Rok bez Merkelovej a vyzerá to ako večnosť

Mnohí si po 24. februári kládli otázku, čo by bolo inak (respektíve či by niečo bolo inak), keby bola pri moci Merkelová a možno aj Trump. Pri Trumpovi je to jednoduchšie, on sa k téme vojny na Ukrajine vyjadril a tvrdil, že by iniciatívu nechal na Európanov, respektíve, že by sa s Putinom dohodol v Ženeve. Napadlo by však Rusko Ukrajinu, keby vládla Merkelová? Dokázala by vojne zabrániť?

To už nikdy nezistíme, dejiny si však budú pamätať, že kancelárka Merkelová žiadnu vinu za budovanie Nord Stream 2 dodnes necíti, a spolu s bývalým francúzskym prezidentom Sarkozym varovala Američanov hneď v roku 2008 pred následkami snahy o začlenenie Ukrajiny do NATO. Merkelová o tom povedala: „Bola som si istá… že Putin to len tak nenechá. (…) Z jeho pohľadu by to bolo vyhlásenie vojny.“

Nemecko aj Francúzsko kritizovali americkú politiku voči Ukrajine, ale, ako sa malo ukázať, nedokázali sa voči politike USA ani Ruska presadiť. Stali sa štatistami, na čo bolestne doplatili.

Ešte pred rokom všetko bolo inak. Merkelová bola hviezda, obdivovaná a zbožňovaná, so svojím úradom sa lúčila ako „hrdinka slobodného sveta“ – takto ju kedysi vítali na Harvarde ako protiváhu k Trumpovi a ako „morálneho vodcu“ ju oslavovali aj nemecké médiá. Ešte v januári 2022 kraľovala v prieskumoch nemeckej verejnej mienky.  Teraz, o necelý rok neskôr, si jej návrat želá len 23 percent Nemcov. Až 71 percent opýtaných odmieta Merkelovú ako hypotetickú kancelárku.

Už to nie je Mutti, mamička, ako ju volali, ale väčšina v nej vidí akúsi macochu, ktorá ich akosi oklamala.

Platí pritom, že jej nevyčítajú to, čo by mali a hania ju za mnohé, na čom vinu nenesie. Tým je najmä oprávnená kritika za zatvorenie jadrových elektrární a presadzovanie zelenej agendy, ktoré zvyšuje energetickú závislosť krajiny najmä od plynu. Tu sa však na Merkelovú nadáva ťažšie, keďže k tej istej politike sa hlási nemecký establišment aj dnes.  

Pochybnosti a sebakritika sú Merkelovej naďalej cudzie

Prieskum sa nepýtal respondentov na dôvody, ale nespochybniteľným dôvodom nemeckej skepsy je vojna na Ukrajine. Tá odhalila niečo, čo sa dnes považuje za omyl nemeckej politiky voči Rusku. S Merkelovou v čele stúpla nemecká závislosť od ruského plynu zo 43 percent na 55 percent. Žiadna iná nemecká vláda neurobila Nemecko tak závislé od zdrojov energie z cudzieho štátu ako Merkelovej vláda.

Pravda, závislosť je tu ambivalentný pojem. Na rozdiel od Slovenska, ktoré má od ruského plynu a ropy takmer absolútnu závislosť, Nemci mali z Ruska polovicu svojich zdrojov energie. Aj to dnes Merkelová dáva do kontextu s tým, že Holanďania alebo Nóri nechceli zvyšovať svoju produkciu a uspokojiť tak nemecký priemysel a trhy.

Merkelovej sa však, podobne ako jej predchodcovi Gerhardovi Schröderovi, ospravedlňovať nechce. Zatiaľ čo spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier, ktorý bol od konca 90. rokov kľúčovou postavou nemecko-ruských vzťahov, si už sype popol na hlavu a tvrdí, že sa vo vzťahu k Rusku mýlil, exkancelárka si chybu odmieta priznať. Púšťa sa dokonca aj do odvážnejších úvah. V nedávnom rozhovore pre Spiegel hodonotí Chamberlainovu politiku appeasementu pozitívne a hľadá paralely k dnešnej dobe. Mníchovská dohoda nebola podľa Merkelovej zlyhaním, ale mala poskytnúť čas na vyzbrojenie Hitlerovým protivníkom. Podobný význam mali pre Ukrajinu Minské dohody, ktoré z pohľadu Merkelovej mali poskytnúť čas na vyzbrojenie Ukrajiny. Je síce pravda, že po anexii Krymu bola Ukrajina vojensky posilňovaná zo Západu, ale žiadnym spôsobom zo strany Nemecka.

Merkelová tak opatrne otáča pozornosť, akoby tým prijala tézu, že vývoj nemohol ísť iným smerom, ako smerom k vojne, ktorá už takmer rok ničí Ukrajinu. Ak má nejaká úvaha o tom, že by nemecká kancelárka mohla predísť vojne, zmysel, je to pritom jedine vtedy, ak by hájila tvrdenie, že k vojne na Ukrajine nemuselo prísť.

