Putinova hrozba sa začína napĺňať

Foto: Orbán/FB

Čo sa to teda deje?

Myslím si, že táto nepopularita má viacero zdrojov a príčin, ale rozhodujúcim faktorom sa niekde už stala a inde postupne stane vojna na Ukrajine.

Dlhodobý problém je, že západný politický establišment nerieši, ale zväčšuje závažné problémy doby. Videli sme to pri dlhovej kríze, migrácii, pri covide, vidíme to aj pri vojne na Ukrajine. Spoločnosť sa za to mstí kartou nedôvery.

Staršie témy nechajme teraz bokom, rozhodujúcou sa postupne stáva vojna na Ukrajine.

Západné spoločnosti odsudzujú Rusko a jeho agresiu a je to tak správne. Ale iná je už miera neistoty, či sa tejto vojne nedalo vyhnúť, akú rolu v nej zohráva Amerika a koho jej pokračovanie poškodí najviac. Ivan Krastev a Mark Leonard túto dilemu nedávno vyjadrili v zaujímavej analýze s názvom Mier verzus spravodlivosť: Nadchádzajúce európske rozdelenie pre vojnu na Ukrajine.

Výskumy, ktoré v analýze prezentujú, potvrdzujú, že Európania jasne vyjadrujú solidaritu Ukrajine, podporujú pomoc ukrajinským utečencom a odsudzujú ruskú agresiu. Zároveň sa ale stále viac obávajú dlhej vojny a rastúcich nákladov na ňu.

Autori rozdelili európsku verejnosť do dvoch hlavných táborov. Tí, čo chcú spravodlivosť, a tí, čo chcú mier. Zástancovia spravodlivosti hovoria, že zárukou mieru je iba rozhodná porážka Ruska. Zástancovia mieru hovoria, že je potrebný okamžitý mier, aj keby to malo znamenať, že Ukrajina musí urobiť ústupky voči Rusku.

V Európe je dnes viac zástancov mieru (35 percent) ako spravodlivosti (22 percent). Platí to v 9 z 10 krajín, kde robili výskum pre túto štúdiu.

A teraz k pointe: Žiadna európska vláda nezastupuje túto skupinu voličov, hoci v niektorých krajinách tvoria väčšinu všetkých voličov (Taliansko). Ľudia sú viac za „rýchly mier,“ vládni politici za „spravodlivosť“.

Pozoruhodný rozpor máme aj doma.

Ako nedávno ukázal Ivan Mikloš, väčšina voličov vyjadruje solidaritu a podporu Ukrajincom, ako aj nášmu členstvu v NATO, ale zároveň nesúhlasí s politickými cieľmi, ktoré reprezentuje na medzinárodnej scéne prezident Zelenskyj. Napríklad s členstvom Ukrajiny v EÚ. Nesúhlas na Slovensku je najvyšší spomedzi meraných štátov. Zaujímavé je aj to, že hoci Slováci podporujú členstvo v NATO, Ameriku samotnú vnímame výrazne viac negatívne (53 percent) ako pozitívne (35 percent). Nehľadajte za tým ale rýchle a lacné skratky, že sa obraciame na východ. Nie je to tak. Rusko vnímame výrazne viac negatívne, ako to bolo v minulosti. Až 67 percent Slovákov dnes hodnotí Rusko negatívne, hoci pred štyrmi rokmi to bolo len 36 percent. Rastie teda kritický postoj k USA aj k Rusku, zároveň sa zvýšila podpora členstva v NATO na 72 percent.

Mikloš to opisuje ako paradox, pritom ide o racionálny výklad toho, čo sa deje. Ukrajinu vnímame ako obeť, Rusko sa dopustilo neakceptovateľnej agresie, ale k tejto vojne nemuselo prísť, keby Amerika nemala k Ukrajine a Rusku takú politiku, akú mala. Preto rastie aj kritika americkej politiky.

Na Slovensku ide zjavne o väčšinový názor, ale všimnite si, kto ho zastupuje v politike – iba Robert Fico. Nejde o nič nepochopiteľné ani nevysvetliteľné. Podobne hodnotia situáciu Maďari, Bulhari, Rumuni alebo Taliani či Francúzi. Dôkazom je práve analýza Krasteva a Leonarda.

Hoci o nepopularite nerozhoduje len jedna téma, niekde tam sa skrýva aj odpoveď na rozdielnu mieru nedôvery medzi slovenskými a maďarskými vládnymi politikmi. Viktor Orbán robí voči vojne na Ukrajine prezieravejšiu politiku ako väčšina západných lídrov. Tí sa dostali pod tlak Washingtonu, vojenskej loby a médií, ktoré presadzujú rozhodnú porážku Ruska. Ekonomicky, politicky a ideálne aj vojensky.

Týka sa to zahraničnej politiky, aj domácich priorít. Viď nákup zbraní.

Nebudem spochybňovať, že tento cieľ môžu považovať za legitímny na Ukrajine, ale zdá sa, že významná časť európskych voličov si myslí, že to nemá byť cieľ európskych krajín a NATO. To si, naopak, myslí britská ministerka zahraničných vecí Liz Trussová, aj celý rad slovenských vládnych politikov. A práve tento prístup – a rozpor s náladami domácich voličov – začína vyčerpávať vládnucu triedu.

Putin nedávno pomerne nevyberavo zareagoval na západnú debatu o jeho konci poznámkou, že skončiť budú musieť západní politici. Bolo by nepríjemným paradoxom, keby mal pravdu.

Problém však je, ako ukazuje aj diskusia o tom, kto nahradí Borisa Johnsona, že je tu väčší problém ako len koniec konkrétnych politikov, ktorí si domácu nepopularitu a zlú zahraničnú politiku prekrývali podporou Zelenského a vojny proti Rusku. Problémom je, kto ich nahradí. Či príde iba k zmene mien a tvárí, alebo aj k zmene politiky.

Na Slovensku, zdá sa, máme po včerajšku k hlbšej zmene bližšie ako v Británii.