Britský konzervatívny homosexuálny novinár Douglas Murray v rozhovore pre španielsky denník La Razón povedal, že rodová karta je redukcionistická a rozdeľuje spoločnosť. Kriticky sa díva aj na feministické či antirasistické hnutia. Španielske periodikum píše, že enfant terrible britskej pravice, ktorý je gay, „čelí celej homosexuálnej tlači vo svojej krajine, ktorá ho považuje za hanbu“ homosexuálov a ľudských práv. Posledná kniha tohto konzervatívneho komentátora s názvom Bláznovstvo davov predstavuje „mínové pole pre politickú korektnosť“, pripomína La Razón.
Čo vás hnevá?
(Smiech) Veľa vecí – ako každého. Veľmi ma napríklad dráždi, že nemáme lepších politikov. Ale celkovo som dosť šťastný.
Vo svojej knihe hovoríte o „syndróme svätého Juraja vo výslužbe“. Chcete povedať, že už nemáme ušľachtilé motívy či hodnoty?
Áno, trápi ma to, lebo ľudská bytosť potrebuje naratív, príbeh. História sa značne zmenila v poslednom období, či sa nám to páči, alebo nie. Západné hodnoty kedysi inšpirované náboženstvom prešli k úplnému sekularizmu. Mnohí skúsili vyplniť túto prázdnotu napríklad „ekologizmom“. Iní hľadali zmysel v militantnej politike alebo v stotožnení sa s konkrétnou skupinou. Ide o to, že 20. storočie charakterizoval nevyhnutný boj za určité práva etnických či sexuálnych menšín. Ale keď sa to už dosiahlo, aj keď žiaden z týchto bojov nie je úplne skončený, a trváte na pokračovaní, aby ste sa uistili, že už niet cesty späť, dosiahnete ešte väčšie rozdelenie a zbytočné nešťastie.
Hovoríte však o rozvinutom svete, kde sa tieto práva dosiahli.
Samozrejme. Nerobím si ilúzie, že v Iráne sa rešpektujú homosexuáli či ženy v Saudskej Arábii. V Bláznovstve davov odkazujem na špecificky západný jav, ktorý spočíva v najväčšom úsilí za posledné desaťročia: hovoriť o rasových rozdieloch či vykresliť podmienky komunity LGTBI ako najhoršie v histórii, pričom je to práve naopak. Okrem toho sa používa rodová karta spôsobom, ktorý je nielen redukcionistický, ale aj zámerne rozdeľujúci.
Aký je ich konečný cieľ, ak existuje?
Uznávam, že pôvod nárokov je legitímny. Problém nastáva, keď dôjde k prílišnej korekcii. Namiesto toho, aby sa kyvadlo umiestnilo do stredu, do pozície rovnosti, sa vytlačí na druhú stranu s nádejou, že sa v istom okamihu dostane do stredu. Preto napríklad hovorím, že ženy sa dnes neprezentujú ako rovnocenné mužom, ale ako lepšie takmer vo všetkých ohľadoch a so sloganmi ako „nepotrebujeme mužov“ alebo „problémom sú muži“. To platí aj pre štvrtú vlnu feminizmu so sloganom „muži sú odpad“. Alebo keď sa nás snažia presvedčiť, že byť bielym je zlé, pritom takéto označenie by sa nemalo týkať žiadnej farby pleti. V tom spočíva nebezpečenstvo a tam sa dnes nachádzame.
Myslia si gayovia, že sú lepší?
Je to veľmi zaujímavá otázka, pretože ide o opakujúcu sa tému v hnutí za práva homosexuálov. Vždy boli takí, ktorí povedali: „Nie sme rovnakí, to je kľúč, sme odlišní, sme lepší.“ Tradične tu bola predstava, že gayovia sú úžasní ľudia, ktorí nudným heterosexuálom pridali trochu mágie. To je v populárnej kultúre veľmi bežné, pravdepodobne preto, že homosexuálov zviditeľňovali najmä slávni a talentovaní ľudia. Ale ignoruje sa fakt, že väčšina nie je ani televíznymi moderátormi, ani dramatikmi; sú účtovníci, makléri alebo upratovačky. Stále to vidno na takzvanom „Pride“, párty, s ktorou sa vôbec nestotožňujem. Nechápem, že ste hrdí na niečo, za čo sa nemusíte hanbiť. Pre mňa je to niečo neutrálne.
A čo feministické a antirasistické hnutia, majú zmysel existovať?
