Urobíme vám hroznú vec. Zbavíme vás nepriateľa

Človekom perestrojky bol i akademik Georgij Arbatov, člen Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, riaditeľ Ústavu pre výskum USA a Kanady v Sovietskej akadémii vied, ktorý vďaka dobrej angličtine v osemdesiatych rokoch vystupoval aj v amerických médiách. Známym sa stal jeho bonmot, ktorý Američanom adresoval v roku 1988: „Urobíme vám strašnú vec. Pripravíme vás o nepriateľa. Nebudete ho mať, lebo my ním nebudeme.“

Arbatov trochu vážne, trochu ironicky pokračoval: „Je to historické, je to ľudské, že potrebujete nepriateľa. (...) Toľko sa vybudovalo z tejto úlohy nepriateľa. Vaša zahraničná politika, podstatná časť vašej ekonomiky, dokonca aj vaše predstavy o vašej krajine. Ak chcete mať skutočne dobrú ríšu, musíte mať aj jednu skutočne zlú ríšu.“ Posledná veta bola narážkou na Reaganov výrok o ríši zla.

A nepriateľstvo medzi USA a Sovietmi skutočne mizlo. Arbatov zomrel v roku 2010. K jeho bonmotu o zbavení nepriateľa sa ešte vrátime.

Gorbačov v Bratislave

V apríli 1987 navštívil Gorbačov Bratislavu. Návštevu charakterizovali typické komunistické kulisy, prítomnosť komunistických symbolov, ulice, po ktorých šla kolóna áut, boli lemované mávajúcimi, vítajúcimi Bratislavčanmi, ktorí tam boli nakomandovaní zo závodov a škôl. Čosi také sme zažili v minulosti už veľakrát.

Ale tentoraz to bolo predsa len iné. Na Gorbačova sa šli pozrieť i ľudia, ktorí by inak neprišli. Napríklad ja, a bolo nás tam takých mnoho. Námestie SNP bolo plné.

Vzťah nás – antikomunistov – ku Gorbačovovi bol rozporuplný. Veď to je šéf sovietskych komunistov, hovorili sme, akoby sme mu mohli veriť? Na druhej strane sme cítili, že toto je zmena, ktorá otriasa základmi komunizmu. A tú zmenu rozbiehal sovietsky a ruský komunista.

Nevedel, že tá zmena komunizmus napokon pochová. To, čomu však určite veril, bolo, že ľudia vrátane neho, už nechcú žiť v doterajšej miere neslobody a v atmosfére rozdeleného sveta. A on, ruský komunista, veril, že so Západom sa dohodne.

Viac ako dve desaťročia spolupráce

Do Gorbačovovej perestrojky som po celý svoj život nepoznal iný vzťah medzi Sovietskym zväzom a Amerikou ako konflikt. Sovieti v každej otázke povedali opak toho, čo hovorila Amerika.

A zrazu sa všetko zmenilo. Komunistami démonizovaný prezident Ronald Reagan priateľsky diskutoval s ruskými občanmi na moskovských uliciach. V satelitných krajinách Sovietskeho zväzu padol komunizmus, Gorbačov povedal, je to vaša vec, nebudeme zasahovať. Nemci sa chceli zjednotiť? Gorbačov povedal: V poriadku. Problém s tým mali François Mitterrand a Margaret Thatcherová.

Rozpustila sa Varšavská zmluva, vojenský nástroj sovietskeho tábora a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ekonomický nástroj. Václav Havel v americkom Kongrese hovoril, že americkí vojaci sa budú môcť vrátiť z Európy domov ku svojim mamičkám. Gorbačov vyjadril ľútosť nad inváziou armád Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.

V roku 1991 chceli Američania vyhnať Saddáma Husajna z okupovaného Kuvajtu, Gorbačov súhlasil.

V tom istom roku ruský prezident Jeľcin potlačil pokus o puč skalných komunistov proti Gorbačovovi a potom spolu s Bielorusom Šuškevičom a Ukrajincom Kravčukom rozpustili Sovietsky zväz.

