Nezabúdajme, kto je agresor. Upriamovanie pozornosti na Západ a priveľa pochopenia pre Rusko nie je pri Ukrajine na mieste
Opakovanie je matka múdrosti. Opäť sa musíme vrátiť k tomu, že agresorom je Rusko a Ukrajina sa bráni. V práve je Kyjev a má nárok na obnovenie vlastnej územnej celistvosti, hoci sa mu to nemusí podariť. Pozrime sa dôkladnejšie, ako to naozaj bolo so sľubmi o rozširovaní NATO a mierových garanciách Ruska pre štáty strednej a východnej Európy.
Na stránkach Štandardu aj v iných médiách a na iných fórach sa už dlhšie vedie diskusia o tom, aký je diel zodpovednosti Západu za vznik vojny na Ukrajine. Nikto nespochybňuje zodpovednosť Ruska, nikto nerelativizuje, že Rusko je agresor, ale predsa len viacero autorov hovorí o širšom kontexte, kde sa opisuje zodpovednosť Ameriky za vznik napätia, ktoré neskôr viedlo k vojne. Od Vladimíra Palka a Jaroslava Danišku v Štandarde cez pápeža Františka až po Henry Kissingera a jeho návrh na vzdanie sa časti ukrajinského územia v záujme mieru. Môj text bude polemika s týmito autormi, bude dlhý, pretože si tiež vyžaduje kontext. Štandard polemike a diskusii praje.
Od začiatku vojny zaznieva téza, že sme k vojne na Ukrajine nevyhnuteľne speli a ide v skutočnosti o konflikt medzi Ruskom a Západom, menovite USA. Oprášil sa Huntington, Kennan, Mearsheimer a ďalší politológovia, ktorí naznačujú západný diel viny ruskej invázie na Ukrajinu. Hľadanie nevyhnuteľnej vojny v úryvkoch ich textov bolo úspešné, ale kontext sa stratil v preklade. Začnime na sklonku studenej vojny.
Sloboda voľby a Parížska charta
Po roku 1989 sa začalo zásadne meniť svetové usporiadanie a prišlo na niekoľko zlomových dokumentov a konferencií. Viacero z nich obsahovalo záväzky o mierovom usporiadaní v Európe a slobodnom rozhodovaní osamostatňujúcich sa štátov o ich politickej budúcnosti.
Začať môžeme pri Parížskej charte pre novú Európu, ktorá vznikla na samite OBSE v Paríži na jeseň 1990 a podpísalo ju 34 hláv členských štátov vrátane Michaila Gorbačova. „Plne uznávame slobodu štátov vybrať si vlastné bezpečnostné usporiadanie,“ stojí na šiestej strane charty.
Ako to bolo pri zjednotení Nemecka
Evergreenom je argument o sľube o nerozširovaní NATO na východ. Sovietsky zväz súhlasil so zjednotením Nemecka s tým, že jeho východná časť sa stane súčasťou Aliancie, konkrétne v Zmluve o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku zo septembra 1990, známej aj ako „Zmluva dva plus štyri“. Odkryté archívne dokumenty ukazujú, že západní lídri skutočne hovorili Rusom o nešírení NATO na východ. Má to však niekoľko ale.
V prvom rade, zmluva o zjednotení Nemecka záväzok nerozširovať NATO neobsahuje. O veci sa diskutovalo, západní diplomati Rusku hovorili o sľuboch. Lenže sľuby sú sľuby a dohody sú dohody. Alebo sa ideme tváriť, že sovietskym sľubom počas studenej voľby sa dalo dôverovať?
V druhom rade, zďaleka sa nedá povedať, že Západ sľúbil Rusku nerozširovanie NATO. Hovorili o tom síce ministri zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky a USA, ale v súvislosti so zjednocujúcim sa Nemeckom. Ako neskôr uznal Gorbačov, v tejto súvislosti bola reč o území Nemeckej demokratickej republiky, kde bol dohodnutý po zjednotení zákaz rozmiestnenia vojakov NATO a zbraní hromadného ničenia (čo mimochodom platí doteraz, americké jadrové zbrane sú na leteckej základni Büchel na západe Nemecka).
