Nedávno som čítala analýzu, že negatívne dôsledky aktívneho aj pasívneho fajčenia boli známe už vtedy, ale trvalo desiatky rokov, kým sa obmedzenia tabakových výrobkov upravili legislatívne. Niečo podobné podľa mňa zažívame pri digitálnych technológiách. Všetci dospelí ich používajú, sú všade, stále dostupné cez smartfón. A deti sa už nepýtajú, či budú mať smartfón, ale kedy ho budú mať.
Pri najmenších deťoch sa objavujú odporúčania, aby do troch rokov netrávili pred obrazovkou prakticky nijaký čas. Čo s takým malým dieťaťom obrazovka robí?
V princípe to, čo s dospelými. Pozerá sa na obrazovku ako zhypnotizované, lebo sa tam niečo hýbe, je to farebné a vydáva to zvuky. To kompletne pohltí pozornosť. Niekedy frustrovaní rodičia dajú dieťaťu tablet už do kočíka, aby neplakalo. Alebo ho pri rozprávke na tablete kŕmia. Zdanlivo to funguje, ale za vysokú daň. Už existujú výskumy, že takýmto deťom sa slabo rozvíjajú oblasti mozgu zodpovedné za pohyb, hrubú aj jemnú motoriku či rozprávanie. Tieto činnosti totiž pri pozeraní videa na tablete netrénujú.
Ide aj o obsah. Všimla som si, že aktuálne rozprávky sú oproti bývalým rýchlejšie. Aj ako dospelá žena bývam z toho prestimulovaná a nedokážem ich dopozerať. Dokážu takéto rozprávky s ochudobnenými dialógmi rozvíjať detské mysle?
Z detstva si pamätám dobu, keď bola klasická „telka“ s dvomi kanálmi a z tých sme si mohli vybrať. Ak nás to nebavilo, išli sme sa hrať von. Teraz máme v princípe nekonečne veľa produktov pre deti, ktoré ony doslova hltajú, ale kvalita je často extrémne nízka.
Druhým problémom sú rýchlosť strihov a dynamika príbehu. Na úrovni škôlkarov si môžete porovnať napríklad Macka Uška a Labkovú patrolu. U dospelých výskumy ukázali, že ak človek pozerá v kine naháňačku áut a potom šoféruje domov, ide rýchlejšie. Náš nervový systém reaguje na dianie okolo a nerozlišuje, či je to na obrazovke alebo v realite. Neustále sa meniace obrazy a rýchle tempo ovplyvňujú nervový systém a môžu spustiť stresovú reakciu namiesto toho, aby si dieťa či dospelý oddýchli.
Na podobnom princípe fungujú krátke videá na sociálnych sieťach. Prečo pri nich napriek tomu dokážeme stráviť desiatky minút?
Človek si myslí, že mu po chvíli na Instagrame alebo Facebooku bude lepšie a uvoľní sa, ale opak je pravdou. Na konci scrollovania totiž prichádza dopamínový prepad a cítime sa horšie. Najviac škodia niekoľkosekundové videá (reels). Mozog neustále vníma niečo nové, často vtipné alebo zdanlivo zaujímavé, a zakaždým sa vyplaví malé množstvo dopamínu. Preto je také ťažké zastaviť sa.
Má to však háčik. Je to síce príjemný pocit, ale malé časté dávky znižujú našu citlivosť a na dosiahnutie toho istého pocitu neskôr potrebujeme viac. Je to, ako keď niekto nepije skoro vôbec alkohol a je veselý po deci vína a niekto iný „trénuje“ pravidelne a potrebuje omnoho viac. Tento princíp pozorujeme pri všetkých závislostiach, keď na dosiahnutie žiaduceho efektu treba postupne zvyšovať dávku. Ak tú dávku nedostaneme, prichádzajú nepríjemné pocity, ako napríklad podráždenosť.
Čo s našou psychikou robí neustále porovnávanie sa s ľuďmi na sociálnych sieťach?