Ruský prezident Jeľcin bol už dlho a ešte radikálnejším reformátorom ako Gorbačov. Zakázal komunistickú stranu, zrušil finančnú pomoc komunistickej Kube. Niekdajší prezident Richard Nixon označil Jeľcina za najprozápadnejšieho vládcu Ruska v dejinách. S prezidentom Clintonom udržiaval Jeľcin srdečný vzťah. Clinton bol pre Jeľcina „Bill“. Boris Jeľcin odsúdil tiež inváziu Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 ako „agresiu, útok na zvrchovaný samostatný štát“.

Putin iný ako Gorbačov a Jeľcin?

No ale Putin všetko zmenil, povedia niektorí. Áno, Putin bol iný. Veď aj zdedil Rusko v oveľa horšom stave ako Gorbačov a Jeľcin. Ale spočiatku veľmi dlho v zahraničnej politike nebol iný ako oni. Iný bol len v domácej politike, kde postupne zavádzal autoritatívnejší systém a bránil vzniku autentickej opozície.

Ako začínajúci prezident predniesol v roku 2001 v nemeckom Bundestagu prejav plný priateľstva a ponuky k spolupráci. V tom istom roku Putinovo Rusko prejavilo solidaritu voči Amerike po útokoch na New York a Washington 11. septembra. Podporilo americkú inváziu do Afganistanu. Americká armáda mohla zásobovať svoje jednotky v Afganistane cez ruské železnice a letiská. Až do roku 2015.

Pri návšteve Prahy v roku 2006 sa Putin v otázke invázie do Československa prihlásil k stanovisku Borisa Jeľcina a uznal „morálnu zodpovednosť Ruska za ňu“. Putin sa zaujímal o možné členstvo Ruska v NATO. Prezident Putin mal dobré a priateľské kontakty so západnými politikmi, v roku 2005 sa v Bratislave konal summit Putina s Bushom. Putin bol už v druhom volebnom období. Nič nenasvedčovalo tomu, v akom stave budú vzťahy Západu a Ruska v roku 2022.  

Medziobdobie prichádzajúcich mračien

Mračná začali do vzťahov prichádzať od roku 1999, ešte za Jeľcina, kedy lietadlá NATO bombardovali Juhosláviu, de facto Srbsko, ktoré bolo historickým spojencom Ruska. V roku 2003, to už bolo za Putina, Rusko spochybnilo rozumnosť invázie do Iraku. Stále však Rusko používalo mierny jazyk.

Od roku 1999 bežalo rozširovanie NATO, najprv vo formáte 1999, potom vo formáte 2004, ale Putin sa stále snažil o politické gestá potvrdzujúce jeho záujem o priateľstvo a spoluprácu so Západom.

Keď Putin kľačal v Katyni

Pripomeniem ešte dve Putinove gestá, ktoré širšej verejnosti ušli. V roku 2010 sa pri Smolensku zrútilo poľské lietadlo s prezidentom Lechom Kaczynským a veľkou časťou poľskej štátnej a politickej elity. Keď potom priletel do Smolenska poľský premiér Donald Tusk, ruský premiér Putin ho na letisku objal. Niektorí to prirovnali k spontánnemu podaniu rúk medzi Kohlom a Mitterrandom vo Verdune v roku 1984.

Objatie trvalo asi sekundu, lebo Tusk sa z objatia hneď vymanil. Poľský politik sa proste s ruským neobjíma. Ale ten ruský sa o to pokúsil. Pozrite si tie fotky.

Putin's boy Tusk. pic.twitter.com/5ypFkGhBEK

— Kurna Piernik (@NaczelnyBezczel) February 24, 2022

V tom istom roku 2010 sa v Katyni konala spomienka na dvadsaťtisíc poľských dôstojníkov popravených v sovietskom zajatí na Stalinov príkaz. Spomienky sa zúčastnil Donald Tusk a Vladimír Putin. Na fotografii môžete vidieť kľačiaceho Putina pred pamätníkom zavraždených. Príslušník KGB, vychovaný systémom vernosti ku komunizmu, kľačí pred pamätníkom obetí zavraždených predchodkyňou KGB (NKVD).

Svet tomu až taký význam nepripisoval. Putin bol vtedy v čele Ruska už jedenásty rok. V roku 2011 ruský parlament odsúdil Stalinov zločin v Katyni.

A v roku 2022 bol Putin pasovaný Západom za nové vtelenie Hitlera. Ako sa to za tých dvadsať rokov stalo? Ako sa tak mohol zmeniť?