V treťom rade, v čase dohody o zjednocovaní Nemecka stále existovala Varšavská zmluva, a tak bolo rozmiestnenie vojsk NATO na území jej členov nemysliteľné. Zmluvne zanikla až vo februári 1991, rozpustená bola v lete toho roka. Nehovoriac o tom, že v čase debát o zjednotení Nemecka existoval Sovietsky zväz rozprestierajúci sa aj na Pobaltí, trojica tamojších republík ešte len snila o samostatnosti, úvahy o členstve boli sci-fi.
Budapeštianske memorandum
Od diskusií sa opäť vráťme k dokumentom a pripomeňme si Budapeštianske memorandum. Trojicu medzinárodných dohôd v roku 1994 podpísalo Rusko, USA, Spojené kráľovstvo a Ukrajina, podporili ho aj Čína a Francúzsko. Signatári sa dohodli, že poskytnú Bielorusku, Kazachstanu a Ukrajine bezpečnostné záruky a zachovajú ich územnú celistvosť, ak sa vzdajú jadrových zbraní.
Nezabúdajme, že Rusko narušilo územnú celistvosť Ukrajiny už v roku 2014. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vtedy povedal, že memorandum neukladá signatárom „záväzok uznávať výsledok ozbrojeného štátneho prevratu“, ako Rusko zvykne označovať Majdan, hoci tento argument s územím Ukrajiny priamo nesúvisí.
Samit v Bukurešti
Často sa spomína samit NATO v Bukurešti v roku 2008. Ukrajina bola v tom období neutrálna a žiadala len o vstup do takzvaného akčného plánu členstva (Membership Action Plan, MAP). Nie všetky členské štáty Aliancie tento akčný plán, ktorý je predpokladom na potenciálne budúce členstvo, podporili. Ukrajina sa preto do programu, mimochodom, doteraz nedostala, hoci o to Zelenskyj žiadal. I keď zapojenie do MAP nie je garanciou vstupu do NATO, všetky štáty, čo do Aliancie vstúpili od roku 2004 (vrátane Slovenska), ho majú za sebou. Je v ňom dokonca aj Bosna a Hercegovina. V deklarácii zo samitu sa v bode 23 píše: „MAP je ďalším krokom pre Ukrajinu a Gruzínsko na ceste do NATO.“
Zhrnuté a podčiarknuté, v kľúčovom momente niektoré členské štáty NATO nepodporili dôležitý technický krok na eventuálnej ceste Ukrajiny do Aliancie. Je známe, že námietky mali Nemecko a Francúzsko. V konečnom dôsledku sa teda namiesto reálneho posunu dočkali Ukrajinci len prísľubu o členstve v NATO. Bez konkrétneho dátumu, podmienok či plánu.
Je to niečo podobné ako samity Európskej rady, na ktorých štáty západného Balkánu pravidelne dostávajú prísľuby členstva alebo aspoň otvorenia prístupových rokovaní, ale na reálny posun márne čakajú dlhé roky. Macedónsko je kandidátskym štátom od roku 2005 – napriek urovnaniu sporu s Gréckom a zmene názvu dostáva len neurčité sľuby, ale reálny posun v podobne prístupových rokovaní je v nedohľadne. Podobne ako pri NATO, s rozširovaním EÚ majú niektoré štáty, napríklad Francúzsko, problém.
Toľko k ruským záväzkom a sľubom Západu.
Putin sa rok predtým na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii ohradil proti politike USA a vytiahol tézy o rozširovaní NATO z čias zjednocovania Nemecka, o ktorých sme písali vyššie. Hoci NATO dalo v apríli 2008 v Bukurešti Ukrajine a Gruzínsku len planú vidinu členstva v Aliancii namiesto spustenia MAP, ktorý nemal podporu všetkých členských štátov, v auguste Putin vojensky zakročil v Gruzínsku.
