PREŠOV - Prešovčan, džezový spevák, skladateľ, organizátor hudobných podujatí, manažér džezového diania a v neposlednom rade príjemný spoločník s džentlmenskými návykmi a úctivým prejavom. Aj taký je Peter Lipa vo svojich 80-tich rokoch, ktoré prednedávnom oslávil. Tvrdí, že je to jeho najsilnejšie muzikantské obdobie a že mu všetci nadšene tlieskajú, lebo je už starý. Na minulosť nemyslí, každý deň premýšľa nad tým, čo ho ešte čaká.
Aktuálne ste v Prešove, potom máte niekoľko koncertov po Slovensku, zdá sa, že leto pre vás neznamená oddych, ale pravý opak, je tak?
Áno. Leto je pre nás muzikantov zlatá sezóna, v lete hráme najviac. Je to takto ale iba posledné roky. Na oddych mám iné dni, ale aj v lete sa nájde pár takých, počas ktorých nerobím nič. Len hlava, žiaľbohu, ťažko oddychuje. Nedokáže vypnúť a to hlavne vtedy, keď nemám čo robiť. Keď mám čo robiť, je zaneprázdnená. Keď nemám čo robiť, myslím na to, čo budem robiť. Tento druh existencie je na hlavu náročný.
Aké pracovné plány máte toto leto?
Máme koncerty a zopár dní voľna. Idem napríklad na festival GRAPE, niekoľko koncertov nás čaká v Českej republike, v jeseni by som mal ísť do Poľska. Oslavujeme tiež našich bývalých kolegov, takže budeme mať tri koncerty ako spomienku na Karla Černocha, ďalší môj bývalý spoluhráč Ľuboš Andršt oslavuje nedožité 75 narodeniny. Koncertoval by som všade, ale zameral som sa na slovenského diváka a publikum. Starám sa o to, aby som mal dobrý slovenský repertoár.
Ako vnímate s odstupom času slovenské publikum? Vyzrelo na jazzové koncerty?
Určite osveta a aktivita moja a mojich kolegov priniesla svoje ovocie. Dnes sú na Slovensku ľudia, ktorí vedia, čo chcú, majú záujem chodiť na takéto koncerty. Informovanosť je nepomerne väčšia ako za starých čias.
Užívajú si nové piesne, alebo od vás vyžadujú vaše najznámejšie hity?
Ľudia si vyslovene žiadajú Štyri kone vrané a Maturantky. Niekedy sa stane, že ešte je len začiatok a už kričia, že chcú Maturantky. Tak si potom vravím, že môžeme zaspievať len to a potom môžeme ísť domov. Vysvitlo, že sa to takto nedá. Maturantky beriem ako poznávacie znamenie, s ktorým ma ľudia stotožnili. Muzikant je rád, že má takúto pesničku, lebo mať takúto pesničku, podľa ktorej je známy, je veľmi dobré. Potom sú ešte takí, ktorí majú veľa takých poznávacích pesničiek.
Mávate ešte pred koncertom trému?
Málokedy. Ale teraz som sa trochu obával, mal som nedávno koncert v rámci festivalu Viva Musica v Bratislave so symfonickým orchestrom, ktorý sa kvôli mne zišiel. Napísali pre mňa na moje skladby aranžmány, bolo to veľmi významné a zaväzujúce. Ale nacvičili sme to za tri dni a potom som mal pocit, že to už viem a celkom som sa sám zo seba potešil.
Ako to u vás vyzerá po koncerte? Čo nasleduje, keď odspievate?
V poslednom čase, teda odkedy som mal 80, som veľmi populárny. Každý sa chce so mnou fotiť. Po koncerte podpisujem CD alebo plagáty a fotografujem sa, ale keď sa dá, tak rýchlo zmiznem a utekám. Nie som ten typ, ktorý by po koncerte ešte niekam chodil a niečo podnikal. Snažím sa čo najskôr upokojiť.
V máji ste oslávili 80 rokov. Ako ste to prežívali?
Oslávil som to v Prahe. Česká televízia ma oslovila, že by chceli koncert, ktorý by potom neskôr odvysielali. To bola moja zásadná oslava. Telefón sa mi vtedy zmenil na centrum správ a odkazov, ja z dôvodu, že cítim zodpovednosť, som na nich odpovedal a tak som vlastne mal jeden ťažký narodeninový deň. Ale inak žiadnu zmenu necítim. Je to to isté, ako keď som mal 79. Divákom často teraz hovorím, že mi tlieskajú za to, že som taký starý. Myslím si, že keby som im spieval ešte pred troma mesiacmi, brali ma ešte ako normálneho človeka.