Najprv sme sa totiž zmenili my. My, Západ.

NATO sa nerozšíri ani o jeden palec

Predstava, že by sa bývalé štáty Varšavskej zmluvy mali stať členmi NATO, pôsobila v roku 1990 absurdne. Ak sa však malo Nemecko zjednotiť, tak jeden bývalý štát tam vstúpiť musel. Bola to komunistická Nemecká demokratická republika. George Bush a Helmut Kohl sa snažili o súhlas Gorbačova so zjednotením. Nemeckí a americkí diplomati sľubovali Sovietom, že inak sa NATO nerozšíri ani o palec. S výnimkou prejavu nemeckého ministra zahraničných vecí Genschera sa o tom nehovorilo verejne, ale dnes, keď sú po desaťročiach už obsahy rôznych rokovaní prístupné historikom, vieme, že to bolo naozaj tak.

Prešlo však desaťročie a NATO sa rozširovať začalo. V prvej vlne to bolo v roku 1999, keď doň boli prijaté Česko, Poľsko a Maďarsko. Potom prišlo rozšírenie vo formáte 2004, keď sa stalo členom naše Slovensko, tri pobaltské krajiny, Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko.

Rusi to brali tak, že Západ svoje sľuby dané v roku 1990 porušuje.

Tu vzniká otázka. Vari sa teda Slovensko nemalo stať členom NATO? Domnievam sa, že Slovensko sa ním pokojne mohlo a malo stať. Jednak nie sme viazaní sľubmi, ktoré dával ktosi iný, jednak sa o týchto sľuboch až tak veľa oficiálne nevedelo, i keď sa v médiách spomínali.

A jednak, i keď si Rusi, či už za Jeľcina alebo za Putina, s trpkosťou uvedomovali, že boli podvedení, nevideli v týchto rozšíreniach až také veľké nebezpečenstvo. Počas návštevy prezidenta Putina v Bratislave v roku 2005 táto téma nijako nerezonovala ako problém.

V KDH, ktorého som bol podpredsedom, bola v druhej polovici 90. rokov vcelku búrlivá diskusia o členstve v NATO. Ján Čarnogurský razil názor, že s členstvom v NATO sa netreba ponáhľať, Dzurindovo krídlo presadzovalo členstvo a chápalo to ako agendu proti Čarnogurskému vo vnútrostraníckom zápase. Autor tohto článku podporoval Čarnogurského, ale nie v tejto téme. Členstvo Slovenska v NATO som podporoval, od roku 1998 som sa ako predseda parlamentného Výboru pre obranu a bezpečnosť zaň aj zasadzoval a patrím ku generácii politikov, ktorá Slovensko do NATO doviedla.

Nie je však rozširovanie ako rozširovanie. Ak chce vstúpiť do NATO napríklad Slovensko a ak chce vstúpiť napríklad Ukrajina, nie je to to isté.

A s členstvom Ukrajiny vznikol problém, aký nevznikol v súvislosti so žiadnou krajinou, ktorá vstúpila do NATO predtým.

Vraj prečo by Ukrajina nemohla vstúpiť do NATO?

S otázkou, prečo by Ukrajina nemala byť v NATO, som sa stretal veľakrát. Nebolo by to nič prekvapujúce pred 24. februárom 2022, dňom invázie Ruska na Ukrajinu, ale po tomto dátume už bola takáto otázka prekvapujúca. Dôvod? No predsa preto, aby nebola táto hrozná vojna.

Má mať teda Rusko právo veta, kto môže byť a kto nemôže byť členom nejakého vojenského paktu? Hovorím nie, ale ešte skôr, ako sa budeme zaoberať otázkou, aký stupeň nevôle to vzbudí v Rusku, sa musíme zaoberať inou otázkou, čo to urobí so samotnou Ukrajinou.

A na Ukrajine táto myšlienka nespôsobila nič menšie ako občiansku vojnu na Donbase.