To je ďalšia vrstva problému. Online inklinujeme k zdieľaniu toho pekného, pretože chceme pozitívnu spätnú väzbu. To znamená, že keď sledujeme, čo iní zdieľajú, porovnávame svoj život s nereálnym obrazom ich života a logicky vychádzame z toho porovnania zle. Čím viac to robíme, tým horšie na tom psychicky budeme. Nedá sa porovnávať s AI vylepšenými fotografiami z dovoleniek a so šťastnými mamičkami s krásnymi deťmi, pretože ony nezazdieľajú, že dve noci nespali, lebo dieťa plakalo. V poslednom čase našťastie v rámci celospoločenskej diskusie o mentálnom zdraví začínajú ľudia zdieľať aj svoje neúspechy, čo dostáva pozitívne reakcie. Možno sa tento nereálny obraz postupne trochu zreálni.
Sociálne siete nás mali spájať. Môžu nás paradoxne robiť osamelejšími?
Veľkú časť života fungujeme cez obrazovky – pracovne aj osobne. Na jednej strane nám online platformy umožňujú komunikovať so vzdialenými ľuďmi, čo je výborné, ale je niečo úplne iné rozprávať sa naživo.
Najväčší problém je, že ľudia sa snažia udržiavať často povrchné vzťahy cez obrazovky namiesto toho, aby komunikovali s tými, ktorí sú v ich blízkosti. S deťmi, s rodinou. Stráca sa nám hlbší kontakt. Ľudia majú stovky priateľov na Facebooku alebo followerov na Instagrame, ale nemajú sa s kým naživo porozprávať. Najlepšie by vlastne bolo odísť zo sociálnych sietí. To je však jednoduchšie pre generácie, ktoré zažili aj život bez nich. Mladšie ročníky to realizujú ťažšie.
O aké schopnosti môžeme prichádzať, keď čoraz väčšiu časť komunikácie presúvame do digitálneho sveta?
O všetky, ktoré netrénujeme. Napríklad mnohí mladí ľudia už veľmi nevedia telefonovať, lebo si so všetkými píšu správy. Ak majú niečo vybaviť cez telefonát, hanbia sa, nevedia, čo v tej chvíli povedať, ako reagovať. Správy si totiž môžeme vopred naformulovať. Ak nekomunikujeme s ľuďmi naživo, postupne strácame sociálne zručnosti.
To sa bude týkať aj umelej inteligencie. Ak necháme rôzne četboty vytvárať za nás písomné práce alebo hoci len otravné e-maily, postupne stratíme schopnosť písať. Táto situácia s masovým rozšírením používania umelej inteligencie je považovaná za začiatok veľkej zmeny a ja to ako sociálna psychologička vidím dosť dystopicky.
To je pomerne silné slovo. Čo si pod tou dystópiou predstavujete?
Mám rada žáner sci-fi a vždy, keď v týchto príbehoch preberú príliš veľkú úlohu stroje, počítače či umelá inteligencia, skončí sa to zle. Nemyslím si však, že existuje jedna konkrétna vec, pred ktorou by sme sa mali mať na pozore. Znepokojuje ma skôr rozsah zmeny, ktorá sa nám odohráva pred očami, a najmä to, ako sa zrýchľuje.
Chýba mi širšia spoločenská diskusia o tom, či takýto vývoj vôbec chceme, čo nám prináša a aké riziká so sebou nesie. Kriticky sa k umelej inteligencii nedávno vyjadril pápež, občas zaznejú varovania od futurológov či filozofov a opakovane na riziká upozorňujú aj ľudia, ktorí odišli z veľkých technologických spoločností.
V každodennom živote však akoby rozhodovali predovšetkým efektívnosť a zisk. Stále prichádzajú nové modely četbotov, máme čoraz realistickejšie falošné videá či bojové drony riadené umelou inteligenciou. V tejto súťaži ide najmä o to, kto bude rýchlejší a úspešnejší, takmer nikto sa nezdržuje etickými pravidlami. Všetko sa deje tak rýchlo, že legislatívne pokusy o reguláciu sú zúfalo pozadu.
Nie je však internet zároveň mimoriadne užitočný nástroj? Kde je hranica medzi zmysluplným používaním a problémovým správaním?
