TRENČIANSKA TURNÁ – Jeho babička šila ľudové kroje, jeho otec bol pánsky krajčír a v ich stopách kráča aj syn. František Murárik založil v obci Trenčianska Turná múzeu krajčírstva.
Toľko skvostov pohromade sa len tak ľahko nevidí. Pre každého milovníka módy musí byť toto miesto rajom. Na jednom mieste zhromaždil František Murárik a jeho manželka Mária tisíce pokladov. „Múzeum pánskeho krajčírstva sme otvorili 9. mája 2014. Nachádza sa v dome môjho otca, ktorý bol uznávaný pánsky krajčír v Trenčianskej Turnej. V tej dobe boli v obci piati krajčíri, ktorí sa uživili šitím a opravou pánskych odevov,“ hovorí F. Murárik. Tomu sa dokonca podarilo zohnať reklamný pútač od odevnej firmy Nehera, ktorý umiestnil k vstupu do múzea.
Za všetkým hľadaj ženu, aj za múzeom
F. Murárik vraví, že samého by mu nenapadlo otvoriť si v rodičovskom dome múzeum. Na túto myšlienku ho naviedla manželka, ktorá je jednou z najlepších svetových medovnikárok. „Za všetkým treba hľadať ženu. Manželka mi vnukla myšlienku, že mi veľa vecí súvisiacich s krajčírstvom zostalo po otcovi. Tak sme sa o tom rozprávali a spoločne sme sa rozhodli, že si v našej obci vytvoríme takéto malé múzeum,“ hovorí F. Murárik. Ten má krajčírske remeslo doslova v krvi. Jeho babička z otcovej strany šila kroje, jeho otec bol pánsky krajčír a on sám vyštudoval v Trenčíne vychýrenú odevnú priemyslovku v odbore pánsky krajčír. Exponáty v múzeu sa dajú rátať na tisíce. Niektoré našiel doma, niektoré mu darovali kamaráti, viaceré kúpil na burze a takto sa jeho zbierka zväčšovala už rok predtým, ako múzeum otvorili. Priestory mu napokon našli v rodičovskom dome, v jednej z miestností, ktorá sa nevyužívala.
Zlatý náprstok aj stroj z roku 1913
Prvý exponát v múzeu bol stroj, ktorý používal ešte otec Františka Murárika. „Zachovala sa fotografia, autentický záber otca pri tom stroji. Mám aj ten stroj, ktorý som dal zrekonštruovať. Je to Singerka z roku 1913. Kúpila ju ešte otcova mama, moja babka a dala mu ho potom, ako sa on vyučil a začal šiť,“ hovorí F. Murárik. Stroj má pre neho mimoriadne vysokú hodnotu, ale ako sám hovorí, najvzácnejším exponátom, ktorý má v zbierke, je malý mosadzný náprstok. „Používala ho ešte moja babka, otcova mama. Podľa mojich prepočtov je vek náprstku aspoň sto rokov,“ hovorí F. Murárik. V jeho zbierke je ohromujúce množstvo náprstkov - až 3531. Tie sú skutočne z celého sveta. F. Murárik však vlastní aj jeden výnimočný náprstok, ktorý je rozhodne najdrahší z celej jeho zbierky. „Pre mňa najdrahší je zlatý náprstok, ktorý som dostal k šesťdesiatke od našich veľmi dobrých priateľov. Je z 24-karátového zlata,“ hovorí F. Murárik.
Raj pre všetkých krajčírov a šičky
Kompletných šijacích strojov, ktoré majú aj stojan aj hlavu, má František Murárik v múzeu 17. Samotných hláv šijacích strojov má až 43. V múzeu sa dajú vidieť aj žehličky od výmyslu sveta. Jednu, na uhlie, mu priniesla najstaršia dcéra Martina až z ďalekej Indie. „Žehličiek mám 231, sú tu cestovné žehličky, žehličky na uhlie aj na plyn, staré krajčírske nožnice. Mám tu 255 drevených špuliek, krajčírskych metrov mám 52, drevených vešiakov 105, podložiek pod žehličky 24 a žehliacich pomôcok 22,“ vyratúva nadšený zberateľ. Ten navyše vraví, že všetky šijacie stroje, ktoré sa dajú nájsť v múzeu, sú plne funkčné. „Našiel som pána, ktorý má záľubu v tom, že mi každý jeden stroj vyčistil, nastavil a dal do prevádzky,“ hovorí F. Murárik.
Remeslo vzniklo už v 13. storočí
Podľa Ústredia ľudovej a umeleckej tvorby krajčírstvo ako samostatné remeslo vyčlenilo v 13. a 14. storočí, kedy sa začali objavovať prvé zmienky o krajčíroch. Prvé krajčírske cechy vznikli v 15. storočí. V roku 1446 sa tak stalo v Banskej Štiavnici, v roku 1457 v Košiciach, v roku 1459 v Bratislave a Bardejove, v roku 1462 v Krupine. Podľa druhu vyrábaného odevu a zväčša aj národnosti majstra sa krajčírstvo delilo na niektorých miestach Slovenska na uhorské a nemecké. Do 17. storočia sa koncentrovalo v slobodných kráľovských a banských mestách, v 17. a 18. storočí vo výraznej miere preniklo do zemepanských a poľnohospodárskych mestečiek, v 18. a 19. storočí aj do dedinského prostredia. V roku 1828 bolo už najviac dielní - až 180 - v Bratislave a v Košiciach, kde ich bolo 57. Krajčírske remeslo veľmi rýchlo získalo na obrovskej popularite. Veď už v roku 1890 bolo v slovenských župách 5315 krajčírskych dielní, čo tvorilo 8,3 percent zo všetkých remeselných dielní. Tie začali v rokoch 1890 až do roku 1910 raketovo rásť. Okrem remeselných krajčírstiev existovalo aj šitie a vyšívanie bielej a posteľnej bielizne a bytového textilu, ktoré vykonávali takmer výhradne ženy.
Všetko zmenil vynález šijacieho stroja
Rozvoj krajčírstiev ovplyvnil v 19. storočí vynález šijacieho stroja. Koncom 19. storočia sa šijací stroj začal používať v remeselných dielňach a v prvých desaťročiach 20. storočia aj v bežných slovenských domácnostiach. V roku 1930 bolo na Slovensku 3861 mužských krajčírstiev zamestnávajúcich 7476 pomocníkov a učňov a 1963 dámskych krajčírstiev so 4301 zamestnancami. V 30. rokoch minulého storočia bolo založených viacero podnikov na výrobu konfekčného odevu, ako napríklad Rolný, ktorý pôsobil aj v Púchove, Magura, ale aj Nehera, ktorého reklamný pútač je umiestnený pri vstupe do múzea krajčírstva Františka Murárika. Tieto veľké podniky postupne vytláčali remeselné krajčírstvo. Krajčíri však naďalej šili ľudové odevy a odevy pre stredné vrstvy, zatiaľ čo robotnícke vrstvy si začali osvojovať konfekčný odev. Po zákaze remeselného podnikania v roku 1948 sa krajčíri združovali do družstiev, pričom prvé družstvá vznikli ešte dávno predtým, v roku 1918.
