Neprenosná skúsenosť z Rakúska

V bývalom Československu vtedy jazdila oproti Rakúsku menej než polovica automobilov. Benzín bol pre nás veľmi drahý, takže autá viac stáli, ako jazdili. Všetci sme mali k sebe blízko v hromadnej doprave. Hotový raj pre dnešných zelených progresívcov.

Oproti autám v Rakúsku boli tie naše príšerné. Nekvalitne spracované, technicky úbohé a zaostalé. Boli to konštrukcie zo 60. rokov 20. storočia. S kamarátmi sme vo Viedni v škodovke požičanej od rodičov uviazli v zápche. Prvá v živote.

Bol som šťastný. Pohľad na všetky tie krásne, moderné a farebné autá okolo mňa bol jedným z najkrajších pohľadov v mojom dovtedajšom živote. Chvála Bohu, bola veľká zima. A naša škodovka mala svojpomocne prirobený ručný spínač na ventilátor chladenia, a tak sa motor neprehrial. Medzi stojacimi autami chodili kameloti a predávali Kronen Zeitung.  

Našinca ste vo Viedni okamžite spoznali podľa nekvalitnej zimnej bundy. Podľa strihu a ostrosti farieb oblečenia bolo na prvý pohľad vidieť, kto je odkiaľ. To, čo si najviac pamätám, boli farby. Prvýkrát v živote som videl adventnú výzdobu ulíc. Domy v centre boli opravené. Nie ako vo vtedajšej Bratislave či Trnave. Nevedel som, kam sa mám dívať, pretože ulice a výklady boli neskutočne farebné, plné reklám. Dnes to progresívci nazývajú vizuálnym smogom. Chcú, aby z ulíc zmizol. Spolu s autami. Spolu so slobodou.

Tvrdým poznaním bolo, že hoci v ČSSR som bol strednou vrstvou, v Rakúsku som bol neskutočne chudobný. V roku 1989 bol nominálny hrubý domáci produkt na obyvateľa vtedajšej ČSSR v dolároch asi pätinou toho rakúskeho. V parite kúpnej sily to bolo o niečo lepšie.

Na domácom trhu sme si z priemerného platu mohli kúpiť necelú polovicu toho, čo Rakúšania. Toto porovnanie nezohľadňuje diametrálne odlišnú kvalitu produktov. Pritom v roku 1948 bol priemerný občan Československa o viac ako pätinu bohatší ako priemerný Rakúšan. 

Uvedomujem si, že táto skúsenosť je neprenosná. Keď sa snažím opísať to svojim dospelým deťom, dočkám sa ironických, chápavých úsmevov. Ako dobrý otec im želám, aby to nikdy nezažili. Ale obávam sa, že zažijú. Pri ceste mimo Európu. Napríklad do USA. Verím, že nie až v takej miere.

Tí bohatší a tí chudobnejší

Značný rozdiel som zažil pri prechode hraníc zo španielskej Andalúzie do Gibraltáru. Zďaleka však nebol taký ako medzi Viedňou a Bratislavou v decembri 1989. To isté som zažil v republike San Marino, neďaleko Rimini v Taliansku. A, samozrejme, v Monaku. A to som tam prišiel z južného Francúzska, z Azúrového pobrežia, čo je drahé letovisko milionárov.

Tú istú skúsenosť ako ja má každý, kto zažil rozdiel medzi Severnou a Južnou Kóreou, Singapurom a susednou Indonéziou alebo Hongkongom a Čínou v čase, keď bol Hongkong ešte britskou kolóniou.

Zažil som aj opačný pocit. Obrovskú radosť, že som cudzinec, ktorý tadiaľ len prechádza. Bolo to v komunistickom Rumunsku v roku 1981. Vtedy mu vládol karpatský upír Nicolae Ceausescu. Pamätám si svorky túlavých psov, žobrajúce deti pri ceste, úplne prázdne obchody. Žiadne mäso.  

Cukráreň, do ktorej mama vošla, hneď zase opustila a povedala: „Nikdy v živote.“ Jediné žiarivé farby, ktoré si z vtedajšieho Rumunska pamätám, boli na obrovských Ceausescových portrétoch. Úplne zničenú Bukurešť. Chvála Bohu, dnešné Rumunsko je už úplne iné.

Prečo sa Československo, ktoré bolo v roku 1948 bohatšie a vyspelejšie ako Rakúsko, za 40 rokov prepadlo na menej než polovicu jeho životnej úrovne? Prečo bolo východné Nemecko neporovnateľne chudobnejšie ako západné? Prečo je Južná Kórea neporovnateľne bohatšia ako jej severný sused?

