Od Sputnika k Sputniku. Prečo neveríme ruskej vede

A polovica z tých Rusov vyštudovala ešte za cára.

Kuriózny bol život Jevgenija Sluckého, matematika a ekonóma. Sluckij publikoval v roku 1915 prácu, ktorej hlavný výsledok je tzv. „Sluckého rovnica“, ktorú dnes možno nájsť bežne v učebniciach mikroekonómie v časti o teórii spotrebiteľa. Kuriózne je to tým, že krátko po jeho publikovaní v Rusku zvíťazil komunizmus, ktorý zmietol trhové hospodárstvo, ktorým sa mikroekonómia zaoberá.

Ruskí vedci ako obete i bojovníci proti komunizmu

Za komunizmu sa ruskí vedci správali tak ako i ostatní občania. Niektorí kolaborovali, niektorí chceli mať iba pokoj, niektorí boli jeho obeťami.

K jednej obeti som nadobudol aj osobný vzťah. V roku 1981 som sa stal víťazom celoštátneho kola v sútaži „O najlepšiu študentskú vedeckú prácu“. Vo svojej práci som okrem iného zovšeobecnil Jegorovovu vetu o konvergencii funkcií. O tom, kto bol Jegorov, som nemal tušenia. Po rokoch som zistil, že Dmitrij Jegorov, predseda Moskovskej matematickej spoločnosti, člen-korešpondent Akadémie vied, bol vedúcou osobnosťou sovietskej matematiky 20. rokov a tiež zbožným pravoslávnym kresťanom, kritizoval režim za perzekúciu cirkvi, čím sa dostal do konfliktu s komunistickou mocou. Najprv musel odísť zo svojej pozície v Ústave civilného inžinierstva, kde ho nahradil tiež známy matematik Čebotarev, zhodou okolností ateista. Čebotarev však bol obdivovateľom Jegorova a keď zistil, že nahradil Jegorova, ktorý musel odísť, zo svojej pozície odstúpil a odišiel na univerzitu v Kazani.

V roku 1930 sa konal zjazd sovietskych matematikov a súčasne prebiehal 16. zjazd komunistickej strany. Jegorov odmietol podporiť návrh, aby zjazd matematikov poslal pozdravný telegram komunistickému zjazdu. V tom istom roku bol uväznený spolu s filozofom Losievom. V roku 1931 zomieral po hladovke vo väzenskej nemocnici v Kazani. Posledné hodiny jeho života boli dramatické. Jegorovova lekárka Smirnická vydala Jegorovov úmrtný list, ešte keď žil, a dala ho previesť do svojho domu, kde na druhý deň zomrel v prítomnosti Čebotareva, manžela Smirnickej. Neuveriteľný príbeh.

O niekoľko rokov v politických čistkách utrpel aj Jegorovov žiak Nikolaj Luzin, kľúčová postava ruskej matematiky v 30. rokoch. V rámci stalinizácie matematiky, ktorá sa bolševikom zdala podozrivo apolitická, sa spustila v médiách kampaň proti členovi Akadémie vied Luzinovi a komisia Akadémie ho označila v roku 1936 za „nepriateľa skrývajúceho sa pod maskou sovietskeho občana”. Nebol zatknutý, do svojej smrti v roku 1950 však pôsobil na nevýznamných pozíciách.

Horšie dopadol slávny ekonóm Kondratiev, autor teórie dlhých ekonomických cyklov. Zatknutý v roku 1930, odsúdený na osem rokov väzenia, v roku 1938 ešte raz odsúdený a rovno na smrť, zastrelený ešte v deň vynesenia rozsudku.

Akademika Sergeja Koroľova si pamätáme ako otca sovietskeho raketového a vesmírneho programu. Je skutočným otcom Sputnika, ako je Ciolkovskij jeho starým otcom. Pod jeho vedením vyletel do vesmíru Gagarin. Koroľov bol v roku 1938 odsúdený na 10 rokov väzenia na sibírskej Kolyme; než sa tam dostal, tak mu pri vyšetrovaní dolámali čeľusť. Za pár mesiacov schudol na 45 kíl, život mu zachránilo len to, že konštruktér Andrej Tupolev si vyžiadal jeho preloženie do špeciálneho väzenia NKVD, v ktorom väznení inžinieri pracovali na sovietskom leteckom programe. Sám Tupolev, vedúci programu, neskorší akademik, tam pôsobil ako odsúdený väzeň. V roku 1953 Sergej Koroľov vstúpil do komunistickej strany, ktorá ho predtým skoro umučila.

V roku 1949 pri Semipalatinsku Sovietsky zväz úspešne odpálil pokusnú atómovú bombu. Stalinov rozkaz zostrojiť bombu stihol kolektív vedený akademikom Kurčatovom za štyri roky po zhodení americkej atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki. V Kurčatovovom tíme bol neskorší akademik Andrej Sacharov, ktorý sa o niekoľko rokov stal hlavnou postavou v projekte zostrojenia vodíkovej bomby.

