Prečo je inflácia najvyššia vo východných štátoch eurozóny? Týka sa to aj Slovenska

Z dlhodobého pohľadu je inflácia vždy a všade peňažný jav. V krátkom období však do hry vstupujú aj reálne faktory. Vývoj v poslednom roku je výbornou ilustráciou týchto ekonomických poučiek. Na jednej strane stojí extrémne uvoľnená monetárna politika, na druhej strane problémy v dodávateľských reťazcoch a výkyvy spotreby v dôsledku protipandemických opatrení.

Významnú úlohu na strane dopytu zohráva v krátkom období aj fiškálna politika. Preto je inflácia problém, ktorému by sa mali venovať aj slovenskí politici. Po prijatí spoločnej európskej meny Slovensko nemá možnosť samostatnej menovej politiky a možnosť ovplyvniť globálnu situáciu vo výrobe a logistike je tiež mizivá. No rozpočtová politika je však stále v domácich rukách.

Nízka a vysoká inflácia v Európe

Inflácia v Európe dosahuje úrovne, na ktoré už dlho nie sme zvyknutí. Priemerná miera inflácie v eurozóne dosiahla podľa harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien v októbri 4,1 percenta, v celej Európskej únii ešte o tri desatiny viac. Pred rokom to bolo 0,3 percenta. K zvýšeniu cenovej hladiny naďalej najviac prispievajú ceny energií.

Zaujímavý je však pohľad za priemerné čísla. V Európskej únii nájdeme aj štáty, v ktorých ceny rástli výrazne pomalšie. O menej než dve percentá sa ceny zvýšili na Malte a v Portugalsku, pod tri percentá sa inflácia dostala i vo Fínsku a v Grécku.

Na opačnej strane spektra stojí východná Európa. Najhorší výsledok dosiahla Litva s mierou inflácie na úrovni 8,2 percenta. Viac než šesťpercentný nárast cien zaznamenali v Estónsku, Maďarsku, Rumunsku, Poľsku a Lotyšsku. Slovenská inflácia na úrovni 4,4 percenta patrí v rámci eurozóny tiež k nadpriemerným.

Niektoré z uvedených štátov majú vlastné meny, a tak sa prirodzene ponúka zdôvodnenie odlišnou monetárnou politikou. Lenže to nesedí. Pobaltské štáty sú členmi eurozóny a napriek tomu majú výrazne nadpriemernú infláciu. Maďarsko síce členom eurozóny nie je, no jeho menová politika je už výrazne reštriktívna – hoci aktuálna politika sa prejaví najskôr v budúcom roku.

Pokiaľ ide o globálne inflačné vplyvy, tie by nemali mať výrazne odlišný dopad na jednotlivé štáty. Vplyv cien konkrétnych komodít môže mať, samozrejme, rôzne dopady podľa štruktúry ekonomiky. Rastúce ceny ropy, plynu a elektriny, alebo aj stavebných materiálov, sa zrejme prejavia všade.

Inflácia je výsledkom hospodárskej politiky

Kľúčom k odpovedi, prečo sa miera inflácie líši medzi jednotlivými štátmi, môže byť domáci dopyt. Tu sa stretávajú dva prvky – súkromná spotreba a vládne výdaje. S istým zjednodušením možno predpokladať, že domáci dopyt bude vyšší tam, kde vlády v reakcii na pandémiu viac utrácali. A tiež tam, že z nejakého dôvodu rýchlejšie rastie súkromná spotreba, čo môže byť dôsledkom hospodárskej politiky alebo konjunktúry v predpandemickom období. To by mohlo vysvetľovať odlišný vývoj na východe Európy.

Hospodárska politika počas pandémie zabránila prudkému poklesu produkcie a zvýšeniu nezamestnanosti. Zároveň vytvorila predpoklady pre infláciu. Kombinácia reštrikcií znemožňujúcich spotrebu a sociálnych politík, ktoré zabránili poklesu príjmov, viedla k vytvoreniu veľkého objemu vynútených úspor. Tie sa prirodzene po uvoľnení reštrikcií dostávajú do obehu.

Mnohé štáty sa navyše rozhodli z krízy „preinvestovať“. Zvýšenie vládnych výdajov je klasickým politickým opatrením v dobe recesie. Na európskej úrovni mal byť takouto politikou Plán obnovy, hoci ten obsahuje aj mnoho nesúvisiacich opatrení. Lenže takáto politika funguje len v období klasickej recesie, keď je v ekonomike veľké množstvo nevyužitých zdrojov. V situácii, keď zdroje chýbajú, výsledkom môže byť len a len inflácia.

Riešením nie sú vyššie výdaje a deficit

Európska centrálna banka svoju politiku zatiaľ nemení. Zdá sa, že v najbližšom období sa nezmení ani situácia na strane ponuky. Problémy globálnych dodávateľských reťazcov sa budú postupne zmierňovať po skončení pandémie, no tá zjavne ešte nekončí.

Bez vlastnej monetárnej politiky má Slovensko obmedzené možnosti. Napriek tomu nie je domáca politika z hľadiska inflácie bezvýznamná. Protiinflačné kroky však môžu byť politicky ťažko priechodné. To, čo je v boji proti rastúcim cenám marketingovo atraktívne, totiž cenové regulácie, jednoducho nefunguje. A to, čo by pomohlo, je nepopulárne šetrenie.

Proinflačne v tejto chvíli pôsobia všetky rozpočtové politiky, ktoré stimulujú ekonomiku či zvyšujú príjmy domácností. V tomto kontexte je potrebné vnímať navrhované opatrenia na pomoc ekonomike, daňové i sociálne opatrenia. Hoci prvá reakcia na rast cien môže politikom veliť potrebu ľuďom pomáhať, výsledkom rozdávania peňazí bude v aktuálnej situácii zrejme len ďalší rast cien. A to napokon nikomu nepomôže.

Hoci Slovensko nemá vlastnú monetárnu politiku, nemôžeme sa tváriť, že inflácia sa domácej politiky netýka. Navrhované opatrenia by mali byť posudzované aj z tohto pohľadu. Ak budeme do budúcna pokračovať v hospodárení s vysokými deficitmi, nemôžeme čakať nič iné ako vysokú mieru inflácie.