Prečo sú malé suverénne krajiny ako Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Luxembursko, Monako, Gibraltár, Singapur, Taiwan, kedysi aj Hongkong, oveľa bohatšie ako okolité územia? Pritom nevlastnia žiadne suroviny. Prečo je dnešné Rumunsko neporovnateľne bohatšie ako bolo v roku 1981? Prečo si USA od roku 2004 prakticky zachovali svoj podiel na svetovom nominálnom HDP a EÚ v rovnakom období, aj keby sme pripočítali odídenú Britániu, stratila sedem percent podielu?

V čom spočíva rozdiel

Kľúčovým rozdielom je miera slobody obyvateľov.

Kapitalizmus a socializmus som kedysi dávno považoval za dva úplne protikladné ekonomické systémy. Ale potom som pochopil, že rozdiel je len v miere slobody, ktorú v nich človek má. V kapitalizme si môžete založiť firmu. Usilovať sa o osobný prospech. Obchodovať s ľuďmi, ktorých si zvolíte a ktorí si zvolia vás.

Vyrábať tovar, obchodovať s tovarom alebo poskytovať služby, ktoré si zvolíte. Môžete zamestnávať ľudí alebo ich prepustiť. Ste pritom vystavení konkurencii. To vedie k inováciám. Podnikateľským inováciám vďačíme za 40 rokov života navyše, za to, že mnoho detí už nechodíme navštevovať na cintorín, za teplú sprchu a splachovaciu toaletu, za lekárske prístroje, anestetiká, ďalšie lieky, autá, lietadlá, smartfóny, plné chladničky, dovolenky pri mori a lyžovačky.

Za celý náš dnešný životný štandard. Vďačíme im aj za modernú vedu. Západ nezbohatol vďaka vede. Ani vďaka drancovaniu kolónií, čo je Leninova rozprávka z januára 1919, ktorej, žiaľ, dodnes veľa ľudí verí. Socializmus je iný v tom, že nič z tohto nesmiete.

Čím viac máte slobody a čím menej štát zasahuje, tým lepšie ste informovaní o situácii na trhu a tým lepšie, informovanejšie rozhodnutia môžete urobiť. Pretože máte k dispozícii geniálny nástroj. Cena je výsledkom decentralizovanej múdrosti a inteligencie všetkých účastníkov trhu.

Neexistuje plánovač, ktorého „múdrosť“ by sa kolektívnej múdrosti trhu čo i len priblížila. Ak dlhodobo správne (informovane) investujete, stanete sa výrazne bohatším ako niekto, kto neinvestuje vôbec alebo investuje chybne. Pretože je pomýlený plánovačmi.

Moja mama sa ma raz spýtala, prečo je jej dôchodok nižší ako dôchodok Rakúšanky. Veď celý život pracovala rovnako ako Rakúšanka. Moja odpoveď bola, že mnohí, hoci nie všetci obyvatelia socialistického Československa, pracovali rovnako ako Rakúšania. Ale vaša generácia na príkaz strany, na príkaz plánovačov, musela robiť chybné investície.

Predstav si, že budeš celý život len vykopávať a zasypávať jamu. Budeš narobená. Ale jediné, čo po tebe zostane, bude tisíckrát vykopaná a potom zasypaná jama. Rakúšan si s rovnakou námahou postavil dom. Z jeho prenájmu dnes žije. 

Regulácia po regulácii

V dejinách neexistovala krajina, ktorá by zažila čistý kapitalizmus. Štátne zásahy do ekonomiky, zákazy a príkazy boli v určitej miere prítomné aj v najslobodnejších ekonomikách dejín. Platí, že čím viac slobody ľudia v krajine majú, tým bohatšia tá krajina je.

V súčasnosti je to veľmi vidieť na rozdiele medzi hospodárstvami USA a EÚ. Napriek rastu Ázie si Spojené štáty takmer zachovávajú svoj podiel na svetovom nominálnom HDP. Regulačná posadnutosť Únie, zelený fanatizmus a túžba jej elít stať sa vládcami byrokratického impéria sú hlavnými dôvodmi, pre ktoré Európa postupne odchádza zo svetovej hospodárskej scény. Presne tak ako Československo po roku 1948. Len pomalšie.