Samozrejme, že je internet veľmi užitočný. Len v čase sociálnych sietí, nekonečných „memečiek“ a online dostupných seriálov je veľmi ťažké venovať svoj čas a pozornosť práve tým užitočným možnostiam. V mojom výskume mnohí mladí dospelí rozprávali o zmysluplnom využívaní internetu. Cez internet sa dajú napríklad robiť úžasné online kurzy a získať vedomosti, ku ktorým by sa človek inak nedostal. Veľa z nich je dokonca zadarmo, ponúkajú ich svetové univerzity. Je to, akoby ste študovali z domu, ale na konci nezískate titul, len poznatky.
Záleží na povahe toho, čo robíte online. Čítanie zmysluplných článkov je kvalitatívne iné ako hranie násilných videohier. Avšak ani sledovanie serióznych médií celé dni nie je v poriadku, pretože mnohé médiá naskočili na trend takmer násilného získavania a držania pozornosti. Napríklad správy boli kedysi len vo večernom vysielaní. Teraz existuje celý systém správ minútu po minúte a notifikácií, čiže mediálnych formátov, ktoré vás aktívne nabádajú stráviť na ich weboch čo najviac času. Nielen sociálne siete, ale aj seriózne médiá chcú našu pozornosť. To už považujem za problematické.
Dá sa teda vôbec povedať, koľko času pred obrazovkou je pre dospelého človeka priveľa?
Ťažko. Napríklad mňa po dlhšom čase našťastie začnú bolieť oči. Telo mi samo dáva najavo, že to už nie je bezpečné, a to aj keď píšem vedecký článok. Problém je, že mnoho ľudí sa živí prácou cez počítač. Ľudia pracujúci z domu však často nie sú za obrazovkou osem hodín denne, ale pokojne aj dvanásť, lebo pomedzi to miešajú súkromné veci. Zmazali sa nám hranice medzi prácou a zábavou, pracovným časom a súkromným. Človek je potom vyšťavený psychicky aj fyzicky. A dnes už existuje len veľmi málo profesií, kde sa pracuje bez obrazovky.
Navyše ustrážiť si striktne osemhodinový pracovný čas je veľmi ťažké, pretože prevláda predstava a často aj sociálny tlak, že každý má byť dostihnuteľný stále a reagovať okamžite.
Vo svojom výskume ste sa rozprávali s mladými vo veku od 18 do 24 rokov. Čo vás na ich digitálnych návykoch najviac prekvapilo?
Ten výskum mal jedno veľké obmedzenie. Nedostala som sa k dostatočne rôznorodej skupine participantov v tom zmysle, že mi chýbali mladí pracujúci. Viedla som výskumné rozhovory najmä so študentkami a študentmi, hoci mnohí popri štúdiu pracovali. Prekvapilo ma, že niektorí mali až 12 komunikačných platforiem, z ktorých im neustále chodili notifikácie. Bol to na ich psychiku veľký tlak, lebo potrebovali zvládať štúdium, prípadne ešte aj prácu, a zároveň boli zvyknutí byť stále online, hneď reagovať na správy a všetko nové okamžite skontrolovať. Niektorí to opisovali ako normálny životný štýl ich generácie, iní si všimli, že byť stále online im vlastne škodí, a hľadali riešenia.
Prečo vôbec človek potrebuje dvanásť komunikačných platforiem?
Pretože na každej komunikuje s niekým iným. Napríklad Facebook je v ich očiach pre starších, ale je tam babka, prípadne mama, a zároveň využívajú Messenger. To sú už dve apky na telefóne. LinkedIn majú z dôvodu práce, na WhatsAppe sú v nejakých skupinách, Signal majú na súkromnejšie komunikácie a svoj hlavný profil aj najviac aktivity majú väčšinou na Instagrame.
Pre psychický pokoj je však najhoršie, keď sa na vás valia informácie a požiadavky z viacerých komunikačných kanálov naraz. Ak si nechceme nechať digitálnym svetom úplne zahltiť hlavu, musíme si určiť jasné hranice. Začať by sme teda mohli obmedzením počtu komunikačných kanálov, vypnutím notifikácií a nesledovaním reelsov. Sú to malé, ale účinné kroky.
Nie je však trochu nespravodlivé prenášať celú zodpovednosť na používateľa, keď sú platformy navrhnuté tak, aby na nich zostal čo najdlhšie?
