Tento týždeň nás čakajú dva ostré politické spory, o ktorých by mohla rozhodnúť SaS. Keby sa správala ako opozícia.
V utorok sa začína schôdza, na ktorej by mal parlament hlasovať o odvolávaní ministra vnútra Romana Mikulca či zákone o štátnom rozpočte. Na schôdzi bude dôležitých hlasovaní viac, ale tieto dve by mohli zatriasť vládou a urýchliť predčasné voľby.
Spor s lekármi, ktorý sa cez víkend „vyriešil“, je k tomu len úvodom. Aj táto dohoda totiž závisí od väčšiny v parlamente.
Na odvolanie Mikulca netreba opakovať dôvody, tie sú dobre známe. Nesie zodpovednosť za zlé riadenie polície, za kultúru alibizmu, kde nadriadení nevyvodzujú dôsledky za zlyhania podriadených, za zlyhanie štátu pri ochrane hraníc a v migračnej kríze. Usvedčila ho z toho verejnoprávna RTVS, keď ukázala reportáž, ako migranti prechádzajú na naše územie cez most. Ani ten nedokážu naše bezpečnostné zložky zaistiť. Zhoršuje to naše vzťahy s Českom, Rakúskom a Nemeckom, robí to z nášho štátu nesuverénne a nezodpovedné teleso.
Prekáža to ľuďom, prekáža to policajtom, prekáža to našim partnerom. Jediný, kto strká hlavu do piesku a vedie alibistické reči o Schengene, sú minister vnútra, policajný prezident a vládni politici.
Keďže má vláda v parlamente menšinu a keďže Mikulec prekáža aj minimálne dvom poslancom Sme rodina, malo by byť všetko jasné.
Lenže nie je.
Vláda má 70 poslancov, ak počítame aj štvoricu (Čepček, Hatráková, Mičovský, Klus), ktorá v dôležitých hlasovaniach hlasuje s vládou, tak 74.
Na odvolanie Mikulca je potrebných 76 hlasov, bez ohľadu na kvórum. Dvaja progresívni poslanci z opozície (Valášek, Kollár) ho zrejme podporia, lenže dva hlasy zo Sme rodina by mali byť proti Mikulcovi (Pčolinský, Pčolinská).
Ak sa švagrovci zo Sme rodiny nezdržia alebo nevytiahnu karty, v parlamente by mala existovať väčšina 76 poslancov za odvolanie Romana Mikulca.
Lenže podľa všetkého nie je. Problémom je SaS.
Za odvolanie Mikulca chce hlasovať Sulík či Krúpa, ale väčšina klubu sa toho obáva. Ak sa poslanci SaS zdržia alebo nebudú hlasovať, Mikulec zostane ministrom.
Znamená to, že SaS sa nespráva ako opozičná strana, ale ako technická opozícia. Voči vláde sa verbálne vymedzuje, ale jej povalenie si neželá. Percentá strane klesajú, ale v SaS sa boja, že môžu klesnúť ešte nižšie, ak by strana vyvolala voľby. (Tak to pomenoval poslanec Klus.)
Mikulca to môže zachrániť.
Väčším problémom je zákon o štátnom rozpočte. Ak by neprešiel, je to koniec vlády. Krajinu by čakali tvrdé reštrikcie, ktoré by poškodili aj opozíciu. Ak by neprešiel, platiť nebude ani dohoda s lekármi, ani vyššie prídavky na deti, ani zvýšenie miezd učiteľom.
Rozpočet preto prejde, otázka je, za akú cenu. Boris Kollár to volá „obchod“.
Pellegrini a Fico žiadajú ako podmienku podpory dohodu na predčasných voľbách. Ak sa na termíne s vládou dohodnú, rozpočet podporia. Tento mechanizmus si pamätáme z konca Radičovej vlády.
SaS podobnú odvahu nemá. Sulík s Viskupičom hovoria, že štátny rozpočet nepodporia, ostatní saskári sú skôr ticho.
Keby bola SaS opozičná strana, urobí dohodu s liberálnymi poslancami Valáškom a Kollárom o jednotnom postupe, z čoho by vyplývalo, že vláda nemá šancu získať 76 hlasov.
Lenže SaS sa nespráva ako opozičná strana. Bojí sa dôsledkom rozhodnutia, ktoré strana urobila odchodom z vlády.
Kvôli konfliktom s Matovičom z vlády odišla, ale konfliktu s vládou sa obáva. Ani z voza, ani na voz.
Ešte horšie je na tom Sulíkova strana po ideologickej stránke. Kedysi dokázal Sulík pritlačiť na SDKÚ v politike EÚ, keď išlo o grécky dlh a jeho financovanie. Dnes sa SaS prispôsobuje Progresívnemu Slovensku spôsobom, že volič nenájde dva-tri rozdiely.
SaS skrátka stráca identitu. V parlamentnej politike, aj programovo. Čím neskôr budú voľby, tým viac to bude vidieť.