Závisí od toho, aký typ feminizmu. Pokiaľ ide o výklad, podľa ktorého žiadna žena nie je úplne slobodná, kým napríklad nebude v predstavenstvách rovnosť, myslím si, že je to veľmi otázne. Pokiaľ ide o rozdiel v platoch, v mojej krajine alebo v Amerike je už desaťročia zakázané platiť za rovnakú prácu inak mužom než ženám. Samozrejme, že ak by to tak nebolo, treba konať, aby došlo k náprave. Pokiaľ ide o „Black Lives Matter“, mám dojem, že sa zväčšilo to, čo sa javí ako vnútorný problém polície, nejde ani o endemický problém celej inštitúcie.
Netrpia v USA rasizmom, ktorý je viditeľný na veľkých rozdieloch v príležitostiach alebo v horších životných podmienkach?
Je to mimoriadne komplexný problém, pretože ide o potomkov černošských otrokov, ale odmietam akceptovať, že Amerika má problém s rasizmom bez toho, aby sme upresnili, o čom hovoríme. Príležitosti pre túto komunitu zjavne chýbajú, aj keď existuje veľa faktorov popri rasizme, ktoré to vysvetľujú. Ak sa chcete zamerať na rasovú nerovnosť, môžete sa spýtať, prečo sa za oveľa menej storočí úžasne vyvinuli iné etnické komunity, napríklad tie, ktoré pochádzajú z indického subkontinentu.
To znie, akoby za to mohla afroamerická komunita.
Problém má veľa faktorov, ako už napísalo veľa černošských akademikov, ľavicových i pravicových. Nemožno ho pripísať výlučne problému rasizmu, hoci nehovorím, že to nie je súčasťou rovnice. Nemyslím si, že je spravodlivé voči USA, aby sme videli všetko v tomto svetle. Zdá sa, že keďže americká spoločnosť bola nepochybne rasistická voči černochom, spôsob, ako rýchlo vyčistiť túto minulosť, je povedať, že všetci bieli sú takí či onakí. Ako keby bolo niečo cnostné, ak je niekto černoch alebo je to zvláštna múdrosť, ktorej ostatní nerozumejú. Chápem impulz, ktorý ich k tomu vedie, ale iba hovorím, aby to nerobili, lebo rozdelenie, ktoré sa tým vytvára, je obrovské a nič nerieši.
Vravíte, že feministky nenávidia pravicové ženy. Neplatí to aj opačne?
Existuje jasná tendencia v zmysle, že ak ste černoch a pravičiar, už nie ste skutočný černoch. Alebo, ak ste homosexuál a konzervatívec, ste sklamaním hnutia. Stáva sa to aj u žien. Ak ste ľavičiarka, máte vyhrané, ale pravičiarky sú v najlepšom prípade anomáliou. Ľavica nikdy nestrávila, že prvá žena na čele vlády v mojej krajine bola pravičiarka – Margaret Thatcherová.
V knihe pripomínate anekdotu, ako si renomovaná lesba Ellen DeGeneresová dovolila robiť si sexuálne žarty z iných žien, čo by mužovi nikdy nebolo dovolené.
Súvisí to s procesom prispôsobovania sa týmto novým normám. Muži nesmú v žiadnom zmysle objektivizovať ženy, ženám sa to málokedy povolí s mužmi, lesbičky to môžu robiť so ženami a homosexuáli s mužmi. Toto je tichá dohoda, ktorá dnes prevláda, aj keď môže byť nepríjemná. Je to ďalší príklad tejto prílišnej korekcie, o ktorej hovorím.
Píšete, že je vždy vítané, ak domnelý heterosexuál prehovorí o svojej homosexualite, no nie naopak. Je toľko gayov, ktorí sa rozhodnú zmeniť stranu?
Nemyslím si, že je to veľmi bežné, ale v knihe tým vysvetľujem, že je to jednosmerný jav. Predstavte si, že vám priateľka povie, že sa vydá za muža, ktorý mal dlhoročný vzťah s iným mužom – to by iste vyvolalo poplach. Naopak by nevzbudilo podozrenie, ak by sa niekto rozhodol vziať si osobu rovnakého pohlavia, ktorá bola predtým v heterosexuálnom vzťahu. Chcem povedať, že spoločensky je skôr bežné predpokladať, že stať sa gayom je primerané než naopak. Je pravda, že existuje len málo prípadov a myslím si, že sexuálna tendencia sa určí veľmi skoro, ale existuje šedá oblasť, ktorá sa mi zdá zaujímavá a dokazuje určitú heterofóbiu vo svete gayov.