Práve to mi prekáža. Celá váha je na jednotlivcovi. Pri digitálnych technológiách nám však niekto vzal akési metaforické dvere, ktoré sme kedysi mohli zabuchnúť. Momentálne sú požiadavky na technologické firmy, aby tieto „stopky“, teda momenty, keď sa dá ľahko zastaviť, vrátili naspäť. Niektoré platformy človeka upozornia, že už hodinu sleduje videá, a ponúknu mu rozhodnutie, či chce skončiť. Iné majú zas obmedzenia na čas spánku alebo čas práce/štúdia. Platí to však najmä pri maloletých používateľoch alebo majú takú možnosť rodičia v rámci nastavení rodičovskej kontroly.
Akú zodpovednosť teda podľa vás nesú firmy ako Meta?
Žiadnu. Technologické firmy podľa mňa samy od seba nič nezmenia, pretože perfektne zarábajú na tom, že u používateľov zvyšujú závislostný potenciál a promujú polarizujúce príspevky. Vymáhať od nich zodpovednosť na úrovni jednotlivých štátov mi preto pripadá úsmevné. Teraz je aktuálne mimosúdne vyrovnanie firmy Meta, ktorú zažalovalo spolu 29 štátov USA. To už predstavuje určitú silu a podobnú by zrejme mala dokopy aj EÚ. Meta má zaplatiť 18 miliárd dolárov a hlavne povinne zaviesť viaceré obmedzenia na účtoch maloletých, ktoré by mali ísť proti nekonečnému scrollovaniu celý deň aj celú noc.
Základná výhrada proti tej dohode je, že vekové obmedzenia sa dajú obísť a fungovanie sociálnych sietí, ktoré je škodlivé pre jednotlivcov aj spoločnosť, ostane také, aké bolo. Dospelým ľuďom používanie zakázať nemôžete, keďže by to bol zásah do ich základných práv a slobôd.
Má zmysel zakazovať mobily v školách alebo zavádzať vekové obmedzenia pre sociálne siete?
Hlavný problém to nevyrieši, ale myslím si, že oboje má význam. Ak obmedzenia nefungujú, môžeme sa baviť o tom, ako ich optimalizovať, je to lepšie ako nerobiť nič. Treba si však aj na individuálnej úrovni uvedomiť, aký svet deťom ukazujeme. Ak je rodič celý deň na mobile, ťažko bude presadzovať u detí nejaké limity.
Je dobré otvoriť tieto témy napríklad na rodičovskom združení, ozvať sa, že chcete chrániť svoje dieťa. Nedokážete to však robiť, ak ostatní svojim potomkom nestanovia žiadne pravidlá. Často vysvitne, že aj iní rodičia to cítia podobne. Ak sa ich napríklad polovica spojí, dokážu lokálne niečo zmeniť.
Zároveň treba deťom ponúknuť alternatívu. Nestačí im zobrať mobil, treba im vytvoriť alebo umožniť iný program. A predovšetkým ich musíme naučiť zvládať vlastné emócie bez digitálnej náplasti. Ak ste im ako malým dali tablet, keď začali plakať alebo sa nudili, ako sa majú naučiť zregulovať svoj nervový systém? Jasné, že to nebudú vedieť v dospelosti samy od seba. Deti už vôbec neučíme vyplakať sa či trpezlivo čakať, radšej ich chlácholíme sladkosťami a obrazovkami.
V zahraničí pribúdajú žaloby rodičov, ktorí tvrdia, že platformy poškodili psychické zdravie ich detí. Môžu súdne spory prinútiť technologické firmy zmeniť spôsob fungovania?
Podľa mňa nie. Súčasné súdne spory so spoločnosťou Meta síce môžu pôsobiť nádejne, ale technologické firmy sľubovali zmeny už aj v minulosti. Napríklad Facebook a Instagram oficiálne nesmeli používať deti mladšie ako 13 rokov, toto obmedzenie sa však dalo veľmi ľahko obísť. V mojom výskume používali tieto platformy všetci mladí ľudia už oveľa skôr.
Navyše je ťažké dokázať, že dieťaťu vznikli psychické problémy práve z používania sociálnych sietí. V súdnych sporoch sa preto jednoduchšie preukazuje napríklad neoprávnené zbieranie osobných údajov maloletých.
