Sankcie v Sýrii, Sýrčania v Európe

Od leta aj na českých hraniciach zaznamenáva polícia relatívne vysoký prírastok migrantov, za posledného štvrť roka ich zadržala desaťtisíc. Najviac medzi nimi bolo Sýrčanov, tí väčšinou putujú ďalej do Európy. V týchto hodinách sa v Turecku, teda zatiaľ ďaleko, údajne sformovali desiatky tisíc Sýrčanov do karavany svetla, s ktorou chcú prejsť pešo do Grécka (a ďalej do Európy).

Niektorí títo ľudia žijú mimo Sýrie už roky, niektorí sa v Turecku ocitli neskôr. Prevládajúci európsky výklad ich považuje za uvedomelých odporcov a obete brutálneho režimu Bašára Asada. Ten sa v roku 2011, na rozdiel od niektorých svojich kolegov diktátorov, rebélii postavil a aj za cenu ohromného krviprelievania sa udržal pri moci. A svoju skupinu alavitov uchránil pred pohromami, ktorých sa táto náboženská skupina obávala zo strany sunnitských vzbúrencov. Ale čo, keď nemalú časť týchto ľudí vyháňa zo Sýrie skôr bieda? Režim v skutočnosti vyhlásil pre navrátilcov už niekoľko amnestií.

Sýria je už jedenásť rokov v režime sankcií zo strany Spojených štátov, EÚ či niekoľkých ďalších západných krajín typu Austrálie, ale tiež arabských sunnitských diktatúr. V roku arabskej jari, a ešte nejakú chvíľu potom, sa mohlo zdať, že v tomto štáte existuje nejaká možnosť na nastolenie demokratickejšieho (nie tolerantnejšieho!) usporiadania. Ale to sa po ruskej pomoci prezidentovi Asadovi na jeseň 2015 zmenilo.

Prezident a jeho režim svoju vojnu vyhrali, vojnu proti Asadovi dnes vedú vlastne už len najtvrdší džihádisti, ľudia s rodokmeňom, alebo aspoň ideológiou al-Kájdy. (Dnešný poradca pre národnú bezpečnosť u prezidenta Joea Bidena, Jake Sullivan, v depeši ministerke zahraničia Hillary Clintonovej, z 30. októbra 2015, doslova píše: „AQ is on our side in Syria.“)

Základným faktom je skutočnosť, že na severovýchode krajiny americká armáda (v rozpore s medzinárodným právom, ale v spolupráci s Kurdmi) okupuje náleziská ropy. Sýrske oficiálne miesta tvrdia (a americké o tom mlčia), že z okupovanej časti Sýrie Američania vyvážajú cez Irak desiatky tisíc barelov ropy denne.

Tento rok v auguste Damask odhadoval denný vývoz americkými cisternami „cez čiaru“ do Iraku na 66-tisíc barelov, teda zhruba 80 percent dennej produkcie ropy v krajine. Má to závažné hospodárske dôsledky: Asadova vláda už nemôže dotovať ceny benzínu a nafty. Dovoz cudzej, napríklad iránskej ropy cez more si vyžaduje logistické manévre a vyhýbanie sa moriam krajín, ktoré na Sýriu uplatňujú sankcie.

Sankcie dovnútra krajiny sú mierené na dovoz zbraní alebo proti predstaviteľom režimu, tie sú v poriadku. Ale iné sankcie dopadajú aj na obyčajných Sýrčanov. Napríklad zákaz finančných transakcií de facto zruinoval zdravotnícky systém, hoci ten sám je zo sankcií vyňatý. Podľa dostupných správ je dnes v Sýrii hospodársky horšia situácia ako prvých niekoľko rokov po arabskej jari, keď vtedy v krajine zúrila občianska vojna.

Medzi kritickejšími a súčasne konšpiratívnejšie založenými pozorovateľmi na Západe sa nájdu takí, ktorí v sankciách, a tie už nemôžu pomôcť zvrhnutiu prezidenta Asada, zato napomáhajú emigrácii Sýrčanov do Európy, vidia plán takzvanej veľkej výmeny obyvateľstva. Podľa tejto predstavy chce politická elita v Európe vymeniť, alebo aspoň nariediť autochtónnych „Bioeurópanov“ novými, pestrejšími. Oveľa jednoduchšie vysvetlenie hovorí, že politická elita jednoducho nerada prehodnocuje nejakú svoju politiku. Týka sa to hlavne tej, ktorá bola prijatá po mediálnej paľbe a v stave morálneho rozhorčenia.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.