Čo len trochu rozhľadení politológovia vždy hovorili o Ukrajine ako o civilizačne rozdelenej krajine, kde západná časť inklinuje k Západu a východná je proruská, miestami etnicky priamo ruská. Kto chce, aby sa celá Ukrajina jednoznačne politicky pripojila či k Západu, či k Rusku, spôsobí konflikt. Tak písal o Ukrajine už Hungtington vo svojej Zrážke civilizácií. Hungtington v nej citoval Johna Mearsheimera, ktorý už v roku 1993 rozoberal tri možnosti vývoja: rusko-ukrajinskú vojnu, rozpad Ukrajiny na viacero častí a zotrvanie jednotnej Ukrajiny v hraniciach z roku 1991, ale len za podmienky, že Ukrajina zostane štátom v priateľskom vzťahu s Ruskom.

Lenže na prelome rokov 2013 – 2014 sa stalo presne to, pred čím Mearsheimer varoval. Lídri Majdanu sa snažili o Ukrajinu, ktorá by mala byť v existujúcich hraniciach, v antagonistickom vzťahu s Ruskom, dokonca v antagonistickom vzťahu s ruským elementom na východe Ukrajiny, ktorý však bol prirodzenou súčasťou ukrajinskej multikultúrnej identity. Od prvých dní nástupu novej vlády zneli heslá o vstupe do NATO, o potlačení používania ruského jazyka a o zavedení vízovej povinnosti vo vzťahu s Ruskom.

A tak, ako sa v Kyjeve zmena vlády pre západoukrajinských nacionalistov urobila násilným prevratom, namiesto už dohodnutými predčasnými voľbami, tak i odporcovia Majdanu, prívrženci prezidenta Viktora Janukoviča, protestovali proti zmene a napokon tiež siahli k násiliu. Vznikol dlhoročný ozbrojený konflikt na Donbase.

V relácii Do kríža tohto roku Ivan Mikloš povedal: „Som si istý, že ukrajinská armáda by odpor vzbúrencov na Donbase ľahko potlačila, ak by vzbúrenci nemali vojenskú podporu z Ruska.“ Niežeby Ivan Mikloš nemal pravdu. Ale prepánajána, prečo podporujeme členstvo Ukrajiny v NATO, ak na uskutočnenie tejto myšlienky je potrebné najprv nejakých jej odporcov postrieľať? Prepánajána prečo?

Boli to v prvom rade niektorí Ukrajinci, ktorí sa postavili proti novému politickému smerovaniu Ukrajiny, až v druhom rade Rusko.   

Teraz prejdime k odporu Ruska voči ukrajinskému členstvu NATO.

Členstvo vo vojenskom pakte nie je absolútnym právom štátu

V posledných mesiacoch som sa často stretával s názormi ľudí, podľa ktorých je členstvo vo vojenskom pakte takmer absolútnym právom štátu uchádzajúceho sa o členstvo. Títo ľudia sa dokonca s podozrením pozerali na právo členskej krajiny odmietnuť žiadosť uchádzajúcej sa krajiny.

Panuje značná nevedomosť, že stať sa členom vojenského paktu medzinárodné dokumenty nepovažujú za absolútne právo. Napríklad Charta pre európsku bezpečnosť OBSE obsahuje obmedzenie tohto práva formuláciou: „Štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov.“  

V decembri 2021 prebiehala komunikácia medzi Ruskom na strane jednej a USA a NATO na strane druhej, v ktorej Rusko žiadalo neutrálny status Ukrajiny. Po odmietnutí ruských požiadaviek Rusko v reakcii spomínalo práve vyššie uvedenú pasáž z Charty OBSE. Na Slovensku správu o tom priniesli len – dnes už zakázané – Hlavné správy. Nakoľko som postrehol, v politickej debate na Slovensku upozornil na túto pasáž, bohužiaľ, jedine politik Smeru Juraj Blanár.

Z pasáže Charty, samozrejme, nevyplýva automaticky, že jej správna interpretácia je práve tá ruská. Vyplýva z nej však, že každý konkrétny vstup do vojenského paktu má byť diskutovaný z hľadiska bezpečnosti všetkých. V rámci Západu však bola diskusia o členstve Ukrajiny v NATO priam programovo odmietaná a pokus o ňu bol označovaný za čosi „proruské“. Slová francúzskeho prezidenta Macrona na stretnutí s Putinom niekoľko dní pred ruskou inváziou o tom, že Rusko má byť súčasťou systému európskej bezpečnosti, boli skôr výnimkou.