Vravíte, že lesbičky a homosexuáli si nikdy celkom nerozumeli, aj keď sa tak tvária.
To isté sa deje s rasovými menšinami. Keby ste vzali všetkých, ktorí mali predkov z Eritrey či Hongkongu a všetkých by ste nazvali rovnakým menom, mysleli by ste si, že je to absurdné, lebo sú to úplne odlišní ľudia s rôznymi životmi. To isté sa deje s hnutí LGTBIQ+. Dáva veľmi rôznorodých ľudí pod jednu strechu. Hovorím to predovšetkým preto, lebo by som bol rád, keby sme s ľuďmi zaobchádzali ako s jednotlivcami, nie ako s členmi skupín, ktoré sa inštrumentalizujú na politické účely.
Čo si myslíte o gayoch, ktorí majú potomkov vďaka adopcii alebo maternici inej osoby?
Som za podporu a pomoc akýmkoľvek osobám alebo párom, ktoré sa rozhodnú adoptovať si dieťa, všetkými možnými spôsobmi. Samozrejme, použiť niekoho maternicu vo mne vyvoláva dôležité morálne otázky. Preto som sa stal v niektorých kruhoch dosť neobľúbený. Som nesmierne prekvapený, že homosexuálny pár môže využiť ženskú maternicu, aby mal dieťa, a nik tú ženu nespomína. Nezohľadňuje sa ani to, že tento proces je mimoriadne drahý a môžu si ho dovoliť iba majetní partneri. Pravdepodobne si to tí najmladší nikdy nemôžu dovoliť.
A čo vravíte na tekutú (fluid) sexualitu mileniálov alebo generácie Z? Zdá sa, že limity sa čoraz viac stierajú.
Súvisí to s uznaním, že existuje určité percento populácie, pre ktorú je pohlavie o niečo viac tekuté, ako si myslíme. Deje sa to viac medzi ženami z najrôznejších dôvodov. Spomínané generácie sa snažia dokázať, že sexuálna príťažlivosť je prierezová, ale výsledkom je, že nakoniec predstierajú, že pohlavie v zmysle byť mužom či ženou neexistuje. A toto pohlavie je tekutý konštrukt, ktorý si môžete zvoliť podľa toho, ako sa cítite, alebo ako vám vyhovuje. Zdá sa mi to ako mylná predstava.
Existuje veľký tlak na rodičov transrodových detí, aby umožnili zmenu pohlavia?
Musíme byť opatrní a pokorní. Znepokojuje ma celá dogmatická rétorika o probléme, o ktorom sotva vieme 0,5 percenta. Je zrejmé, že na tom niečo je, ale nemyslím si, že každý tínedžer, ktorý sa necíti pohodlne vo svojom tele, je transrodový alebo už nie je „binárny“. Je to nebezpečné. Tiež sa zdá, že tu existuje vzťah s autizmom, čo treba do hĺbky preskúmať.
Píšete, že nové generácie sú bezdôvodne trpké a rozhorčené, pretože žijú v najlepšom historickom okamihu. Uisťujem vás, že v Španielsku to tak nie je.
Veľká časť politickej identifikácie, ktorú teraz vidíme, je súčasťou krízy v roku 2008. Ekonomika zlyhala a nedokázali sme akceptovať skutočnosť, že sa nezvýši životná úroveň. Máte pravdu, že s pandémiou a obmedzeniami vzrástla nezamestnanosť, a axióma, podľa ktorej bude každá generácia žiť lepšie ako jej rodičia, sa úplne prepadla. Keď sa ekonomike darí, existuje veľa problémov, o ktoré sa ľudia nestarajú, ale keď zasiahne kríza, ľudia začnú robiť rôzne veci; obracajú sa na národnú, náboženskú alebo skupinovú identitu.
Práve skupinová identita sa týka našej historickej chvíle. Ak sa ekonomike nedarí, prečo sa nepokúsime napraviť globálnu nerovnosť? Je to ušľachtilé, zrozumiteľné. Ale rád by som si bol istý, že mladí ľudia nestrácajú čas neproduktívne, pretože prvky týchto vojen identity sú dokonca deštruktívne.
Interview viedla Macarena Gutierrezová. Vychádza s láskavým dovolením španielskeho denníka La Razón, kde rozhovor pôvodne vyšiel. Preklad: Bohumil Petrík
