Čo reprezentovala britská kráľovná

V prvom rade sa patrí vyjadriť sústrasť rodine a spriatelenému národu, nech kráľovná Alžbeta odpočíva v pokoji a nech jej je Boh milostivý.

V takýchto chvíľach panuje tendencia hovoriť o konci éry, ale ja by som rád tento text venoval niečomu inému. Niečomu, čo ide ponad našu dobu a vlastne jej protirečí, niečomu, čo kráľovná reprezentovala z hĺbky svojho postavenia. Je to niečo, čo už do nášho sveta takmer nepatrí, je to svojou povahou nedemokratické a popiera to rovnosť, súčasne to však oslovuje davy, elity rovnako ako obyčajných ľudí a celé to kráľovnej pridávalo osobitú auru.

Kráľovná prežila dlhý a naplnený život, na večnosť odchádza s veľkým uznaním a sympatiami naprieč svetom. Nič podobné nevidíme pri smrti ktorejkoľvek inej svetskej hlavy štátu.

S výnimkou Ľudovíta XIV. vo Francúzsku, ktorý vládol 72 rokov, nikto nenosil kráľovskú korunu dlhšie ako Alžbeta II. Iste, všetko je dnes inak, kráľovná mala korunu, ale nevládla, a ten Ľudovít bol kráľom už ako dieťa. Ale aj napriek tomu treba hovoriť o monarchii a jej duchu, ktorý akýmsi zvláštnym spôsobom nie je z tohto sveta.

To zvláštne fluidum bolo cítiť aj pri pozeraní televízie Sky News, keď oznámili jej skon a po pár sekundách, ktoré trvali dlho ako minúty, s dávkou takmer hanblivosti oznámili, že Británia má kráľa. Akoby bolo možné vyjadriť smútok a okamžite ho vytlačiť, možno sa až tešiť, že hoci sa niečo končí, niečo väčšie a dôležitejšie pokračuje. Poznáme to aj pri pápežoch, ale tam je trúchliacim dopriaty čas na smútok a radosť z nástupcu príde až s odstupom, po zvolení nového pápeža na konkláve. Tu je to hneď. Ako sme sa dozvedeli, Charles bude používať kráľovské meno Charles III. Kedysi by sme povedali Karol III. (Mená kráľov sme v našej monarchii aj pri panovníkoch iných štátov zvykli prekladať do materinskej reči, v dejepise to tak stále robíme.)

Čo je tá osobitosť, čím to celé je?

Mnohí dnes zdôrazňujú osobnosť kráľovnej Alžbety a určite má na tom veľký kus zásluhy. Alžbeta sa v priebehu svojej 70-ročnej vlády stala viackrát dôležitým symbolom, ktorý zjednocoval Angličanov a národy Británie rozdelených politikou, konfliktami s Írmi, vojnami v zahraničí či štrajkami doma a politikou vyhranených lídrov. Tak ako k nej patrila vážnosť a dôstojný odstup v posledných rokoch, tak k nej patril dievčensky pekný úsmev v mladosti. Kráľovnú Alžbetu II. oceňovali všetci, ktorí s ňou prišli do kontaktu, čo nebude len prejavom formálnej úcty. Musela to v sebe jednoducho mať. A celkom iste sa tým líšila od Alžbety I., ktorá Britániu hlboko rozdelila.

Vráťme sa však k zosnulej panovníčke.

To oslovenie panovníčka je, samozrejme, nepresné. Bola kráľovnou, ale nevládla. Jej reči v parlamente, ako káže tradícia, boli čítanými prejavmi, ktoré jej doniesli jednotliví premiéri. Alžbeta II. bola tak nepolitická, že zrejme často prečítala aj to, s čím vnútorne nesúhlasila. Zvlášť som o tom rozmýšľal pri všetkých tých ideologických zákonoch, ktoré menili definíciu manželstva, ktoré slávnostne v parlamente prednášala ako program Koruny. Bola to hlavne forma, ktorú rešpektovala a ctila.