Rusko pochopilo, že USA sa správajú ako nepriateľ

V rokoch 2007 – 2008 ruská vládnuca garnitúra začala chápať, že Amerika nehodlá uznať Rusko ako partnera a že jej kroky budú Rusko oslabovať. Ku sklonku svojho vládnutia prišiel prezident Bush s návrhom rakiet stredného doletu a protiraketového štítu v strednej Európe. Údajne na obranu pred útokmi zo strany Iránu, Rusko to však považovalo za ohrozenie svojej bezpečnosti. Bush však najmä v roku 2008 prišiel na summit NATO do Bukurešti so zámerom dosiahnuť Akčný plán členstva pre Ukrajinu a Gruzínsko. Pre zákulisný odpor Francúzska a Nemecka sa Bush musel uspokojiť s politickou deklaráciou summitu sľubujúcu obom krajinám budúce členstvo.

V lete 2008 Amerika podporovala gruzínskeho prezidenta Saakašviliho, ktorého armáda bombardovala mesto Cchinvali v Južnom Osetsku, patriacom Gruzínsku, aby zlomil odpor Juhoosetíncov voči jeho vláde. Tým došlo k porušeniu rusko-gruzínskej zmluvy z roku 1993, podľa ktorej poriadok v Južnom Osetsku zabezpečujú spoločné rusko-gruzínske mierové zbory. Rusko-gruzínska vojna trvala niekoľko dní a ruskej armáde sa podarilo zabrániť Saakašviliho pokusu o potrestanie Juhoosetíncov. Správa, ktorú si nechala vypracovať Európska únia, nešetrila ani Rusko, čo bolo správne, ale jasne hovorila, že vojna sa začala bombardovaním Cchinvali Saakašvilim. Amerika však jasne podporila Saakašviliho.

V roku 2012 povedal prezidentský kandidát Republikánov Mitt Romney, že Rusko je pre Ameriku hlavným geopolitickým nepriateľom.  

Amerika podporovala nacionalistické politické kruhy na Ukrajine, ktoré sa stavali proti predĺženiu zmluvy o pobyte ruskej čiernomorskej flotily v Sevastopole na Kryme, ktorý bol súčasťou samostatnej Ukrajiny len vďaka svojvôli komunistického politbyra v roku 1954, ktoré rozhodlo, že Krym nebude súčasťou Ruskej sovietskej socialistickej republiky, ale súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Rusi pochopili, že s podporou Američanov ich ukrajinskí radikáli chcú vyhodiť zo Sevastopola, ktorý založili Rusi za Kataríny Veľkej po porážke Osmanskej ríše a ktorý v 19. storočí Rusi uchránili v „krymskej“ vojne pred Britmi a Francúzmi za cenu stotisíc padlých.

Vo februári 2014 Američania podporili Majdan, teda zvrhnutie demokraticky zvoleného prezidenta Janukovyča. Janukovyč nebol ruskou bábkou, ale bol garantom dobrých rusko-ukrajinských vzťahov. Na Majdane rečnil jeden z najvplyvnejších amerických senátorov John McCain a podporoval zvrhnutie proruského prezidenta Ukrajiny. K zvrhnutiu aj došlo, a to násilným spôsobom, vďaka radikálnemu krídlu Majdanu. Americká ambasáda zohrávala pri zvrhnutí vlády aktívnu úlohu.

Do Majdanu boli vzťahy Ukrajiny a Ruska desaťročia dobrými, o členstvo v NATO nebol medzi Ukrajincami záujem. Americká politika za pár týždňov transformovala Ukrajinu na štát nepriateľský voči susednému Rusku.

Nová vláda, ktorá bola za účasti radikálnej strany Svoboda, ohlásila zámer ukončiť ukrajinskú neutralitu a vstúpiť do NATO, a aj obmedziť používanie ruštiny. Mnoho ľudí z východu Ukrajiny odmietlo tento násilný prevrat a na Donbase vznikla občianska vojna. Nová vláda označila vzbúrencov za teroristov a ukrajinská armáda podnikla proti nim ATO – Antiteroristickú operáciu. Občiansku vojnu mali ukončiť tzv. Minské dohody, podľa ktorých by zostal Donbas súčasťou Ukrajiny s osobitnou samosprávou a jazykovým statusom. Ukrajina však celé roky nebola schopná dohody implementovať a celých osem rokov pokračovalo vzájomné ostreľovanie medzi ukrajinskou armádou a donbaskými rebelmi s množstvom mŕtvych.

