Očakávania od arcibiskupa Zvolenského

Omša sa koná v dušičkovom období z iniciatívy Spoločenstva Ladislava Hanusa a v spolupráci s ďalšími organizáciami, ako sú Spoločenstvo Dobrého Pastiera, Komunita Eben Ezer, Komunita svätého Egídia, Komunita pri Dome Quo Vadis, Spoločenstvo pri Študentskom domove Svoradov. Bude ju celebrovať bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský a vyjadrí sa pri tom k dvom tragédiám, ktoré sa nedávno stali necelý kilometer od seba.

Čo od toho čakať?

Ľútosť nad násilnou a náhlou stratou nevinných životov je samozrejmosť. Cirkev sa nespráva podľa zákonov Facebooku, nebýva prvá v médiách ani na mieste činu, neorganizuje rýchle akcie, nemáva vlajkami. Ale jej rolu pri oplakaní smrti a pri odchode na večnosť nemá kto nahradiť. Platí to pri nezmyselnej a nehoráznej tragédii, ku akej došlo na Zochovej ulici, aj pri konaní cieľavedomého vraha s pomätenou mysľou, ako to bolo na Zámockej ulici.

Je smutným príznakom našej doby, že najskôr formuluje politické požiadavky, až potom oplakáva obete, akoby na ľútosť nemal byť vyčlenený dostatok času. Práve ten je však kľúčový. Každý, kto zažil stratu, to vie. Arcibiskup Zvolenský sa to dnes pokúsi narovnať. Nebude to úplne úspešné a nebude to prijaté všetkými, zaujímavé bude, ako sa k tomu postavia médiá (najmä tie verejnoprávne), ale to neznamená, že to nebude mať význam. Práve naopak.

Arcibiskup Zvolenský by však nemal zostať iba pri ľútosti a účasti s obeťami a ich rodinami. Bude totiž hovoriť v mene cirkvi a bude hovoriť k adresne vymedzenému problému, ktorým už nie je len päť, dva a ešte jeden vyhasnutý život. Organizátori hovoria o snahe modliť sa za porozumenie v spoločnosti a vyjadriť vernosť Pravde a Láske (tie veľké písmená sú odkazom na Boha).

Tragédia na Zochovej spôsobila najmä veľké spoločenské pobúrenie, tragédia na Zámockej bola rýchlo zneužitá proti cirkvi a väčšine slovenskej spoločnosti. Hájiť väčšinu je dnes akoby ťažšie, než hájiť menšiny. Ale práve to je druhé očakávanie od arcibiskupa Zvolenského.

Učenie cirkvi odmieta každú podobu nenávisti, zároveň má dobré dôvody, prečo manželstvo chápe ako zväzok muža a ženy a prečo odmieta jeho relativizáciu a ideologické požiadavky, ktoré toto poňatie manželstva (a následne rodičovstva) rozvracajú. Ten mladý vrah nenávidel biblickú morálku, nenávidel Židov, politikov kresťanských aj ateistických, napokon zavraždil dvoch homosexuálov. Jeho čin by bol v rovnakom konflikte s kresťanstvom, či by zavraždil Žida, súčasného či bývalého premiéra, homosexuála alebo náhodného chodca. Preliata krv volá priamo k Bohu.

Lenže preliata krv sa môže stať aj úvodom k inej nenávisti a neznášanlivosti. A ako sme videli v uznesení Európskeho parlamentu, už sa tak stalo. Na cirkev sa útočí spôsobom, ktorý nám pripomína dve totality z minulého storočia.

Skutočná ľútosť musí odmietnuť takéto zneužitie.