Niekdajší ruský imperializmus len dostal po sovietskom uvažovaní v zmysle sfér vplyvu nový názov, či už ako koncept blízkeho zahraničia, alebo v podobe argumentácie ochranou po rusky hovoriaceho obyvateľstva. Podstata zostala zachovaná – Rusko považuje za prirodzené reagovať na politické výzvy v okolitých štátoch vojenskými prostriedkami.
Veľmoci mali historicky vlastné sféry vplyvu, oblasti záujmu a predstavu, ako by mohli vyzerať režimy okolo nich. Rusi mali blízke pohraničie a záujem ovládnuť úžiny, USA Monroevu doktrínu, Francúzi s Britmi si delili Afriku a juh Ázie. To je jednoducho pragmatický fakt. Lenže od koncertu veľmocí a bipolarity sme sa dopracovali až k multilaterálnemu systému, ktorý má byť garanciou, že sa už neriadime len právom silnejšieho. Rovnako ruskú inváziu nijako neospravedlňuje veľmocenská politika USA, s ktorou nemusíme súhlasiť. Predstavte si, dá sa kriticky pristupovať k obidvom.
https://www.youtube.com/watch?v=hQ58Yv6kP44
Poradie udalostí je dôležité
Koketovanie Ukrajiny s USA a vstupom do NATO sa dlho javilo nereálne, keďže Ukrajina bola do roku 2010 podľa ústavy neutrálna. Pozastavme sa pri poradí udalostí.
Po vzniku Ukrajiny a dekádach rusifikácie zostala úradným jazykom iba ukrajinčina. Ruština mala štatút pracovného jazyka. Úrady komunikovali v ukrajinčine, ale občania sa na ne mohli obrátiť aj v ruštine. V roku 2012 Kyjev prijal zákon, ktorý umožňoval menšinové jazyky povýšiť na úradné.
Napätie v rozdelenej ukrajinskej spoločnosti, ktorej západná časť sa prikláňala k EÚ a USA a východná k Rusku, explodovalo na jeseň 2013, keď ukrajinský prezident Viktor Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Nasledovali rozsiahle protesty, takzvaný Majdan, proti ktorým vláda zasahovala tvrdou silou, zároveň treba uznať, že demonštrantom sa dostalo podpory od Západu. Výsledkom revolúcie bolo zvrhnutie Janukovyča.
Dodajme, že parlament jazykový zákon zrušil až po takzvanom Majdane, vo februári 2014. Vzhľadom na proruskú orientáciu Janukovyča a podporu, ktorú mal od Moskvy, pochopiteľne. Bodku za zákonom dal ukrajinský ústavný súd, ktorý ho neskôr uznal za protiústavný.
Vytriezvením bol pre Kyjev február a marec 2014, keď neoznačení ruskí vojaci anektovali Krym a Vladimir Putin napriek tomu zároveň tvrdil, že nebude na polostrove zasahovať silou. V apríli vypukla v Donbase vojna medzi proruskými separatistami a Ukrajincami.
Hoci sa Rusku dianie na Ukrajine nepáčilo, v roku 2014 ani v roku 2022 to nie je ospravedlnenie pre zásah vojenskou silou na ukrajinskom území.
Až v decembri 2014, teda deväť mesiacov po invázii, ukrajinský parlament schválil ukončenie neutrality. Za krok hlasovali dve tretiny (303) zákonodarcov, proti boli len ôsmi (celkovo má parlament 450 kresiel). Isteže, prispelo to k napätiu medzi Kyjevom a Moskvou, lenže to v prvom rade vojenskou silou rozdúchali ruské a Rusmi priamo podporované vojská, ktoré narušili územnú celistvosť Ukrajiny.