V 60. rokoch sa akademik Sacharov dostával stále viac do konfliktu s komunistickým režimom, stal sa najvýznamnejším sovietskym disidentom a na dlhé roky bol úradmi poslaný do vyhnanstva v meste Gorkij (dnešný Nižný Novgorod). Koncom 80. rokov mu Michail Gorbačov umožnil stať sa opäť slobodným občanom.

V júni 1989 som bol ako pracovník Slovenskej akadémie vied služobne v Moskve. Na izbe v hoteli Minsk som sledoval priamy prenos z prvého zasadnutia Zjazdu ľudových poslancov, najvyššieho legislatívneho sovietskeho orgánu zriadeného v roku 1989. Práve rečnil čerstvo zvolený poslanec Andrej Sacharov. „Je to hanba, veľká hanba, čo sa dialo v tejto krajine…,“ hovoril. Andrej Sacharov zomrel o pol roka neskôr.

Ruskí vedci ako kolaboranti

Na druhej strane nemálo vedcov prepožičalo svoje meno do služieb komunistickej propagande. Čo sa matematikov týka, hanebne sa správali velikáni ako Kolmogorov, Alexandrov a Pontriagin. Pontriagin bol spolupodpísaný pod denunciačným listom proti Jegorovovi publikovanom v časopise Naučnyj rabotnik. Písalo sa v ňom: „Dlhujeme vďaku GPU (tajná polícia) za skvelú prácu… Kontrarevolucionári boli aj medzi matematikmi. Profesor Jegorov bol uväznený za členstvo v kontrarevolučnej organizácii.“

V roku 1936, v čase likvidácie Luzina sa do verejnej kampane proti nemu zapojili Pontriagin, Alexandrov a Kolmogorov. Pritom Kolmogorov a Alexandrov boli Luzinovými žiakmi.

Kolmogorov a Alexandrov ochotne poslúžili aj o desaťročia neskôr, v 70. rokoch, keď režim útočil na Alexandra Solženicyna potom, čo na Západe vyšlo jeho Súostrovie Gulag a Solženicyn emigroval. Obaja sa zapojili do mediálnej kampane proti Solženicynovi.

Komunisti ako prznitelia ruskej vedy

Sovietska/ruská veda bola čiastočne poškodená tam, kde bola znásilnená ideológiou. Už z princípu sa tieto škody prejavili v oblasti filozofie, kde naveky mal vládnuť marxizmus-leninizmus. Táto filozofia sa v jednej chvíli zrútila a rozpadla na prach, lebo jej už nikto súdny neveril.

Občas sa stávalo, že ideológia sebavedome vstúpila i do oblasti prírodných vied, ale skôr či neskôr sa to skončilo trápne. Biológiu a agronómiu prznili úplne pod Stalinovou ochranou svojimi nevedeckými teóriami desaťročia Trofim Lysenko a Oľga Lepešinská. Skutoční vedci, ktorí s nimi nesúhlasili, sa vystavovali nebezpečenstvu represií. V 60. rokoch proti Lysenkovi vystúpil i Andrej Sacharov.

Neskoré stalinské obdobie po roku 1950 bolo vo svete obdobím začínajúceho rozvoja počítačov a informatickej vedy, vtedy známej pod názvom kybernetika. Kybernetika bola označovaná sovietskymi ideológmi za reakčnú pseudovedu. Kybernetika bola napokon niekoľko rokov po Stalinovej smrti potichu rehabilitovaná.

Rozlišujme

Ruská veda bola vždy svetová a bolo v nej mnoho geniálnych osobností – okrem iného 19 laureátov Nobelovej ceny v prírodných vedách, ekonómii, či medicíne. A na jej význame nič nezmenil ani komunizmus, hoci sa o to občas, ako sme videli, snažil.

Vysoká úroveň vedy a nie až taká vysoká životná úroveň nie sú v protiklade, lebo to druhé sa odvíja najmä od kultúrneho usporiadania spoločnosti.

Podceňovať ruskú vedu znamená riskovať, že zrazu začujete nečakané pípanie Sputnika, ako sa to stalo v tom roku 1957.

Politizácia všetkého, aj toho, čo je nepolitické, škodí. Treba rozlišovať. Komunizmus bol globálnou katastrofou a stále som schopný tešiť sa, že je  preč.

Na ruskú politickú moc sme sa oprávnene pozerali a stále sa pozeráme ako na čosi, s čím sa nevieme stotožniť. Rusko má a bude mať svoje osobité problémy a aj si ich bude samo riešiť.

Ale vakcína Sputnik by tu na Slovensku pokojne mohla a mala byť.