku viac nespomínali, kým sa nezmenia podmienky“ na strane Ruska. Mocenský tandem, v ktorom počas celej studenej vojny hrala prím Moskva, sa tak definitívne obrátil.
„Si prijal Putina ako cisár, ktorý prijíma návštevníka vo svojom hrade a potom ho poslal domov,“ povedal americkému denníku nemecký podnikateľ s dlhoročnými skúsenosťami v čínsko-ruských vzťahoch Jörg Wuttke.
Kým prestížna Rada pre zahraničné vzťahy (CFR) v hodnotení z decembra 2024 varovala americkú vládu pred zbližovaním Moskvy a Pekingu vo formáte partnerstva bez hraníc, geopolitický analytik Claus Soong z inštitútu MERICS pripomenul, že isté hranice medzi nimi predsa len existujú.
Soongovo oddelenie menom China-Russia Dashboard odhalilo predovšetkým jednu oblasť, v ktorej sa od seba veľmoci odvracajú. Na pôde OSN oproti predošlej dekáde hlasujú Rusko a Čína čoraz menej spolu – kým v roku 2018 hlasovali v Bezpečnostnej rade OSN rovnako v 96 percentách prípadov, v roku 2024 to bolo už len 83 percent hlasovaní.
Demografia ako hybridný front
Osobitne pálčivou témou je aj tichá migrácia na Sibír. Už od rozpadu Sovietskeho zväzu migrovali etnickí Číňania (národ Han) na sever cez spoločnú hranicu do regiónu, ktorý sa vo všeobecnosti považuje za takmer neobývaný. Už známy novinár Tim Marshall v knihe V zajatí geografie upozornil, že kým Sibír predstavuje asi tri štvrtiny rozlohy, žije na nej len asi 22 percent populácie.
Pri niekoľkých príležitostiach Rusi nielen v Primorskom kraji na východnom pobreží krajiny oživili rasistické predsudky známe z cárskych čias, keď dvor v Petrohrade varoval pred „žltým nebezpečenstvom“ – čo názvom odkazuje na rasové označenie migrantov, ktorí okolie Vladivostoku osídľovali už v 19. storočí.
Rusko sa tak postupne stáva „surovinovým skladom“ Číny, ako v predvečer Putinovej návštevy v marci 2023 vyhlásil jeden z anonymných zdrojov denníka Financial Times. Spolu s pokračujúcimi nákupmi sibírskej pôdy možno teda pozorovať pomalú, tichú a postupnú kolonizáciu, ktorá so sebou prináša aj obavy z presadzovania čínskeho práva na ruskom území.
Moskva sa preto so žiadosťou o vojenskú pomoc obrátila na Severnú Kóreu, ktorá už koncom roku 2024 vyslala približne 11-tisíc vojakov do boja proti Ukrajine. Tým však vstúpila do čínskej sféry vplyvu, čo v zákulisí vyvolalo diplomatickú búrku, poznamenal Journal.
V dôsledku tohto vývoja sa podľa respondentov amerického denníka čoraz viac stredoázijských štátov obracia na Čínu – bez ohľadu na to, že do roku 1991 boli s Ruskom súčasťou jedného impéria.
Posilňovanie jadrového arzenálu
„Čína má naozaj veľmi dobrú šancu premeniť Rusko na akýsi obrovský Laos alebo obrovský Pakistan,“ povedal Alexander Gabuev z Carnegieho centra pre Rusko a Euráziu. „Na krajinu, ktorá bude od Číny oveľa viac závislá, oveľa viac s ňou prepojená a oveľa viac ju bude vnímať ako vzor a zdroj modernosti,“ vysvetlil.
Vláda v Pekingu sa podľa analytika pripravuje na „Rusko po Putinovi“, v dôsledku čoho sa obracia na úradníkov strednej úrovne s návrhmi na špionáž. Okrem okamžitých informačných ziskov týmto spôsobom zakladá komunikačné kanály, ktoré by mohli prežiť koniec vlády strany Jednotné Rusko a jej lídra v Kremli.