O vyvolenom nepriateľovi
Vážne trhliny má aj téza, že Rusko je akýmsi vyvoleným a zvonka stanoveným nepriateľom. „Američania nám Rusko zvolili za nepriateľa. Ani Slovensko, ani Európa o to nestáli. Ale Rusko už tú voľbu prijalo. A Rusko je vážny nepriateľ" či „Rusi sa svojho nepriateľstva voči Amerike vzdali, ale Američania sa rozhodli, že nepriateľstva voči Rusku sa nevzdajú" z textu Vladimíra Palka.
Sovieti nám 40 rokov vnucovali nepriateľa, snažili zaprieť, že západ Česka oslobodili v druhej svetovej vojne USA a odbojoví letci z britskej RAF boli triednymi nepriateľmi, neželané a vymazané z histórie boli aj Štefánikove légie, ktoré vznikli za pomoci západných mocností.
Sovieti už pri postupe frontu odvážali nepohodlných občanov Československa do gulagov, postup sovietskych partizánov a armády mal z hľadiska civilistov aj odvrátené stránky. Len v rokoch 1945 až 1953 do pracovných táborov podľa Ústavu pamäti národa odtiahli vyše 7-tisíc ľudí, väčšina z nich bola Slovákov.
Silou a nátlakom na Edvarda Beneša si Rusi vymohli pričlenenie Podkarpatskej Rusi. Silou zasiahli v 50. rokoch v Maďarsku, podobne v 1968 na Slovensku, Poľsko od intervencie tiež nemalo ďaleko. Napriek tomu, že na Slovensku sa z tejto trojice štátov od štúrovcov vytvorilo azda najsilnejšie rusofilno-panslavistické cítenie, negatívnych dejinných skúseností s Ruskom máme viac než dosť na to, aby nám spoza mora USA vysvetľovali, čo sú Rusi zač.
O spolupráci s NATO
Po rozpade Sovietskeho zväzu boli vzťahy medzi Západom a Moskvou, takpovediac, partnerské, o priateľstve však ťažko možno hovoriť. Zároveň sa stali asymetrickými, Washington mal navrch a nie je hriechom priznať, že to vedel využiť. Rusko spočiatku nemalo proti rozširovaniu NATO vážne námietky a v roku 1997 uzavrelo s Alianciou dohodu o bezpečnosti a spolupráci. Obe strany sa zaviazali neútočiť na susedov, pravidelne konzultovať bezpečnostné otázky s NATO a nehromadiť konvenčné sily v strednej a východnej Európe (to sa všetko zmenilo po roku útoku v Gruzínsku a opakovanie na Ukrajine).
O päť rokov neskôr vznikla Rada NATO – Rusko ako platforma na dialóg o vojenských záležitostiach. NATO pozastavilo v roku 2008 funkčnosť tohto orgánu po ruskom vojenskom zásahu v Gruzínsku, ale po roku spoluprácu obnovili a Rusko pomáhalo logisticky Aliancii pri operácii v Afganistane. Dialóg sa opäť zastavil po ruskej agresii v roku 2014 na Ukrajine. Spomeňte si na to, keď začujete, že Západ nechce s Ruskom hovoriť.
Vladimir Putin ešte ako úradujúci prezident poskytol rozhovor britskej BBC, v ktorom pripustil vstup do NATO. O tejto možnosti priamo hovoril aj s vtedajším prezidentom Billom Clintonom, ktorý odvetil: "Nemám námietky."
Napriek rozdielnemu pohľadu na rôzne témy vrátane rozširovania NATO a ruským krokom prejavoval Západ záujem o dialóg, hoci miestami škrípal.
