Nerovnosť sa naďalej zväčšuje, pandémia trend ešte viac zhoršila

V marci som písal o tom, že pandémia prehĺbi nerovnosti v spoločnosti. Dnes máme k dispozícii štúdiu, ktorá tento odhad potvrdzuje. Podiel svetového bohatstva v rukách najbohatších ľudí sa počas pandemického obdobia zvýšil.

Podľa správy o svetovej nerovnosti, ktorú publikovala skupina World Inequality Lab, aktuálne na svete žije 2 750 dolárových miliardárov. Táto skupina vlastní 3,5 percenta svetového bohatstva. Pritom za desať rokov pred pandémiou sa tento podiel len pomaly zvyšoval nad dve percentá.

Desatina najbohatších ľudí vlastní viac než tri štvrtiny svetového bohatstva, zatiaľ čo chudobnejšia polovica obyvateľov našej planéty vlastní dohromady len asi dve percentá. V oblasti príjmov je nerovnosť o niečo menšia. Desatina ľudí dostáva o niečo viac než polovicu svetových príjmov, chudobnejšia polovica 8,5 percenta.

Nerovnosť a chudoba

Zakladateľom skupiny World Inequality Lab je Thomas Piketty, francúzsky ekonóm zameriavajúci sa na problém nerovnosti. Väčší ohlas mimo odbornú komunitu získala jeho kniha Kapitál v 21. storočí, ktorá sa venuje práve tomuto problému. Pikettymu možno iste vyčítať, že problém nerovnosti príliš zdôrazňuje na úkor iných ekonomických problémov, či to, že sa viac zameriava na bohatých než na chudobných. Nerovnosť je však reálny problém.

Debata o nerovnosti je dnes príliš často pomiešaná s debatou o chudobe. Zatiaľ čo nerovnosť je v spoločnosti viac či menej akceptovateľná, chudoba je takmer vždy považovaná za problém. Definovanie chudoby ako nerovnosti tak umožňuje jednoduchšie presadzovať rovnostárske ideológie.

Pritom zjavne ide o rozdielne veci. Nerovnosť je otázkou relatívnou, ide o to, v akom pomere si koláč rozdelíme. Chudoba je otázkou absolútnou, teda aký veľký kus koláča dostanú tí poslední a či nebudú hladní. Aspoň tradičný pohľad na chudobu bol takýto.

Dnes je chudoba typicky prezentovaná ako relatívny pojem. Príkladom môže byť miera rizika chudoby, ktorú ako štatistickú veličinu využíva Európska únia. Domácnosť je podľa nej ohrozená chudobou, ak jej príjem nedosahuje 60 percent mediánu príjmov na celoštátnej úrovni. Chudobou teda môže byť ohrozený aj človek, ktorému nič nechýba, len jeho spoluobčania sú bohatší. Mimochodom, v tomto ukazovateli je Slovensko medzi najlepšími v Európskej únii, miera rizika chudoby je u nás 12,9 percenta a nižšiu mieru má len Česko a Fínsko.

Nerovnosť je problém, ale nie náš

Hoci cítime, že veľkosť príjmov či bohatstva jednotlivcov je dôležitejšia ako relatívny podiel, problém nerovnosti nemožno úplne odmietnuť. Z morálneho hľadiska môže byť závisť hriechom, z hľadiska politického a ekonomického usporiadania spoločnosti ju musíme považovať za jednu zo základných charakteristík človeka. Preto má zmysel sa nerovnosťou zaoberať.

Mnohí ľudia, napríklad aj Piketty, sa obávajú, že koncentrácia bohatstva znamená koncentráciu moci. Nie je však zrejmé, že by vláda bohatých musela nutne viesť k horším výsledkom ako vláda chudobných. Pre Aristotela je demokracia – tyrania chudobných más na čele s demagógmi – horším zriadením ako oligarchia. Zlé sú, samozrejme, oba systémy, keďže ignorujú dobro spoločnosti ako celku. Pravdou však je, že väčšia majetková rovnosť sa v súčasnom svete spája s väčšou politickou rovnosťou.

Nerovnosť dnes nie je problémom Západu. Ako ukazuje Pikettyho štúdia, v posledných desaťročiach rastie nerovnosť v rámci štátov na úkor nerovnosti medzi štátmi. A tento problém sa netýka Európy ani Spojených štátov amerických. Najväčšia nerovnosť je v štátoch severnej Afriky a Blízkeho východu, subsaharskej Afriky, Latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie.

Nerovnosť po pandémii

Zvýšenie nerovnosti v období pandémie však predsa len predstavuje dôvod na zamyslenie i u nás. Jej zdrojom je nielen zbohatnutie niektorých, ale aj schudobnenie mnohých iných. Podľa odhadov Svetovej banky sa v pandemickom období sto miliónov ľudí prepadlo do extrémnej chudoby – a táto inštitúcia vníma chudobu ako absolútny pojem.

Zvýšenie podielu bohatstva najbohatších je sčasti odmenou za podnikavosť ľudí, ktorí v rozhodujúcom období dokázali svetu poskytnúť služby potrebné pre fungovanie ekonomiky počas pandémie. Transformácia ekonomiky smerom k väčšej digitalizácii prebehla v uplynulom roku nečakane rýchlo. Hoci bola vynútená vládnymi opatreniami, bez podnikateľov a inovácií by tieto opatrenia napáchali omnoho väčšie škody.

Redistribúcia bohatstva je podstatne spojená s protipandemickými opatreniami aj iným spôsobom. Tie opatrenia obmedzovali možnosť získať príjmy z práce, zatiaľ čo kapitálové príjmy boli obmedzené menej. To favorizuje bohatých proti chudobným. Rýchly pokles cien na akciových trhoch, ktorý symbolizuje pokles hodnoty kapitálu, je dnes už minulosťou. Pre mnohých bol tento pokles – často očakávaný, keďže príčinou krízy nebola len pandémia – príležitosťou cenné papiere lacno nakúpiť. Toto sa však týka len najbohatšej časti svetovej populácie, ktorá na týchto trhoch obchoduje.

V najbližšom období sa bude nerovnosť ďalej zvyšovať. Postará sa o to okrem iného vysoká inflácia, ktorá nastupuje ako dôsledok monetárnej politiky počas pandémie. Aj tá bude typicky prerozdeľovať od chudobnejších k bohatším – poteší ľudí s nízko úročenými hypotékami a nehnuteľnosťami a oberie o majetok malých sporiteľov a ľudí s fixnými príjmami. A opäť pôjde o výsledok hospodárskej politiky viac než o následky pandémie.