Vojna, inflácia, samé krízy. A predsa je dôvod na optimizmus!

Mediálne pokrytie negatívnych javov navyše funguje ako zosilňovač. Pod vplyvom zlých správ ľudia obmedzujú spotrebu, investície aj ekonomickú aktivitu. Pesimistické očakávania fungujú ako sebanaplňujúce proroctvo – očakávaná inflácia sa stáva skutočnou infláciou, očakávaná kríza sa stáva krízou reálnou.

Doba však nie je zlá. Stále žijeme v najlepšom svete, aký ľudstvo vo svojej histórii poznalo. A žijeme v tej najlepšej časti dnešného sveta. Negatíva sú v podstate krátkodobá záležitosť. Žiadna kríza, pandémia či vojna v posledných dvoch storočiach netrvala dlhšie než niekoľko rokov a po každej sa ľudstvo vrátilo na rastovú trajektóriu. V dlhom období máme dôvod byť optimisti.

Problémom dnes nie je realita, ale skôr naše očakávania od nej. Dnešný človek chce všetko a hneď. Perspektíva, že sa budeme mať lepšie až za pár rokov, je pre mnohých frustrujúca. Preto politici zúfalo hľadajú rýchle riešenia, hoci také riešenia často neexistujú, a ľudia sú čím ďalej, tým viac nespokojní.

Malthus večne živý

Posledných dvesto rokov žijeme prakticky v neustále rastúcej ekonomike. Napriek tomu sa opakovane vracajú obavy o budúcnosť nášho materiálneho blahobytu. Skepticizmus k možnosti vymaniť sa z chudoby mohol byť ešte ako-tak pochopiteľný u Thomasa Malthusa na konci 18. storočia, hoci už vtedy kontrastoval s optimistickou víziou jeho predchodcu Adama Smitha. Pri pohľade na vtedajšie možnosti zvyšovania produkcie potravín oproti možnostiam populačného rastu Malthus predpovedal neustály návrat k chudobe a hladomorom.

Realita posledných dvesto rokov Malthusovi nedala za pravdu. A predsa má toľko intelektuálnych nasledovníkov. Medzi prominentných patria ekonómovia ako James Meade, výskumníci Rímskeho klubu či biológ Paul Ehrlich, autor knihy Populačná bomba, takej obľúbenej na počiatku 70. rokov. Ropná kríza im dopriala instantný úspech, no ďalší vývoj ich predikcie nepotvrdil. Na konci 20. storočia na túto tradíciu nadviazal Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC).

Americký ekonóm Bryan Caplan v knihe Mýtus racionálneho voliča definuje štyri základné skreslenia či predsudky, ktoré voličom bránia podporovať dobré politiky. Jedným z nich je práve pesimistické skreslenie, ktoré definuje ako tendenciu preceňovať závažnosť ekonomických problémov a podceňovať minulú, súčasnú a budúcu výkonnosť ekonomiky.  Ľudia podľa Caplana vnímajú ekonomické podmienky ako zhoršujúce sa alebo očakávajú, že sa budú zhoršovať, aj keď na to nemajú žiadne dôkazy.

Akékoľvek krízy, hoci krátkodobé, poskytujú zdanlivé dôkazy podporujúce katastrofické vízie. Problematické je práve ono zameranie na krátke obdobie, ktoré upriamuje pozornosť na krátkodobé problémy a znemožňuje vidieť pozitívny dlhodobý vývoj.

Ako postaviť katedrálu

Gotické katedrály sú fascinujúce v mnohých aspektoch. Napríklad svojou monumentálnosťou. Dnes, v omnoho bohatšej spoločnosti, než bola tá stredoveká, máme často problém postaviť oveľa skromnejšie kostoly – nehovoriac o tom, akými primitívnymi technológiami boli katedrály vystavané. Pozoruhodný je však aj čas výstavby, často naprieč generáciami.

Ľudia, ktorí katedrály budovali, nečakali okamžitý výsledok. Dokonca boli ochotní akceptovať, že výsledok vo svojom živote ani neuvidia. Ich horizont uvažovania bol extrémne dlhodobý – smeroval k večnosti. Vďaka tomu boli schopní rozbehnúť a udržovať obrovské a dlhodobé projekty, aké si dnes ťažko vieme predstaviť.

Takýto dlhodobý horizont mohlo dať iba náboženstvo. Materializmus nutne naráža na krátkosť ľudského života. A nejde len o stavby. Akékoľvek podniky – zakladanie rehoľných rádov, misie či vojenské výpravy proti neveriacim – boli implicitne zamerané na onen večný cieľ. Takto konajúci človek nepotreboval vidieť výsledok, keďže jeho odmena spočívala inde. A dosiahnuť ju mohol, aj keď padol v prvej bitke či podľahol skorej chorobe.

Súčasná doba ide presne opačným smerom. Obmedzením už nie je len ľudský život, ktorý sa, mimochodom, predlžuje –, moderný človek chce svoje impulzívne potreby uspokojovať okamžite. Blahobyt a moderné technológie tieto tendencie posilňujú, keďže umožňujú výrazne vyššiu spotrebu než v minulosti, a to bez čakania.

Dve vymoženosti súčasnej doby, myslím, zvlášť prispievajú k podvedomému skracovaniu perspektívy. Prvou je dostupnosť spotrebných úverov a kreditných kariet, ktoré umožňujú spotrebu presahujúcu súčasné príjmy alebo nákup tovaru dlhodobej spotreby bez predchádzajúceho sporenia. Druhou sú sociálne siete, zámerne projektované na okamžité odmeňovanie a na to, aby používatelia takéto odmeňovanie vyhľadávali.

Snaha o čoraz rýchlejšie uspokojovanie potrieb a predstava, že na ich uspokojenie máme nárok, musí nevyhnutne naraziť na limity nášho sveta. Hoci materiálne možnosti stále rastú, s výnimkou krátkych krízových období, ľudské potreby sú neobmedzené. Ignorovanie tohto rozporu musí nutne viesť k frustrácii a pesimizmu. Cestou von môže byť nejaká forma opätovnej sakralizácie (desekularizácie) spoločnosti – niečo podobné predpovedá Václav Cílek vo svojom texte o katastrofizme –, uznanie limitov materiálneho sveta a obrátenie sa k iným, dlhodobým cieľom.

Desekularizácia spoločnosti však ťažko môže byť politickým programom. Rastúca nespokojnosť ľudí však ukazuje obmedzené schopnosti hospodárskej politiky. Kultúra má primát pred akýmikoľvek technokratickými riešeniami a zmena myslenia môže prísť len zdola, zvnútra každého jednotlivého človeka.

Doba nie je zlá, ak ju za takú nebudeme považovať. A môže byť lepšia, ak sa nenecháme paralyzovať zbytočnými obavami. Svet je taký dobrý, akým si ho ľudia urobia. Myslieť v dlhodobej perspektíve je dobrý spôsob, ako si udržať optimizmus a smerovať k veľkým cieľom.