Čo hovorí Mearsheimer
Pozastavme sa pri Mearsheimerovi, ktorý v politológii reprezentuje takzvaný ofenzívny realizmus, nadväzuje na klasických a štrukturálnych realistov, viac napríklad tu). Spočíva v nedôvere v rovnováhu moci, maximalizácii sily a jej možnom použití pri sledovaní zahraničnopolitických cieľov, v niektorých prípadoch teda aj vojny. Základom jeho teoretického prístupu je prežitie štátu, pri veľmociach považuje za najlepšiu cestu snahu o hegemóniu – ktorá však nevyhnuteľne vedie k bezpečnostnému súpereniu, ktoré zvyšuje riziko vojny. Niekedy sa to nazýva „tragédiou veľmocenskej politiky“ podľa rovnomennej Mearsheimerovej knihy: štáty sú pri zvyšovaní vlastnej bezpečnosti nútené vstúpiť do konfliktu, aby sa cítili bezpečne.
Mearsheimer v novodobej histórii svoju teóriu aplikuje najmä v súvislosti s Čínou. Neverí, že jej politický a vojenský rozmach je zlučiteľný s mierom medzi Čínou a USA.
Jastrabia veľmocenská politika
Vráťme sa späť k Ukrajine. Podľa Mearsheimera za ruskú agresiu na Ukrajine v roku 2014 nesie vinu Západ, tento názor a jeho variácie sa objavuje vo viacerých textoch na Štandarde tu, tu a tu aj mimo neho. Mearsheimer tézu rozvinul v odbornom článku pre časopis Foreign Affairs. V plnom znení si ho môžete prečítať tu, kde nájdete aj zaujímavé porovnanie s názormi iných popredných amerických akademikov, ktorí do časopisu tiež prispievajú. Väčšina z nich s Mearsheimerovým postojom nesúhlasí.
Ďalší problém väzí v tom, že drvivá časť takzvanej realistickej vetvy odborníkov na medzinárodné vzťahy (kam patrí aj Measheimer), bola proti rozširovaniu NATO na východ. Aj do strednej Európy vrátane Slovenska nielen na Ukrajinu.
Do tretice, Mearsheimerov ofenzívny realizmus je takzvaná systémická a americkým pohľadom na svet poznačená teória. Analyzuje celý medzinárodný systém, presadzuje hegemóniu a maximalizáciu moci USA, ktoré súperia o moc s ďalšími mocnosťami. Medzi nimi je mnoho menších štátov v Európe a niekedy ju americkí geopolitici, ako Zbigniew Brzezinski, pripodobňujú k veľkej šachovnici, na ktorej musia hrať tak, aby im nevznikol v Eurázii silný súper a udržali si dominanciu.
Prečo to nesedí pri Ukrajine
Ak hovoria o zodpovednosti Západu za vojnu na Ukrajine americkí politológovia, z ich veľmocenskej perspektívy je to pochopiteľné. Pri Slovákoch to pôsobí trochu zvláštne – ak preberáme tento pohľad a vnímame Ukrajinu ako políčko na šachovnici, o ktorom rozhodujú veľmoci, a hovoríme o zástupnej vojne medzi Ruskom a USA, robíme aj zo seba rovnaké políčko (s ešte menšou svojprávnosťou).
Nie je možné na jednej strane viniť Západ z „dotlačenia Ruska“ do vojny na Ukrajine, a zároveň hovoriť o nevyhnuteľnosti vojny na základe názorov amerických jastrabích politológov. Tí istí, čo sa zaštiťujú argumentmi amerických geopolitikov, by rozhodne boli proti preemptívnemu útoku na Rusko. Autor tohto textu pritom rovnako nie je stúpencom útočných vojen a uznáva chybné pohnútky a nezmyselnosť vojny v Iraku.
Lenže Irak na analýze vojny na Ukrajine nič nemení. Práve naopak. Mearsheimer v roku 2014 v debate o Ukrajine fiaskom v Iraku odôvodňoval, že Rusi sa určite nepokúsia dobyť Ukrajinu.