Už dlhšie sa hovorí o tom, že za služby, ktoré na internete používame zadarmo, v skutočnosti platíme svojimi údajmi. Firmy ich o nás zbierajú a ďalej využívajú. Dospelí s tým väčšinou dobrovoľne súhlasia alebo sa im nechce podrobne prechádzať nastavenia súkromia a kliknú na „súhlasím“.
Ak technologické firmy svoje produkty zásadne nezmenia a štáty majú obmedzené možnosti, čo môže urobiť jednotlivec?
Uvidíme, možno sme teraz naozaj na prahu zmeny, tak ako sa udiala s tabakovými výrobkami. Zatiaľ ako jednotlivec môžete skúsiť digitálny detox, čo si ľudia pochvaľujú. Väčšinou sa cítia znateľne lepšie po obmedzení používania obrazoviek alebo konkrétnych platforiem, ale často zakrátko spadnú naspäť do nadmerného používania. Príčin je viac. Čo máte robiť, ak cez sociálne siete komunikujú všetci vaši kamaráti? Ako fungovať bez smartfónu, ak sa dá lístok na vlak kúpiť len v aplikácii? Až keď aplikácia krátkodobo nefunguje, pozastavíme sa nad tým, či nebolo unáhlené zrušiť na mnohých staniciach pokladnice so živým človekom.
Jedným z ľahkých a rýchlych opatrení, ktoré môžeme urobiť, je sledovať si čas strávený online. Táto spätná väzba nám môže pomôcť uvedomiť si, že možno nechceme takto stráviť život. Na každom mobile sa dá pozrieť, koľko času ste za daný deň na ňom strávili aj akou aktivitou. A existujú aj špeciálne aplikácie, ktoré vám pomôžu manažovať čas online a dať vám stopku.
Dobrou fintou je aj nastaviť si obrazovku na čiernobielo. To vás dosť odradí od scrollovania. Určite si vypnite notifikácie, pretože narúšajú vašu pozornosť ešte dlho po tom, ako ste sa pozreli, kto vám čo píše. Prestaňte používať siete ako TikTok, ktoré sú postavené na krátkych videách. Skvelé je nemať všetko na prvej obrazovke – dajte si aplikácie napríklad až na štvrtú obrazovku alebo dovnútra priečinkov. Niektoré si z mobilu úplne odinštalujte, aby ste ich mohli pozerať len na počítači, a nie automaticky vždy, keď máte pár minút voľna. Vytvárate si tým práve tie vyššie spomínané možnosti zastaviť sa a vedome sa rozhodnúť, či chcete byť napríklad na Instagrame aj ďalšiu hodinu namiesto pôvodne plánovaných 10 minút. Takéto stopky by mali vytvárať technologické firmy, ale naschvál to nerobia.
V zahraničí sa hovorí aj o návrate k tlačidlovým „dumb phones“. Zachytili ste tento trend aj na Slovensku?
Prvýkrát som o tom počula asi pred desiatimi rokmi. Vtedy to riešili v USA študenti Harvardovej univerzity, ktorí si uvedomili, že nemôžu stráviť celý deň na smartfónoch, pretože musia podať výkon v prestížnej škole, na ktorú sa mnohí iní nedostali alebo ju nevedia zaplatiť. Pri tlačidlových telefónoch nemuseli odolávať pokušeniu, pretože ho vlastne vopred odstránili. Z približne 30 respondentov môjho výskumu mi len jeden povedal, že má naschvál tlačidlový telefón. Neviem o tom, že by to bol u nás veľký trend. Ľudia skôr skúšajú digitálny detox.
Pri deťoch je situácia ešte komplikovanejšia, pretože rodič súperí aj s tlakom rovesníkov. Dokedy má podľa vás zmysel odkladať prvý smartfón?
Pre všetko, čo mám načítané, sme pri našom dieťati mobil dlho odkladali, ale všetky ostatné deti ho už mali, čo dohadovanie sťažovalo. Teraz to zasa komplikuje fakt, že mnoho rodičov z nášho okolia nedáva deťom žiadne limity – časové ani obsahové – a deti sa potom porovnávajú. Ja už doma explicitne hovorím, že najlepší rodičia nie sú tí, čo všetko povolia, ale tí, čo preberú zodpovednosť a riadia používanie obrazoviek vtedy, keď na to dieťa ešte nemá kapacitu.
