Na jednej strane štátnici Armand Jean du Plessis de Richelieu s Charlesom-Mauriceom de Talleyrandom, na druhej aktér mníchovského diktátu Édouard Daladier. Prezident Emmanuel Macron aj tu uplatňuje svoje „a súčasne“ (en meme temps) – teda spájanie protikladov, ktorým pred deviatimi rokmi oslovil voličov.
Zatiaľ čo vo svojom prvom období budoval vyvážené vzťahy s Donaldom Trumpom aj Vladimirom Putinom, v tom druhom sa stal najprv pochlebovačom Joea Bidena a potom fackovacím panákom Trumpa.
Teraz ho zrejme čaká niekoľko ďalších hlbokých úklonov smerom k Washingtonu, za ktoré môže opäť zožať Trumpov posmech.
Macron má vo Washingtone problém
Zavarili mu však vlastní diplomati. Francúzskemu veľvyslanectvu pri OSN v Ženeve sa nepáčilo, ako USA hlasovali, a svoju nevôľu dali najavo ostrým odkazom na sieti X. Američanov nahnevali do tej miery, že do Paríža odkázali, že už nestoja o nového francúzskeho veľvyslanca. Pritom všetko už bolo podľa diplomatických zvyklostí dohodnuté a Aurélien Lechevallier mal do Washingtonu v septembri doraziť.
Macron má problém. Nejde o bežného diplomata. Jeho spolužiak Lechevallier patrí od samého začiatku k jeho najbližším poradcom. Ku koncu mandátu ho prestížnym postom odmeňuje za verné služby. Ak sa so svojimi vernými nechce rozlúčiť ako zúfalec, ktorý sa nevie postarať, bude sa musieť ako zúfalec opäť predviesť vo Washingtone.
Trump sa v ponižovaní Macrona vyložene vyžíva. S gustom komentoval facku, ktorú vlani francúzsky prezident dostal od manželky, keď sa chystali vo Vietname vystúpiť z lietadla. V januári s výsmechom zverejnil esemesky, v ktorých ho Macron prosí o spoluprácu. V júni robil také drahoty s príchodom do Francúzska na stretnutie G7, že Macron kvôli nemu odložil asi najdôležitejší verejný obrad, ku ktorému sa Francúzsko s hrdosťou hlási.
Každý francúzsky prezident má možnosť preniesť pozostatky významnej osobnosti do Parížskeho panteónu, čo zodpovedá republikánskemu svätorečeniu. Marca Blocha, veľkého historika a odbojára umučeného gestapom, očakávala táto pocta tento rok v deň výročia smrti 16. júna. Ale Macron dlho vopred pripravovanú ceremóniu odložil, aby vyhovel zmenám v Trumpovom programe. Ako ukazuje diplomatický incident, veľkú priazeň si tým za Atlantikom nezískal.
Francúzska diplomacia si však problémy do istej miery spôsobila sama. Washington nechcel obnoviť mandát vysokému komisárovi OSN pre ľudské práva Volkerovi Türkovi. Zrejme nebol dostatočne proizraelský, čo sa na pozadí izraelského vraždenia v Gaze od ľudskoprávnika skutočne čakať nedá.
Američania pritom viedli skôr symbolický boj, pretože bolo zrejmé, že Türk má silnú podporu. Išlo len o to, kto ďalší bude hlasovať s USA a Izraelom proti – nakoniec sa takých krajín našlo osem – a kto sa zdrží, čo bolo celkom trinásť.
Diplomatické diletantstvo alebo sabotáž
Namiesto toho, aby sa Francúzsko uspokojilo s obvyklými ľudskoprávnymi frázami a vyzdvihlo, že solídna väčšina 144 krajín komisára podporila, neodpustilo si na X nasledujúci odkaz: „USA boli kedysi majákom ľudských práv. To už dnes neplatí. Ocitli sa v izolácii po boku Severnej Kórey, Nikaraguy, Mali a Ruska. Svet ich už nepočúva.“
Takýto verejný výrok na adresu Trumpa, pred ktorým sa Macron opakovane plazí, je výrazom buď úplného diletantstva, alebo vnútornej sabotáže, napríklad od diplomatov, ktorým odchádzajúci prezident šliapal na kurie oká.
Američania reagovali anonymným výrokom ministerstva zahraničia: „USA sú veľmi sklamané francúzskou rétorikou, ktorej chýba akákoľvek zodpovednosť aj rešpekt.“ Prisľúbili „primeranú“ odpoveď.
Zatiaľ prišli dve. Keď sa koncom júla francúzsky zástupca v Bezpečnostnej rade OSN ujal slova, americká delegácia opustila rokovaciu sálu – diplomaticky bežné gesto zodpovedajúce ujme. Zároveň Washington odkázal Parížu, že zatiaľ nemá záujem o prijatie nového francúzskeho veľvyslanca. To už predstavuje výraznú eskaláciu diplomatického konfliktu.
Macron má teraz dve možnosti. Môže Washingtonu odpovedať rovnakou mincou. Ale tým by poprel svoju doterajšiu líniu, sklamal svojich chránencov a zároveň by si skomplikoval kariéru po odchode z prezidentského úradu.
Kto totiž pomýšľa na významnú medzinárodnú funkciu, potrebuje mať vo Washingtone dobré meno. Asi preto bude konať, ako je zvyknutý. Trumpa, ktorému sa v posledných mesiacoch naozaj nedarí, čaká drobné sadistické rozptýlenie.