Tak malo Rusko za svojimi hranicami osem rokov vražedný konflikt, ku ktorému by nedošlo bez americkej politiky.

Od roku 2017 boli rozmiestnené mnohonárodné vojenské jednotky NATO v pobaltských krajinách a v Poľsku.

V roku 2019 začali Američania financovať prebudovanie ukrajinskej námornej základne v Očakove, asi 100 kilometrov od Krymu.

Dochádzalo k incidentom, kedy Rusi zajali ukrajinskú loď s posádkou, a naopak keď Ukrajinci zajali ruskú loď.

V roku 2021 Rusi začali výstražnú paľbu proti britskej vojenskej lodi v blízkosti Krymu.

Koniec Arbatovovho oblúka

Na priateľstvo treba dvoch. Obdobie súžitia, ktoré začalo za Gorbačovovej perestrojky, skončilo v roku 2007 prejavom Putina v Mníchove, v ktorom prvýkrát pomenoval americké vojenské rozširovanie na východ ako problém. Lepšie povedané, bol to začiatok konca. Nasledujúce obdobie bolo obdobím slabnutia nádeje na spoluprácu. Skončilo Majdanom 2014.

Ktovie, či Arbatov, ktorý zomrel v roku 2010, ešte stihol pochopiť, že sa stalo čosi, s čím nerátal. A síce, že Rusi sa svojho nepriateľstva voči Amerike vzdali, ale Američania sa rozhodli, že nepriateľstva voči Rusku sa nevzdajú. 

Amerika odvrátila Arbatovovu „hrozbu“ a svojho nepriateľa sa nevzdala. „Uchránila“ si ho.

A tak sa k nepriateľstvu postupne vrátili aj Rusi. Po udalostiach Majdanu anektovali Krym a podporili vzbúrencov na Donbase neformálnou prítomnosťou svojich vojakov. Pred rokom som písal, že výbuch zbrojných skladov vo Vrběticiach v roku 2014 skutočne mohli zariadiť agenti ruskej služby GRU, a že táto verzia je pravdepodobnejšia ako iné. A že to znamená, že „Rusko sa už (v roku 2014) pripravilo na konflikt a sankcie s ním nepohnú“.  

A 24. februára 2022 Rusko napadlo Ukrajinu.

Rozdelená Európa prehrala

V dráme, ktorá roky smerovala k tragédii ruskej invázie, bola Európa rozdelená, a to rozdelenie sa tajilo heslami o jednote NATO a transatlantickej spolupráci. Nemecko a Francúzsko v zákulisí odmietalo členstvo Ukrajiny v NATO. Zároveň hlasovali na každom summite NATO za potvrdenie prísľubu, že raz Ukrajina v tom NATO bude. Nikdy nepovedali verejne, že oni ju tam nechcú, lebo to môže spôsobiť vojnu. Nechceli otvorený konflikt s Amerikou.

Lenže Amerika mala dve paralelné línie postupu. Jednou bola „Ukrajina v NATO“, druhou „NATO v Ukrajine“, presnejšie povedané „USA v Ukrajine“. Amerika má zmluvy o vojenskej spolupráci s desiatkami krajín. Amerika má dlhodobú zmluvnú bilaterálnu spoluprácu s Ukrajinou, program jej vyzbrojovania a spolupráce spravodajských služieb, o ktorom Francúzsko a Nemecko až tak veľa nevedia.

Kľúčovými partnermi USA vo vojenskej oblasti v Európe nie sú Nemecko a Francúzsko, mocnosti EÚ. Sú to Veľká Británia a Ukrajina, krajiny, ktoré nie sú v EÚ. V roku 2015 na verejnom podujatí v Chicagu politológ George Friedmann až neuveriteľne chladne povedal, že hlavným zámerom USA je zabrániť spolupráci Ruska s Nemeckom a oddeliť ich od seba pásom bývalých komunistických krajín, ako Poľsko, Ukrajina, Česko, Slovensko, atď.  