„Nehrozí, že by sa Putin pokúsil získať viac územia vo východnej Európe. Ak by ste naozaj chceli zničiť Rusko, pozvali by ste ho na Ukrajinu, nech sa ju pokúsi ovládnuť. Bolo by to ako prehltnúť dikobraza. Rusi si po vlastnej skúsenosti v Afganistane, sledujúc nás [Západ, pozn. red.] v Afganistane a Iraku, uvedomujú, že snaha o ovládnutie Ukrajiny je to posledné, čo by chceli. Nedáva to žiaden zmysel,” povedal vtedy americký profesor.
Skrátka, nemôžeme používať argumenty amerických zástancov silovo-vojenských riešení medzinárodných problémov a mávať vlajočkou za mier na napadnutej Ukrajine. Treba si vybrať.
Pozrime sa sami na seba
V čase vojny na Ukrajine sa členstvo Slovenska v NATO počíta viac ako kedykoľvek predtým. Napriek tomu, že sa nám niektoré kroky Aliancie alebo západných štátov nemusia páčiť, či už hovoríme o Kosove, vojne v Iraku, náletom v Líbyi alebo debakli v Afganistane. Keď máme chuť karhať Západ, aj keď sa doň radíme, spomeňme si na ruské vojny v Čečensku, vpád do Gruzínska či priamu účasť Moskvy na vojne v Sýrii, ktorá si počas desiatich rokov podľa konzervatívnych odhadov OSN vyžiadala najmenej 350-tisíc obetí, obrovské utrpenie civilistov a milióny utečencov.
Výsledkom aktuálnej ruskej agresie sú okrem iného obavy obyvateľov Moldavska, či nie sú ďalší na rane, a snaha Fínska a Švédska, dlhodobo neutrálnych štátov, o vstup do NATO.
Slovensko má garancie Aliancie, dostalo pomoc v podobe posilnenej protivzdušnej obrany systémami Patriot a poľského letectva, kým sa neobmenia ruské migy za nové americké stíhačky F-16. Tie boli drahšie ako švédske gripeny – treba sa spýtať Smeru a SNS, ktoré v súčasnosti na USA nenájdu jediného dobrého slova, prečo za minulej vlády vybrali práve americké stroje.
Azda nikto príčetný si neželal, aby bola vojna na Ukrajine. Rovnako málokto čakal, že si Rusko odhryzne z územia susedného štátu v roku 2014 a vo vojne bude pokračovať o osem rokov neskôr masívnou inváziou. Isteže by bol mier v prospech Ukrajiny, Slovenska, svetovej ekonomiky a napokon aj Ruska, ktoré marí životy svojich vojakov v zbytočnej vojne.
Ale neprejavujme Rusku takú zhovievavosť a pochopenie. Hovoríme o agresorovi, ktorý tri dni pred inváziou spochybnilnárok Ukrajiny na vlastnú štátnosť (nemala stabilný štát a "kopíruje cudzie modely vlády"), na základe tejto definície sa dá spochybniť aj existencia Slovenska. Rusi a Ukrajinci sú podľa neho jedným národom, spochybňuje ich kultúrnu a jazykovú samostatnosť s čím Ukrajinci rozhodne nesúhlasia. Z našej histórie poznáme pokusy o vytvorenie uhorského či umelého československého národa, takže by sme Ukrajincom mali rozumieť. Putin chcel denacifikovať Ukrajinu a zmeniť režim, zaútočil na celom území, hoci vojnu ospravedlňoval oslobodením Donbasu od nacistov a údajnej genocídy. Akurát sa príliš opojil svojím odrazom v zrkadle, precenil vlastné sily a podcenil ukrajinský odpor. Putin po troch mesiacoch vojny už nehovorí o denacifikácii, ale okrem toho názory nezmenil. Invázia na Ukrajine bola podľa neho nevyhnutná na dosiahnutie bezpečnosti Ruska.
V prvom rade stojme za susedom, ktorému Rusko ukrajuje z územia a chcelo ho zničiť. Spomeňme si na Mníchovský diktát a Viedenskú arbitráž. Až potom nabádajme na mierové riešenie. Ako sme my počas vojny prišli o Žitný ostrov bohatý na pitnú vodu a žírnu pôdu, tak Ukrajina prišla o priemyselné centrum v Donbase a cenný Krym. Slovensko aj Ukrajina to vnímali či vnímajú ako stav dočasný, nie trvalý.
