Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Ako k Rusom pristupujú Estónci

Mohla z toho byť veľká téma všetkých novín a nový konflikt s Ruskom. Estónsky parlament ale napokon minulý týždeň odmietol schváliť návrh zákona, ktorý by stiahol podpis Tallinnu z estónsko-ruskej zmluvy o hraniciach z roku 1994. Ide o komplikovaný spor, zmluva však do veľkej miery schválila zabratie estónskeho územia Ruskom z obdobia sovietskej okupácie. Návrh prišiel od opozičnej Konzervatívnej ľudovej strany Estónska, zastavila ho vládna koalícia zložená z reformistov a centristov.

Iniciatíva opozičných konzervatívcov je symptómom rastúceho napätia medzi Západom a Ruskom. Estónsko krátko po začatí ruskej invázie na Ukrajinu vyhostilo 14 ruských diplomatov a spoločne s Lotyšskom a Litvou vyzvalo na dodanie zbraní Kyjevu. Tallinn už poslal húfnice, protitankové strely, protitankové míny, automatické zbrane, granáty či nepriestrelné vesty. V súčasnosti uvažuje o dodaní 500 protitankových rakiet Spike, ktoré nakúpil z Izraela. Pomoc Tallinnu pre Ukrajinu sa, mimochodom, odhaduje na takmer jedno percento estónskeho hrubého domáceho produktu. V prepočte na HDP je to zo všetkých krajín najviac.

O napätej atmosfére v Estónsku som sa presvedčil aj osobne, keď som v Estónsku strávil pár dní. Plot ruského veľvyslanectva je v Tallinne polepený plagátmi zosmiešňujúcimi Putina, ukrajinské vlajky vidieť častejšie než estónske. Emócie sú vybičované viac ako u nás: „Závidím vám, ste v strede Európy obklopení bezproblémovými susedmi,“ hovorí o Slovensku moja kamarátka Merle, ktorá pochádza zo zmiešanej estónsko-ruskej rodiny.

Estónsko je územím o málo menšie ako Slovensko, ale obyvateľov má len zhruba 1,3 milióna a Petrohrad je vzdialený len 350 kilometrov. Neprekvapí preto, že viditeľná je výrazná militarizácia krajiny. V uliciach Tallinnu som zazrel uniformovaných dánskych vojakov, na hoteli som stretol amerických. Dánsko aj USA vyslali do krajiny svojich vojakov v rámci posilnenia východnej hranice NATO. Sústredení sú spoločne s Britmi najmä na vojenskej základni v meste Tapa, asi sto kilometrov východne od Tallinnu. Po invázii Ruska na Ukrajinu sa ich počet zvýšil z 1 000 na 1 700.

Pred dvomi týždňami bol Tallinn dejiskom cvičenia kybernetickej obrany NATO. Pochopiteľne, keďže krajina je malou IT mocnosťou a sídlom mnohých technologických firiem, ako aj kybernetického obranného centra Aliancie. Inštitúcia bola v Tallinne umiestnená po kybernetických útokoch z roku 2007, ktoré nasledovali po kontroverziách ohľadom odstránenia pamätníku sovietskej armády. „Robíme veci opačne ako Rusi,“ odpovedajú žartovne Estónci na otázku, ako sa stali informatickou ekonomikou.

Estónci na „konci sveta“

Pri troške predstavy môžete Estónsko považovať za koniec akéhosi „Baltského polostrova“. Najdlhšiu hranicu majú s obávaným Ruskom. Z druhej strany krajinu obmýva Fínsky záliv, ktorý ich oddeľuje od ich veľkých ugrofínskych bratov. Estónci do veľkej miery Fínom rozumejú a aj k nim vzhliadajú. V severných častiach Estónska sa za komunizmu dala naladiť fínska televízia, ktorá ponúkala okno na Západ. Mnohí Estónci tiež po boku Fínov bojovali počas sovietsko-fínskej a druhej svetovej vojny. Do Helsínk sa dostanete za dve hodiny trajektom, ak sa však chce Estónec pozrieť do zvyšku Európy vlakom alebo autom, čaká ho nekonečný prejazd zmieneným „Baltských polostrovom“ cez Lotyšsko a Litvu a potom Poľsko. Západná Európa je z Estónska naozaj ďaleko. Samozrejme, preto využívajú leteckú dopravu, vyťaženosť tallinnského letiska sa s bratislavským nedá porovnávať.

Isté obavy Estóncov plynú z početnej ruskej menšiny, ktorá tvorí štvrtinu populácie krajiny. Obyvateľstvo Tallinnu je však až z 35 percent ruské a v pohraničnom meste Narva Estónca takmer nenájdete. V hlavnom meste počuť viac ruštiny než estónčiny. V potravinách hrali reklamy v oboch jazykoch. „Alkogol jesť?“ spýtal sa ma automaticky ochrankár po tom, ako som z neznámeho dôvodu pri prechode cez dvere obchodu zapípal. „Net,“ odpovedal som a otvoril tašku. „Nu charašó,“ odvetil a zamával.