Na rozdiel od rozľahlejšieho suseda však Čína oveľa intenzívnejšie investuje do rozvoja jadrových kapacít – ktorými sa vyznačujú štáty, ktoré dodnes označujeme slovom „veľmoci“.
Tento proces spustila vláda v Pekingu už okolo roku 2019, keď začala rozširovať zariadenia na výrobu štiepneho materiálu v provincii Sečuan na východ od autonómnej oblasti Tibet. Zariadenia v tamojších údoliach C’-tchung či Pching-tchung vtedy dostali nové zabezpečenie, ako vyplýva zo satelitných snímok, ktoré vo februári zverejnili The New York Times.
„Zaznamenali sme rozvoj vo všetkých týchto zariadeniach, ale vo všeobecnosti sa tento proces zrýchlil už v roku 2019,“ pripomenul denníku geopolitický analytik Renny Babiarz.
Čína operuje približne 600 jadrovými hlavicami, z tohto dôvodu je tretia v zozname jadrovo vyzbrojených štátov podľa počtu hlavíc. Na prvom mieste je Rusko so 4 300 aktívnymi hlavicami, po ktorom nasledujú USA s približne 3 700 hlavicami.
Deň po zverejnení článku New York Times oznámil Peking rozširovanie aj v civilnom jadrovom sektore, pričom sa chystá na dokončenie troch jadrových elektrární, ktorých výstavbu začali už v roku 2023. Vojenský rozmer jadrového programu Číny je však oficiálne priznaný – Peking je jedným zo siedmich vyzbrojených signatárov Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT).
Aprílová reportáž televízie CNN zase poukázala na spevňovanie kupol, ktorých prítomnosť na jadrových základniach napovedá o obnovení testov. Oceľovobetónová kupola s rozlohou viac ako 3 300 štvorcových metrov stojí na mieste, ktoré americká tajná služba odhalila už v roku 1971.
CNN tieto zistenia zverejnila asi mesiac pred Trumpovou návštevou Číny, ktorá sa vo všeobecnosti javila ako srdečné stretnutie dvoch najmocnejších svetových lídrov. Šéf Bieleho domu však už vlani v novembri obvinil Peking aj Moskvu, že testujú jadrové zbrane napriek medzinárodným zmluvám – a avizoval obnovenie amerických testov, k čomu ho poradcovia vyzývali už pred voľbami.
V púšti Sin-ťiang, ktorá je domovinou národa Ujgurov, zase Číňania v máji začali stavať raketové základne s desiatkami odpaľovacích platforiem. Pentagón pritom odhaduje, že Peking do roku 2030 prekročí hranicu 1 000 jadrových hlavíc.
Podarí sa Američanom dostať Rusko na svoju stranu ihriska?
Nátlak na Rusko, prístup ku Kremľu ako k poddanému, posilňovanie jadrového odstrašovania, rozširovanie špionážnych aktivít a nedávne rozšírenie právnej pôsobnosti v zahraničí ukazujú Čínu ako veľmoc na ceste k totálnej dominancii, a to nielen v Ázii.
Je preto možné, že sa medveď od draka odkloní, čo Američanom umožní „zahrať obráteného Nixona“, ako upozornil Wall Street Journal. Americký prezident Richard Nixon a jeho minister zahraničia a národnobezpečnostný poradca Henry Kissinger v 70. rokoch minulého storočia otvorili Čínu svetu, aby ju odlákali od ZSSR a tým oslabili eurázijský priestor.
Reverzná politika v tomto prípade znamená, že Trump alebo ktorýkoľvek jeho nástupca bude pestovať ústretové vzťahy s Putinom alebo jeho nástupcom. Posilnenie Číny v konečnom dôsledku vyústilo do jej súčasného statusu svetovej veľmoci – priameho vyzývateľa USA.
Príklad impozantného čínskeho ekonomického a mocenského vzostupu však môže poslúžiť ako predobraz budúcich diplomatických a zásadných geopolitických manévrov.
