Zvláštna kritika prokuratúry pre nominanta opozície

Beňa vo svojom prvom výsluchu nespomínal Pčolinského ako osobu, s ktorou si delil úplatok 40-tisíc eur, hoci neskôr práve túto verziu udalostí tvrdil v trestnom konaní vedenom proti riaditeľovi tajnej služby. Beňa dokonca v úradnom zázname tvrdí, že je ochotný celú sumu úplatku vrátiť, čo svedčí o tom, že sa s Pčolinským nedelil.

Pčolinského v tejto veci neprávoplatne oslobodili spod obžaloby.

Šéf Smeru aj na základe tohto prípadu tvrdil, že on a jeho strana chcú „vytvoriť taký tlak dôkazov a argumentov, ktoré bude musieť generálny prokurátor zvážiť a porozmýšľať nad tým, či je v takejto situácii vhodné, aby stál na čele generálnej prokuratúry“.

Fico útočil na Žilinku za to, že „nekritizoval porušovanie práv“ počas minulého vládneho obdobia, no teraz sa kriticky vyjadruje pre „nákup kamier a jeho pôsobenie je výrazne opozičné“, pričom spomenul, že ide o nominanta súčasnej opozície. Dodal, že Žilinka je „pod plnou kontrolou prokurátorov bývalej špeciálnej prokuratúry a osobitne Daniela Lipšica“.

Kritika smerovala aj k ukončeniu vyšetrovania darovania vojenskej techniky na Ukrajinu počas bývalej vlády či k „nadpráci pri stíhaní Smeru“.

Nekonanie generálnej prokuratúry vo veci Pčolinského a utajeného úradného záznamu bolo vraj poslednou kvapkou, pri ktorej už došla predstaviteľom vládnej strany trpezlivosť.

Podľa premiéra by mal Žilinka z funkcie odstúpiť pre zlyhania a nespôsobilosť plniť úlohy generálneho prokurátora. Súčasne avizoval reformu prokuratúry, ak Žilinka zostane. Smer pritom podľa predsedu vlády vie, že súčasná právna úprava mu neumožňuje pristúpiť k Žilinkovmu odvolaniu.

Žilinka neodstúpi, výzvu odsúdili odborné inštitúcie

V reakcii na výzvu premiéra vystúpil generálny prokurátor na tlačovej konferencii a oznámil, že vo funkcii mieni zotrvať do konca svojho funkčného obdobia.

Tlak na svoje odstúpenie označil za „frontálny útok na právny štát“ a pripomenul, že politikom sa „iba nepáči prístup“, s akým sa riešia veci na úrovni prokuratúry. Zdôraznil aj skutočnosť, že kritickí politici majú mať záujem na konkrétnom výsledku vyšetrovaní, v ktorých figurujú im blízki ľudia.

Výzvu na odstúpenie a politický nátlak odsúdili verejný ochranca práv, Slovenská advokátska komora aj rada prokurátorov, podľa ktorej ide o priamy zásah výkonnej moci do nestrannosti prokuratúry.

Tvrdenie predsedu vlády zarezonovalo vo verejnosti, pretože ide o pomerne ostrú reakciu na kauzu Pčolinského, ktorá nemá s politikmi Smeru navonok nič spoločné. Išlo totiž o nominanta strany Sme rodina a jeho brat Peter Pčolinský má už vlastný politický subjekt s názvom Bratia Slovenska.

Pri argumentoch o odstúpení Žilinku však chýbajú vecné či právne dôvody.

Pri kritike chýbajú faktické dôvody

Skutočnosť, že na odvolanie Žilinku neexistuje právne relevantný dôvod, pripustil aj samotný Fico. Súčasná právna úprava totiž hovorí o zániku tejto funkcie buď vzdaním sa funkcie, smrťou alebo odvolaním. Na odvolanie sú potrebné konkrétne dôvody, medzi ktoré patrí napríklad právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu alebo členstvo v politickej strane.

Nič z toho nemožno Žilinkovi pripísať a rozhodne nemožno súhlasiť ani s argumentmi predsedu vlády s výnimkou vyšetrovania darovania stíhačiek MiG-29 na Ukrajinu.

V tomto smere prokuratúra prostredníctvom Rastislava Remetu ponúkla skutočne škandalózne vysvetlenie o dobrom hospodárovi a vyhlásenie, že členovia bývalej vlády pri darovaní techniky nekonali v úmysle zadovážiť neoprávnený prospech ani nekonali v rozpore so zákonom či neprekročili právomoc.

Tento záver bol v priamom protiklade s právnymi závermi odborných inštitúcií, ako sú Najvyšší kontrolný úrad či Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.

Slová o „opozičnej nadpráci“ nemožno brať vážne bez konkrétnych súvislostí – kde a ako údajne Žilinka konal nad rámec svojich oprávnení. Tie isté argumenty pritom používala aj súčasná opozícia, keď nerozumela právnemu zdôvodneniu pri takzvaných „363-kách“ pre stíhané osoby. Spoločným menovateľom bolo, že nikdy neboli adresované z právnej roviny, ale iba na báze fikcie a pocitov o spolčení.

Aj vtedy padali vo verejnom priestore nezmysly o údajnej nadpráci, no bez konkrétnych a racionálnych zdôvodnení. A je potrebné spomenúť aj to, že Žilinka bol zvolený nielen hlasmi súčasnej opozície, ale aj hlasmi Smeru.