Ešte v lete 2021 sa Merkelová snažila o stretnutie s Putinom na európskej úrovni, ale už jej na to chýbala sila – všetci vedeli, že na jeseň už bude preč. Mocenskopoliticky už Merkelová patrila do minulosti. A pri poslednom stretnutí dostala od ruského prezidenta veľkú kyticu, čo sa zvlášť v Poľsku stalo dôvodom na výsmech.

O tom, že kancelárke chýba dostatok sebavedomia, svedčí aj to, že okrem spomínaného rozhovoru pre Spiegel dáva Merkelová od svojho odchodu rozhovory len veľmi zriedka, aj keď z verejného života sa nestiahla. Pripomína, že o Putinovi nikdy nemala ilúzie a útok na Ukrajinu ju neprekvapil. To prvé sa jej dá veriť ľahšie, ako to druhé. Koncom septembra otvárala v Berlíne nadáciu Helmuta Kohla, kde hovorila o sebe, Kohlovi a Putinovi. Následne predniesla slávnostnú reč v meste Goslar, o týždeň neskôr zase slávnostnú reč pri príležitosti výročia novín Süddeutschen Zeitung. V oboch prípadoch hovorila o Rusku a nemecko-ruských vzťahoch. Do New Yorku si potom odskočila prevziať cenu OSN za jej angažmán v utečeneckej kríze. Pri svojom vystúpení v októbri v Lisabone vysvetľovala, že svoje rozhodnutie staviť na energetické zdroje z Ruska vôbec neľutuje.

Wolfgang Schäuble: Merkelová nie je veľkou kancelárkou

Treba však povedať, že aj kritika na adresu Merkelovej je v Nemecku pomerne zdržanlivá. Dôvodom je, že za vzťahy s Ruskom nesú v Nemecku zodpovednosť početní kresťanskí aj sociálni demokrati. Nikomu sa teda do kritiky veľmi nechce. Najústretovejšia voči Rusku je momentálne AfD, ktorá sa zrodila z kritiky CDU sprava. 

Najostrejšie sa tak na adresu Merkelovej vyslovili jej bývalí dvaja ministri. Wolfgang Schäuble, exminister vnútra a potom aj financií, v rozhovore pre Handelsblatt vyhlásil, že „je zvláštne, že vo vzťahu k Rusku ani teraz nedokáže povedať, že sme urobili chybu.“ Na otázku, ktorých nemeckých kancelárov Schäuble považuje za veľkých, menoval exminister Adenauera, Brandta a Kohla. Tým sa podľa Schäubleho zoznam končí.

Bývalá ministerka pre rodinu Kristina Schröderová (CDU) pri hodnotení Merkelovej éry uviedla, že „v politike voči Rusku a ešte viac v energetickej politike boli urobené chyby. Vystúpenie z jadrovej energie považujem za historickú chybu.“

Schröderová tým ako jedna z mála pomenovala druhé bremeno, ktoré zostalo po vládnutí Merkelovej – odstavenie jadrových elektrární, o ktorom rozhodla Merkelová po jadrovej havárii v japonskej Fukušime. Z obavy pred verejnou mienkou vtedy zo dňa na deň otočila o 180 stupňov a zmenila pôvodné rozhodnutie o predĺžení fungovania atómových elektrární na ich postupné odstavenie do roku 2022.

Energetická realita teraz dostihla Nemecko, takže vo svetle energetickej krízy schválil Bundestag predĺženie fungovania troch elektrární do apríla 2023. CDU navrhovala predĺženie ich fungovania do roku 2024. Paradoxné je, že vystúpenie z jadra ako také už nie je predmetom diskusie. Nemci stavili na veternú a solárnu energiu. Žiadne iné zdroje však nespotrebúvajú toľko vzácnych kovov ako fotovoltaika a veterníky. A väčšina vzácnych kovov je z Číny.

Schröderová však nezostala len pri hospodárskych témach. Kresťanskí demokrati majú podľa nej problém: „Sotva sa pamätám na svetonázorovú diskusiu za posledných 15 rokov, ktorú by sme úspešne určovali alebo na ktorej by sme sa podieľali vlastnými pozíciami. CDU sa v posledných rokoch často držala princípu „prevezmeme pozície Zelených a zmiernime ich o 20 percent.“

Schröderová opísala typickú politiku Merkelovej, vďaka ktorej sa držala tak dlho pri moci. Vo všetkých zásadných otázkach Merkelová skôr či neskôr poprela svoje pozície. Schäublem menovaní „veľkí“ kancelári zanechali svoj politický odkaz – Adenauer ako kancelár, ktorý pozdvihol (Západné) Nemecko z povojnového popola, Brandt svoju Ostpolitik a Kohl ako kancelár znovuzjednotiteľ.

Čo však zostane po Merkelovej? Otvorenosť voči utečencom ani lacný plyn z Ruska teraz veľký úspech neslávi. Ktovie, možno k nej budú dejiny milosrdnejšie, ako dnešní voliči. Ale hrdinkou slobodného sveta, tou už zrejme nebude. Človek sa nemôže ubrániť dojmu, že až také nespravodlivé to zase nie je.