Aj to malo, prirodzene, čosi do seba. A nielen pre tú formu a zvlášť mimo parlamentu, keď robila to, čo sama chcela. Pomáhalo to vnášať do Británie ducha niečoho, čo nenásilne narúša stranícku politiku, oslabuje ideologický konflikt. Jedno je založené na rozdelení, druhé na spájaní – ale má to iný zdroj, iné nástroje a dokáže sa to presadiť. U nás nič podobné nepoznáme, šľachtu nemáme, vzdelancov či vojakov na to nemáme, univerzity ani armáda nemajú také postavenie. Najbližšie je tomu asi cirkev a svet náboženstva, ktorý má úplne iný zdroj moci, úplne iné prejavy a ceremónie cirkvi a kulisy politiky sú si vzdialené rovnako ako jazyk a prejav ich nositeľov.

Popularitu Alžbety II. bolo možné vnímať azda až ako prejav istej formy britskej soft power. Napokon kráľovná a britská monarchia sa stali v poslednej dobe výrazným a úspešným exportným artiklom soft power – viď niekoľko sérii seriálu Koruna (Crown), film aj seriál Downtown Abbey a napokon aj nedávne oslavy 70. výročia jej pôsobenia v úrade kráľovnej. Všetko samé bestsellery, divácky a turisticky zaujímavé udalosti. Pre Britániu cenný imidž.

Lenže nebola to len soft power.

Odkedy mám anglického švagra, vnímam aj iný rozmer britských tradícií, ktoré nám filmy ani návšteva Londýna a Británie nedokážu sprostredkovať. Môj švagor je bývalý vojak, je z vojenskej rodiny a s kráľovnou sa osobne ako rodina stretli. Bola to pre nich udalosť, na ktorú si uchovávajú v rodine spomienku. Bol to pritom (prepytujem) obyčajný vojak, bez mimoriadnej kariéry. Vyplýva z toho, že Alžbeta II. mala skrátka pracovnejší program ako naši prezidenti, podstatne viac času trávila s ľuďmi, dokázala si uctiť tých, ktorí bojovali alebo padli vo vojnách, ale aj policajtov, lekárov, ľudí z charity a podobne. Na všetkých, aj na ich rodiny, mala čas.

To všetko stráca hlbší význam, ak sa tak deje iba pred voľbami, v rámci kampane či naoko počas nejakej krátkej zastávky v meste. Význam to má, ak to trvá hodiny, ak tí ľudia cítia záujem a súčasne výnimočnosť, ak sa tým prekonáva tá falošná ilúzia našej doby, že dôležité je iba to, čo je v televízii a médiách. Naopak, dôležité je to, čo dáva životu zmysel. V cirkvi to patrí k základu jej poslania a misie. Ale to je cirkev, dnes už nedokáže všetkých zaujať (aj keď osloviť skúša), v prípade monarchu je to inak. Moc a poslanie má od Boha, ale slúži všetkým a oni to prijímajú. Nič demokratické, nič rovnostárske nedokáže túto funkciu naplniť. Žiadna strana, žiadna celebrita, žiadna mimovládka.

V tom je krása monarchie, aj keď už kráľovná nevládne. Pri Alžbete mali tisíce (a za tie roky desaťtisíce) Britov pocit, že si ich uctil niekto, kto je v spoločenskom rebríčku viac ako oni. Že z ich obyčajnosti a každodennosti urobil udalosť. Keď som počúval o tom hovoriť švagra, cítil som, že je to ako vysvetliť krásu náboženstva niekomu, kto nechodí do kostola. Nedá sa to. Ale ten, čo to zažil, to nosí v sebe.