Historická skúsenosť Estóncov v mnohom pripomína tú našu, lenže Estónci boli pri snahách o národnú svojbytnosť ešte v horšej pozícii ako Slováci. Dlho sa však stretávali skôr s nemeckou než s ruskou mocou. Územia sa totiž v stredoveku zmocnili nemecké cirkevné rytierske rády a neskôr sa protestantskí Nemci stali vládnucou kastou. A to aj za vlády ruských cárov, ktorí územie získali na začiatku 18. storočia. Hlavami Estónskej gubernie však až do druhej polovice 19. storočia boli Nemci. Estónci teda nevnímali ani tak autoritu Ruska, ktorú zosobňoval cár, ale skôr bezprostrednú nemeckú vrchnosť.

Estónci boli roľníci, pokiaľ sa dostali k peniazom, mali tendenciu rýchlo sa ponemčovať. Nos nad nimi ohŕňala aj cirkev, v luteránskom klére v zásade absentovali. Aj preto na rozdiel od Slovenska, kde v národnom obrodení hrali kľúčovú roľu kňazi alebo ich príbuzní, bolo estónske národné obrodenie od začiatku sekulárne.

Prístup k Rusom

Moskva sa pre Estóncov stala nepriateľom až za Sovietskeho zväzu. Po krátkej dobe nezávislosti Estónsko pri delení Európy medzi Stalinom a Hitlerom pripadlo Sovietom. Tisíce Estóncov, najmä z radov inteligencie, bolo odvlečených do gulagov a začala sa sovietskym štátom vykonštruovaná demografická kríza. Zatiaľ čo na konci druhej svetovej vojny tvorili Estónci takmer 90 percent obyvateľov krajiny, v 80. rokoch ich podiel na úkor Slovanov klesol na asi 60 percent. Estónci to pochopiteľne vnímali ako národnú katastrofu.

Estónci však napriek všetkému pristupujú k Rusom vzorne. Tento malý miliónový národ pokračuje vo svojej tradícii z medzivojnového obdobia, keď sa Estónsko stalo priekopníkom v garantovaní práv etnických menšín. Mnohí Rusi sa po rozpade ZSSR z Estónska odsťahovali, no aj dnes ešte stále tvoria 24 percent obyvateľstva. Estónci ich veľkému počtu nie sú radi, ale znášajú ho a ruštine poskytujú adekvátny priestor. Asi dve tretiny ruskojazyčných obyvateľov má estónske občianstvo. Rusi majú svoje školy, ruské privítanie môžete vidieť na dverách obchodoch, estónska televízia vysiela ruské rozprávky.

Rusi to oceňujú, čo dokazuje aj fakt, že v krajine neexistuje žiadna silná ruská menšinová strana. Tradične Rusi volia Estónsku centristickú stranu, po minulé roky značnú časť ich podpory získala dokonca aj nacionalistická ECRE. Dôvodom je jej dôraz na sociálny konzervativizmus.

U estónskych Rusov sa dokonca začala tvoriť akási separátna estónsko-ruská identita. Len malá menšina z nich schvaľuje ruskú inváziu na Ukrajinu, estónski Rusi tiež majú podľa prieskumov viac optimistické očakávania do budúcnosti než Rusi v samotnom Rusku. Nečudo, keď je Estónsko jednou z najbohatších postkomunistických krajín s priemerným platom 1 600 eur. Neprekvapí, že ako najviac integrovaná do estónskej spoločnosti sa ukazuje byť najmladšia generácia Rusov.

Estónsko-ruské spolunažívanie sa dobre ilustruje na prípade hlavnej tallinnskej pravoslávnej Katedrály Alexandra Nevského. Navštívil som ju cez pravoslávnu veľkonočnú nedeľu a bola naplnená do prasknutia. „Ahoj priateľu, volám ti tento sviatočný deň z Alexandra Nevského, prajem ti veľa zdravia, šťastia a peňazí,“ započul som pri vstupe od jedného z veriacich, zatiaľ čo navôkol sa rozliehal prekrásny spev pravoslávneho chorálu. Katedrála vzbudzuje kontroverzie a mnohými Estóncami je vnímaná ako vztýčený prostredník estónskej štátnosti. Postavená bola totiž pomerne nedávno, pred prvou svetovou vojnou a stojí na kopci Tompea oproti estónskemu parlamentu. Tompea je pritom historickým symbolom vladárov Estónska, čo po opätovnom získaní nezávislosti po rozpade ZSSR viedlo Estóncov k úvahám o jej zničení. Prevážili však zdržanlivejšie hlasy a katedrála dnes na kopci stojí ako symbol estónskej tolerancie.