Je to veľmi zložité. Môžete dať dieťaťu iný typ obrazovky bez mobilných dát a myslieť si, že bude počúvať audioknihy, ktoré ste mu tam stiahli. V škole mu však v prvý deň iné deti ukážu, ako funguje Wi-Fi, a už má prístup tam, kam podľa vás ešte nemá samo chodiť. Dnes deti bežne vedia vypnúť rodičovskú kontrolu alebo si všimnúť heslo na Wi-Fi, ktoré tajne zadávate. Nestačí im stanoviť pravidlá, treba aj vysvetliť, aký zmysel tie pravidlá majú.
Ako by teda mali rodičia nastavovať používanie technológií doma bez toho, aby z toho bol iba nekonečný boj o zákazy?
Treba ísť príkladom. Dôležité je nechodiť spať s mobilom a nevstávať s ním. Aby mobil nebol viac ako životný partner alebo deti. Sú rodiny, kde všetci mobily (a teda prístup na internet) využívajú len v jednej vyhradenej miestnosti a mimo nej sú bez nich. Vedľa vás v obývačke si dieťa zrejme nepozrie porno, hoci mu ho ukázali spolužiaci v škole a je zvedavé a ešte by chcelo pokračovať. A vy sa možno nezabudnete v pracovnej konverzácii o ôsmej večer. Zároveň tým úplne nestrácame sociálny kontakt.
Je dobré snažiť sa za každú cenu zamedziť tomu, aby napríklad tínedžer zostal zavretý v izbe celý deň sám s mobilom alebo počítačom, ešte aj počas noci. To je situácia, keď vôbec neviete, ako trávi svoj čas a s kým. Môže sa stať závislým – od sociálnych sietí, hier, online hazardu –, môže sa radikalizovať.
Zároveň je dôležité mať s deťmi taký vzťah, aby vám dôverovali a prišli za vami, ak majú problém. Napríklad keď ich niekto online šikanuje alebo videli niečo, čo ich rozrušilo, prípadne bolo na ich vek nevhodné. Môžete totiž čiastočne ovplyvniť len to, čo vidia na svojom zariadení, ale nijako to, čo vidia na kamarátovom mobile. Výskumy o tom, aké veľké percento detí do 10 rokov videlo porno, uvádzajú šokujúce čísla a tieto deti sa často o tom nemali s kým rozprávať.
Žijeme v dobe, keď sa investuje najmä do digitalizácie a rýchlejšieho internetového pripojenia. Mali by sme sa ako spoločnosť zamerať aj na budovanie práva zostať offline?
Určite áno, ale je to ťažké. Veľa firiem dá zamestnancom pracovné mobily a laptopy a potom čakajú, že budú dostupní 24 hodín denne vrátane víkendov a dovoleniek. Na psychiku je to najhoršia možnosť, pretože človek neustále očakáva, či mu šéf predsa len nezavolá, a nikdy úplne nevypne hlavu.
Rovnako pôsobia e-maily odoslané v piatok popoludní s dodatkom, že si ich máte prečítať až v pondelok. Ak máte zapnuté notifikácie, už viete, že tam sú. Je veľmi ťažké prevziať osobnú zodpovednosť a prečítať si to až v pondelok, keď sa všade okolo nás dostupnosť cez internet nielen ponúka, ale aj vyžaduje. Preto podľa mňa nestačí hovoriť jednotlivcovi, aby mal pevnejšiu vôľu. Potrebujeme aj prostredie, ktoré mu vôbec umožní vypnúť.
Magdaléna Petrjánošová je sociálna psychologička a samostatná vedecká pracovníčka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Dlhodobo sa venuje digitálnym médiám, najmä sociálnym sieťam, online správaniu, digitálnemu wellbeingu a občianskej participácii. Skúma aj to, ako mladí ľudia využívajú internet, aké im prináša výhody výhody a aké riziká pri tom musia manažovať.