Nihilista a nejeden pragmatik sa tomu vysmeje. Aj v Anglicku sa tomu niektorí vysmievali. Ale dlhodobo to má pre spoločnosť aj tak veľký efekt. Ako aj to, že kráľovná hovorila inou angličtinou, inak sa obliekala, inak vystupovala, nikdy nebola casual. Princezná Diana v tomto zmysle reprezentovala jej protipól, rovnako ako Meghan Marklová. Obidve na čas ovládli médiá, ale žiadna z nich sa tým nevyrovnala kráľovnej. Všetci vieme prečo.

Teraz, pri dotyku s večnosťou, nemožno obísť ešte niečo. Moc kráľov pochádza od Boha. Dnes sa to už nedá takmer ani vysvetliť, nieto pochopiť. Dá sa však hovoriť o niečom inom – aký je vzťah aristokracie k Bohu.

Význam a sila aristokracie sa postupne začala vytrácať, žiaľ, netýka sa to len Británie, platí to rovnako pre kontinentálne rody a obávam sa, že to celé súvisí s náboženstvom. Týka sa to, žiaľ, aj Buckinghamského paláca. Formálne je všetko v poriadku, v programe zostalo miesto pre liturgiu aj krásne chorály, veď kráľovná je hlavou anglikánskej cirkvi. Ale ako je to naozaj? A človek si tú otázku kladie nielen pri pohľade na princa Andrewa, ktorého život musel kráľovnú tak trápiť.

Spoznal som sa pred pár rokmi s Robinom Harrisom, bol najbližším spolupracovníkom Margaret Thatcherovej, písal s ňou aj knihy, ktoré podpísala iba ona sama. S Robinom sme sa rýchlo zblížili, dovolil som si teda otázku, ktorú by som mal inak obavu človeku s jeho postavením položiť. Spýtal som sa ho, či príslušníci britskej kráľovskej rodiny veria v Boha. Robin je katolík, vieru berie vážne, ale zároveň rozumie britskej tradícii, kde má náboženstvo predsa len inú funkciu.

Odpovedal toto:

„Je to hrozná vec, ktorú sa chystám povedať, ale otázka zaznela. Je mi to ľúto, ale musím to povedať, obávam sa, že nie. (Ticho.) V prvom rade, všetci z nich sú protestanti s výnimkou lorda Nicholasa Windsora, ktorý je katolík a stratil tým teoretickú možnosť nastúpiť na trón.

Poviem to takto a budem hovoriť len o kráľovnej. Kráľovná má mimoriadne veľký zmysel pre povinnosť, je to veľmi morálna a oddaná osobnosť (dutiful person). Chápe to veľmi protestantským spôsobom, je si vedomá, že je najvyššou predstavenou anglikánskej cirkvi, ale je to veľmi chladný typ viery. Som trochu podozrievavý, keď sa niekto správa nábožensky chladne.

Myslím si, že náboženská viera, ak je skutočná, je niečo horúce. „Nepovedal by som, že sú veľmi veriaci, samozrejme, ak pripustíme, že nikomu nevidíme do jeho srdca.“

Tá veta mi napadla hneď, ako som sa dozvedel o smrti kráľovnej Alžbety a pomodlil sa za jej dušu. Veľmi by som si želal, aby si kráľovná Alžbeta pred smrťou stihla svoj vzťah s Bohom usporiadať rovnako, ako to stihla s rodinou. Tešil som sa, že k tomu s rodinou došlo. Každý z nás by tak chcel a mal odísť na večnosť. Ale zároveň nemôžem nevidieť, ako veľmi je rozlúčka s ňou v prvých hodinách sekulárna. Spomína sa spomienka na jej život, nie blízkosť Pána a večnosť.

Obávam sa, že ak britská monarchia stratí toto puto, rýchlo sa vytratí ako inštitúcia ktorá stratí zmysel. Kiežby sa to nestalo. Kráľovná Alžbeta II. po celý život preukazovala, aká veľká by to bola strata. Pre Britániu aj pre svet.

Nech odpočíva v pokoji a nech jej večné svetlo svieti!