Túto druhú líniu „USA v Ukrajine“ Nemecko a Francúzsko nijako brzdiť nemohli. Americká aktivita bola účinnejšia ako ich brzdenie. Po ruskej invázii sa podvolili a zaradili do šíku za Amerikou. Nemecko zastavilo nemecko-ruský projekt Nord Stream 2, celá Európa sa ide odstrihnúť od ruskej ropy a plynu. Európa ekonomicky zoslabne, Amerika sa posilní.

Putinovo morálne a intelektuálne zlyhanie

Vysvetlenie motivácie niečieho postupu nie je automaticky ospravedlnením. Možno pochopiť, že Rusko cítilo nespokojnosť, že si americký postup vykladalo ako nepriateľstvo, že dokonca cítilo ohrozenie. To však neznamená, že ruské reakcie nemožno kritizovať. Preto autor týchto riadkov nikdy neodsúhlasil ani anexiu Krymu, ani prítomnosť ruských vojakov na Donbase.

A, samozrejme, v žiadnom prípade nemožno ospravedlniť ruskú inváziu. Reakcia na čin musí byť primeraná povahe činu, a Rusko nečelilo žiadnemu tak akútnemu nebezpečenstvu, aby bolo nútené použiť násilie. Reakcia Ruska mala zostať v oblasti diplomacie.

Katolícka náuka pozná učenie o spravodlivej vojne, ktoré stanovuje podmienky, aby vojna mohla byť považovaná za spravodlivú. Možno ich nájsť v katechizme. V prípade invázie na Ukrajinu nie sú splnené. A človek nemusí byť ani katolíkom a príde na to sám.

Preto bola invázia morálnym zlyhaním ruskej vlády. Priniesla smrť tisícom Ukrajincov a Rusov vrátane civilných obetí a obrovské materiálne škody.

A bola i zlyhaním intelektuálnym, lebo priebeh vojny bol iný ako sa predpokladalo.

Mimochodom, bola i bezohľadnosťou voči Nemecku a Francúzsku, ktoré tlmili americký tlak na Rusko. A bola potvrdením, že tak ako ruský vnútroštátny politický systém nie je pre nás vzorom, tak nie je predstaviteľné i nejaké politické spojenectvo medzi Slovenskom a Ruskom.

Príčina vojny je u nás tabu

Podľa prieskumu si tretina slovenských občanov myslí, že vojnu na Ukrajine zámerne vyvolal Západ. Pre slovíčko „zámerne“ by som s týmto názorom nesúhlasil. Západ, to je mnoho ľudí, mnoho hláv. Medzi elitami Západu, od Bratislavy po Washington, mnohí naozaj verili, že expanzia NATO, nekladúca si žiadne geografické hranice, môže priniesť len tie najlepšie výsledky. Tieto elity však boli roky varované západnými politológmi a výnimočne i politikmi, a to už od roku 1997. A, samozrejme, boli varované nespočetne veľakrát protestmi Ruska, počnúc prejavom Putina v Mníchove v roku 2007, končiac ultimátom, ktoré Rusko dalo Amerike a NATO v decembri 2021, v ktorom žiadalo okrem iného neutralitu Ukrajiny.

Elity nereagovali.

V každom zápase patrí k zodpovednosti predvídať, aká reakcia protivníka príde na náš krok. Elity mohli a mali problémy predvídať. A v tom, že to nevedeli či priam nechceli predvídať, spočíva ich spoluzodpovednosť za súčasnú katastrofu.

Väčším problémom ako zlý zámer býva v politike pýcha. Elity si nechcú priznať chybu. Všimnime si, čo bolo prikryté vojnou. Elity pätnásť rokov popierali, že zámer prijať Ukrajinu do NATO môže spôsobiť vojnu. Tvárili sa, že všetko majú pod kontrolou. A keď sa v decembri začali vojaci zhromažďovať na ukrajinských hraniciach, tak zrazu tieto elity začali volať, že ide vojna. Keď to roky predtým hovorili iní tým elitám, elity nepočúvali.