Pri hodnotení Ruska zároveň neprehliadajme ukrajinské prešľapy a vyhrážky – odmietanie návštevy nemeckého prezidenta, nereálne výzvy na Západom zriadenú bezletovú zónu či vyhrážky Maďarom (nepriamo aj Slovensku) o zastavení ropovodu Družba. Aj rétorika Kyjeva je niekedy nemiestna.
Nič to nemení na veci, že má nárok obnoviť svoju územnú celistvosť. Je veľká pravdepodobnosť, že sa to nepodarí – Rusko v Donbase postupuje, ale z pôvodných cieľov veľmi zľavilo, Ukrajina zasa nemá dostatok síl na protiútok a chýba jej letecká prevaha.
V práve je obranca, nie agresor
To neznamená, že by mal Kyjev rezignovať a prijať rok 2014 ako nový status quo, ako to navrhuje americká diplomatická legenda Henry Kissinger, či dokonca prijať v nejakej miere ruské územné zisky od februára 2022, aby Rusko porážkou „nebolo ponížené“. Takémuto postroju sa hovorí cynizmus.
Pri Kissingerovom návrhu sú dva problémy. Podobne ako Mearsheimer presadzuje riešenie, ktoré je primárne výhodné pre medzinárodný systém (v ktorom dominujú USA), ale už menej pre Ukrajinu. Druhý problém spočíva v tom, že Rusko neprejavuje záujem o návrat pred 24. február. Za získanie Mariupolu, Chersonu a za boje v Donbase zaplatilo príliš vysokú politickú a vojenskú cenu. Taliansky mierový plán založený na autonómnom postavení Krymu a Donbasu, ktoré by však boli súčasťou Ukrajiny, zmietlo zo stola.
Teraz je dôležitá trpezlivosť a triezva miera podpory Ukrajiny, čas hrá v jej prospech. Nie je v poriadku, aby Rusko svoje obavy a krivdy riešilo masívnou inváziou na území suseda. Nie je v poriadku, aby sa svetu vyhrážalo jadrovými zbraňami. Nie je v poriadku, aby si zvyklo, že mu prešiel Krym a tento rok aj zabratie ďalších území na východe a juhu Ukrajiny. Odmietanie ruského vydierania sa nerovná vyvolávaniu tretej svetovej vojny.
Proti Ukrajine stojí paranoidný sfanatizovaný režim, ktorý vlastných občanov zošnuroval totálnou cenzúrou, kritikom i demonštrantom hrozí tvrdými trestami a fanatizuje aj deti, aby podporovali takzvanú „špeciálnu vojenskú operáciu“. Mnohí odborníci, medzi inými aj historik Timothy Snyder bez zveličenia hovoria, že v Rusku sa rozmohol fašizmus.
Snyder reagoval aj na vyjadrenia lídrov Nemecka, Francúzska či Talianska, ktorí naznačovali, že Rusko by nemalo na Ukrajine utrpieť potupnú prehru, lež skôr dosiahnuť pre Moskvu prijateľný kompromis.
„Nemá zmysel chrániť Putina pred pocitom, že prehráva. Príde na to sám a nejako sa už zariadi. Rusi ani ruská armáda nie sú zahnaní do kúta. Je to invázna sila. Keď ich Ukrajinci porazia, jednoducho sa stiahnu za hranice do Ruska. […] Aj keď bude Putin porazený, stačí mu v televízii vyhlásiť víťazstvo a Rusi mu uveria, alebo to budú predstierať. Na to našu pomoc nepotrebuje,“ napísal historik.
Môžeme chcieť od Ukrajincov všeličo, ale žiadať ich, aby nechceli vyhrať nad Rusmi, to je zvrátené.
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