Friedrich August von Hayek to predvídal v knihe Cesta do otroctva. Ludwig von Mises opísal intervenčnú špirálu v knihe Intervencionizmus: Ekonomická analýza, Josef Alois Schumpeter v knihe Kapitalizmus, socializmus a demokracia tvrdí, že kapitalizmus nakoniec padne práve preto, že zasypal svet nevídaným blahobytom.

Prosperujúce kapitalistické hospodárstvo nemusíte zničiť zákazmi a reguláciami len benešovsko-gottwaldovsky. Rýchlo, v priebehu niekoľkých rokov, od roku 1945 do roku 1949. Môžete ho pomaly dusiť aj desiatky rokov. Pozvoľna, pomaly, reguláciou po regulácii, sa posúvať smerom k socializmu.

Pretože československý socializmus, ktorý som zažil, bol vlastne len totálny regulačný extrém. Zakázané bolo všetko, čo mohlo vytvoriť bohatstvo a konkurencieschopné hospodárstvo. Ak sa zachovajú dnešné trendy v EÚ, budeme v nej mať československý socializmus naspäť zhruba do dvadsiatich rokov.  

Veľkňazi klimatického náboženstva sa nijako netaja tým, že súkromné podnikanie nenávidia. Ale ak by aj v Európe zostalo zachované, regulácie účinne zabránia vzniku technologických prielomov, ktoré by mohli viesť k zbohatnutiu Európanov. Degrowth propagovaný progresívcami – zastavenie rastu, v skutočnosti zámerné schudobnenie spoločnosti – nie je možné bez totálnej byrokratickej kontroly ekonomiky.

Dva smery vývoja

V socializme je všetko závislé od štátu. Od byrokracie. Od regulátorov. Prečo je to problém?

Ekonóm Herbert Simon píše v knihe Administrative Behavior, že charakteristickou slabinou byrokracie je, že osoby zodpovedné za rozhodovanie sú často vydané na milosť informáciám, ktoré majú pod kontrolou ich podriadení.

Hierarchicky usporiadané organizácie, s mnohými stupňami riadenia, zvyknú uviaznuť v pasci dvojitej asymetrie moci a informácií. Tí, ktorí rozhodujú, majú enormnú, nepodmienenú moc. Získavajú však len úzko vybrané a často skreslené informácie.

Strážcovia systému na nižších úrovniach mocenskej pyramídy majú tým lepšie informácie, čím viac sú dole. Tým menej však majú možností konať a niečo zmeniť.

Toto je zásadný problém byrokratických impérií. Čím väčší je celok, ktorý riadite, tým viac stupňov riadenia, teda byrokracie potrebujete. Vydávate rozhodnutia a zákony platné pre celé impérium. Tie jedných zvýhodňujú a druhých poškodzujú. Vydávate ich, a pritom vám chýbajú informácie zdola.

Zároveň platí, že čím väčší celok byrokrat riadi, tým menší je jeho kontakt a priama zodpovednosť voči ovládaným. Byrokratické impérium tak nevyhnutne produkuje neefektivitu. V ekonomike sa neefektivita prejaví chudobou obyvateľstva. A história učí, že vás nezachráni ani veľkosť trhu, ktorá by mala pôsobiť opačne. Veľmi poučný je príbeh Číny. 

Traja nemeckí ekonómovia, Wilhelm Röpke, Alfred Müller-Armack a niekdajší nemecký minister hospodárstva, vicekancelár a neskôr kancelár Ludwig Erhard, sú považovaní za tvorcov nemeckého hospodárskeho zázraku. Významne formovali aj počiatky európskej integrácie, a to až do polovice 60. rokov minulého storočia. Európsky projekt mal podľa nich dva smery, ktorými sa mohol vyvíjať. 

V oboch prípadoch by išlo o spoločný trh. Smer „veľké Švajčiarsko“ by viedol k politickej decentralizácii, zákazu protekcionizmu a k súťaži medzi štátmi. O to, ktorý štát ponúkne lepší život a lepšie možnosti podnikateľom aj zamestnancom.

Smer „veľké Francúzsko“ by viedol k politickej centralizácii a k protekcionizmu. Smerom k veľkému, byrokratickému impériu. Tvorcovia nemeckého hospodárskeho zázraku jednoznačne preferovali veľké Švajčiarsko. Poznali históriu. Radikálna politická decentralizácia bola jedným z hlavných dôvodov, prečo Európa zbohatla. 

Od týchto úvah uplynulo približne 65 rokov. Urobte si názor sami, ktorým smerom sa odvtedy európska integrácia posunula. Toto je hlavný dôvod, pre ktorý nechcem žiť v európskom impériu. A budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som proti nemu bojoval. 

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.