Otvorené otázky po filme Slobodní

Keď dostal Vladimír Jukl v roku 2009 poľské štátne vyznamenanie, strávil som s ním jeden deň. Bolo to dojímavé. Chcel sa so mnou podeliť o malý obed, vraj to nevládal dojesť, na návšteve u Silvestra Krčméryho, cenu udelenú jemu (Juklovi) prezentoval ako cenu udelenú im (aj Krčmérymu). V jednej chvíli povedal: „Boli tam všetci, veľa kvetov, rečí, už sa na nás nezabudne."

V tej malej izbe zavládol pokoj.

Po dokumentárnom filme Slavomíra Zrebného a desiatkach iných aktivít, po tom, ako vyšlo niekoľko kníh, ako sa Jukl s Krčmérym dostávajú ako látka do škôl, ako sa stala známou veta a prejav o pravde silnejšej ako moc, ako vznikla Feldekova divadelná hra v Národnom divadle, boli pomenované niektoré ulice či námestie, sa niečo naplnilo. Film Slobodní to završuje.

Už sa na nich nezabudne.