Elity popierajú súvislosť medzi rozširovaním NATO a vojnou, i keď tento príbeh je zdokumentovaný. Má to byť tabu. Kto sa odváži tú súvislosť pomenovať, nech ráta s tým, že bude označený za kremeľského propagandistu. Nech by to bol trebárs i pápež. Keď František pripustil možnosť, že Putinovo rozhodnutie napadnúť Ukrajinu mohlo spôsobiť „štekanie NATO pred bránami Ruska“, denník SME napísal, že pápež hovorí jazykom Kremľa. Každý musí rátať s tvrdým atakom na svoju integritu.

Elity nám predpisujú to, že za jedinú príčinu vojny máme považovať inherentný ruský imperializmus. Skutočnosťou, že sme zažili dve desaťročia dobrých vzťahov Západu a Ruska, sa nemáme zaoberať.

Stretávame sa s postojom, že politik nie je zodpovedný za pravdepodobné, očakávateľné, predvídateľné reakcie protivníka. Že Rusi urobia v reakcii na našu aktivitu niečo hrozné? No ale to urobia Rusi, za to my nebudeme zodpovední, hovoria.

Očakával by som, že zodpovedné analyzovanie možných reakcií protivníka bude považované za rozumný prístup. Ale dnes, ak analyzujete možné budúce reakcie Rusov, stávate sa podozrivými z náchylnosti chápať ich. No a to už je na hranici sympatizovania, však? 

V mäkšej verzii sa stretávame s tým, že síce rozširovanie NATO k ruským hraniciam k zlepšeniu vzťahov neprispelo, ale Rusi by zaútočili tak či tak. Je to čosi, čo netreba dokazovať.

Ak nemožno slobodne diskutovať o príčinách vojny, ako sa má vojna ukončiť?

Imperialista Gorbačov?

Už sme spomínali názory na rozdiel medzi Gorbačovom a Putinom. Skutočne sú rozdiely v ich vnútroštátnej politike. Ale v kritike politiky USA a ich zodpovednosti za vojnovú katastrofu medzi nimi niet rozdielu.

V roku 1997 sa schyľovalo k prvému rozširovaniu NATO, politický dôchodca Gorbačov na prednáške v Amerike povedal: „Neverím ubezpečovaniam Ameriky o tom, že Rusko sa rozširovania NATO nemusí báť. ... Národ (ruský) nemožno ponižovať donekonečna.“

V roku 2015, dávno po anexii Krymu Gorbačov povedal, že Putin bol Západom stále provokovaný.

A v decembri 2021 na prahu vojny povedal, že príčinou je americká arogancia a jej budovanie impéria. 

Čo urobí Rusko?

Američania nám Rusko zvolili za nepriateľa. Ani Slovensko, ani Európa o to nestáli. Ale Rusko už tú voľbu prijalo. A Rusko je vážny nepriateľ.

Na rozdiel od parlamentných volieb, ktorých výsledok možno zrušiť v nasledujúcich voľbách, ak si z niekoho urobíme nepriateľa, potom šancu zmeniť svoju voľbu už nemusíme mať. Ak Rusko bude v úzkych, všetky scenáre sú možné. Všetky.

Zdá sa, ako keby nás to ani netrápilo. Tak, ako sme si nevedeli predstaviť ešte pred rokom, po akej nebezpečnej trajektórii kráčame, teraz, už po dvoch mesiacoch vojny, si nevieme predstaviť, ako veľmi táto vojna ešte môže eskalovať. Že môžeme stáť na pokraji globálneho konfliktu. 

Západ stále vedú ľudia, ktorí nás k tejto vojne priviedli a zodpovednosť za to odmietajú. Títo ľudia nehovoria o mierových rokovaniach. Počas vojny sú schopní ísť len po tej istej ceste, ako išli pred vojnou. Keď Rusi vraveli, že na východ ide priveľa vojakov a zbraní NATO, títo ľudia odpovedali tým, že na východ poslali ešte viac vojakov a zbraní NATO.

Čo má robiť malé Slovensko? Krajina, ktorá sa s nadvládou jednej mocnosti pred tromi desaťročiami rada rozlúčila a vrátiť sa k nej určite nechce, akceptovala ako lídra druhú mocnosť spoza oceána, a tá nás vrátila do konfliktu s tou prvou mocnosťou.

Stále opakujúci sa osud malej krajiny medzi mocnosťami. Hamletovská otázka týchto dní.