Generálna prokuratúra pre nezákonnosť zrušila obvinenie splnomocnencovi vlády SR pre preverenie procesu riadenia a manažovania zdrojov počas pandémie COVID-19 Petrovi Kotlárovi. Za Kotlára sa pritom v minulosti verejne postavil premiér a nie je teda jasné, prečo by tak prokuratúra konala, ak by mala byť zaujatá v neprospech vlády.

Tento argument o akejsi náklonnosti k stranám, samozrejme, platí iba v rovine politických zdôvodnení, ktoré sa neopierajú o konkrétne právne dôvody v jednotlivých rozhodnutiach prokuratúry.

Aj v prípade Pčolinského totiž nie je pravdivá informácia, že generálna prokuratúra nekonala.

Generálna prokuratúra v prípade utajovaného záznamu konala

Generálna prokuratúra dostala žiadosť Krajskej prokuratúry v Bratislave o súčinnosť pri preverovaní podozrenia zo zneužívania právomoci zo strany prokurátora Kysela v predmetnej veci.

Kysel je pritom podpísaný pod úradným záznamom a vec mu bola odňatá. Pokyn odôvodňuje potrebou odstrániť objektívne pochybnosti o nestrannosti prokurátora, ktorého vlastný postup sa prešetruje.

To sa udialo celý týždeň predtým, ako Fico vyzval Žilinku na odstúpenie, a preto tvrdenie o nečinnosti vedenia prokuratúry či generálneho prokurátora neobstojí. Žilinka sa pritom z celej veci vylúčil pre zaujatosť a svoj vzťah k Vladimírovi Pčolinskému.

Prokuratúra teda konala, ako mala, a nemožno hovoriť ani o faktickom odôvodnení kritiky predsedu vlády.

Tvrdenia o tom, že Žilinka je v akomsi „područí“ nižšie postaveného prokurátora Lipšica, s ktorým nemá dobré vzťahy a ktorý je „odstavený“ na legislatívnom úseku prokuratúry, sú už iba podčiarknutím nezmyselnosti verejných tvrdení. Nehovoriac o tom, že to bol práve Žilinka, kto podával disciplinárne návrhy na potrestanie Lipšica za jeho konanie.

Politické dôvody na odstavenie Žilinku

Keďže neexistuje reálny podklad na vecné výhrady k pôsobeniu Žilinku, verejnosť sa musí zákonite pýtať, prečo kritika prišla teraz a pri prípade Pčolinského.

Odpoveď je podobne ako prezentované výhrady na adresu Žilinku výsostne politická. Nie však v podobe fiktívnych a na pocitoch postavených teórií, že sa Fico a jemu blízke osoby boja trestných stíhaní.

Netreba pripomínať, ako sa rozpadli nezákonne vedené trestné konania voči politikom a z masívnych korupčných a mafiánskych schém ostalo iba pár kajúcnikov a ich nedôveryhodné obchody so spravodlivosťou.

Alebo má verejnosť veriť, že sa niekto niekde ukrýva so zaručenými dôkazmi o danej trestnej činnosti a iba vyčkáva na správnu príležitosť, ktorú však odmietol využiť v dobe najviac „rozviazaných rúk polície?"

Blížia sa voľby a voliči nevidia od politikov splnené sľuby o vyvodzovaní trestnej zodpovednosti predstaviteľov minulej vlády. Tí pritom úplne otvorene hovoria o ešte radikálnejších krokoch v prípade úspechu vo voľbách, ako napríklad strana Demokrati a ich z demokratického pohľadu neprijateľná „hlboká orba“.

Voličom vládnej koalície bolo opakovane sľubované potrestanie vinníkov. Vládne obdobie je na konci a vidia iba jedno zlyhanie za druhým. Odpoveď, že „táto vláda postupuje zákonne“, prestáva pred voľbami stačiť a je potrebné určiť vinníka za neschopnosť plniť sľuby.

Tým má byť práve Žilinka, pretože je to práve on, kto nejako záhadne brzdí spravodlivosť. Ako? To už nikto konkrétne nepovie.

Túto tézu verejne ponúka predseda Zboru poradcov predsedu vlády SR Erik Kaliňák (Smer).

Podľa jeho slov je to práve generálny prokurátor, ktorý stojí za „nedotknuteľnosťou Matoviča, Naďa a Lipšica“. Ako údajne celá schéma prepojenia funguje a prečo, to sa už verejnosť nedozvie. Nejasné vysvetlenie o „nedotklivosti a zmene postoja po neschválení renty“ môže fungovať iba na jednoduchšiu časť verejnosti.

Predseda zboru poradcov otvorene priznáva, že strana vníma vážnu kritiku svojich voličov v tomto smere a nedodanie „požadovaných stíhaní“. Táto téma sa opakovane pripomína v rozhovoroch s vládnymi politikmi a opakovane sa neponúkajú seriózne odpovede.

V takom prípade nastupuje najosvedčenejšia metóda – môže za to niekto iný.

V tomto prípade to má byť generálny prokurátor, ktorý vraj záhadne po úvodnej „pomoci“ (naprávaní nezákonností polície a prokuratúry) prešiel na „druhú stranu“ a dokonca pod vplyv Lipšica. Bez racionálneho vysvetlenia alebo právnych podkladov, ktoré by túto teóriu akokoľvek podporili.

Záhadné na celom prípade je aj to, že kritikom buď nesedia fakty, ako v prípade Pčolinského, alebo žiadne neponúkajú.

Veď stačí veriť politikom, že tentoraz už splnia, čo sľúbili. A keď nie, tak to bude zase vina niekoho iného.