A cítite sa starý?
Ja viem, že som starý. Uvedomujem si, kde sú moje možnosti a moja kondícia, tieto dve veci musím dávať do súladu. Snažím sa byť dobrým partnerom mojim mladým kolegom, ktorí ešte vládzu.
Aké jubilejné dary ste dostali?
Fľaše, aj keď vôbec nepijem. Zdravotné potreby, obraz s mojou karikatúrou, kde mám obrovskú hlavu a malé telo, knihy, obrazy a iné veci. Knihy preto, lebo rád čítam, momentálne napríklad Hermanna Hesseho, ale nájdu sa aj detektívky. Čítam najmä dobre napísané knihy. Čo však robím úplne najviac je, že počúvam hudbu, urobí mi to skutočne najväčšiu radosť. V týchto dňoch najmä Jon Batiste.
Kde beriete motiváciu byť stále aktívny?
Som vďačný že sa môžem stále hudbou zaoberať, že mám k hudbe blízko, že mám mladých kolegov, koncerty a svojich divákov. To, čo robím a čo je moja priorita, mám uplatnenie, som žiadaný. Za koncert mi zatlieskajú a ešte mi za to aj zaplatia. To je pre mňa ta najväčšia motivácia a hnací motor.
Predstavovali ste si niekedy, že v 80-tke budete koncertovať?
Nie. To je pre mňa zázrak. To celé je pre mňa zázrak. Nikdy som si nepredstavoval, že budem muzikant, ktorý sa tým živí. Odišiel som zo zamestnania, keď som mal 37 rokov na voľnú nohu, lebo som videl, že hudba má u mňa mocnú rolu. Povedal som si, že to skúsim robiť aj ako svoje povolanie a bolo to ako plavba na sínusoide. Raz sa darilo, inokedy nie. Teraz mám pocit, že mi to ide lepšie ako kedykoľvek predtým. Len sa modlím, aby moja kondícia vydržala, aby som mohol takto fungovať aj ďalej.
Vnímate to aj ako Boží zázrak? Ste veriaci?
Nie som veľmi veriaci. Myslím si, že mám šťastie. Nič som preto v živote nerobil, aby som takto skončil. Veľa mojich rovesníkov žilo oveľa lepšie ako ja a chudáci, buď už skončili alebo trpia.
Tak ako odišiel aj váš dobrý priateľ Milan Lasica. Ako ste prežívali jeho stratu?
Bola to pre mňa veľká strata. Nie len momentálna, ale dlhodobá, lebo som ho považoval za svojho priateľa. Bol som neskutočne vďačný, že s ním môžem spolupracovať a naraz sa stratil… Už nikdy od neho nedostanem žiadne texty, nemôžem sa s ním stretnúť a ani sa porozprávať. To je veľmi smutné. Ale nič mi neostalo, len si spomínať na našu životodarnú spoluprácu. Obdivoval som ho už dávno predtým nielen ako textára, ale aj ako človeka. Vďaka nemu a jeho textom som sa prehral do úlohy slovensky spievajúceho človeka, ktorý má pôvodný vlastný repertoár. To bola zásadná zmena v mojej kariére.
Ostali Vám od neho ešte nejaké nevydané texty?
Nie. Vlastne jeden áno, ale priznám sa, že si s ním neviem rady. Možno príde čas, kedy vyzreje.
Ako rodený Prešovčan, aké pocity máte pri návšteve Prešova? Vnímate, že ste prišli domov, alebo domov máte už v Bratislave?
Domov je Bratislava. Prešov je milované mesto, v ktorom som strávil prvých 17 rokov môjho života a veľmi rád sa sem vraciam. Stále sú tu miesta, ktoré som tu obšuchtával, aj keď život tu sa veľmi zmenil. Žil som na Korze, kde bol život a teraz nie je ani Korzo, ani ľudia na ňom. Keď som tu raz išiel v sobotu von, bolo pre mňa úplne zarážajúce, že som nikoho nestretol. Všetko je inak.
Prečo si myslíte, že je to tak?
Nie je to len vec Prešova. Život sa zmenil na celom svete. Náš naturel sa dosť pretvoril, ovplyvnilo nás to, čo sme zažívali 50 rokov. Tlak bol veľmi silne protispoločenský. Ľudia nemali čas a chuť sa toľko prechádzať, lebo mali iné starosti a problémy. Korzo sa naraz stratilo, ľudia sa prestali takto stretávať. Teraz by sa už mohli, ale nerobia to. V Taliansku a Španielsku to funguje celkom ináč. Ľudia žijú doslova na ulici, stretávajú sa, rozprávajú sa. Tu to trošku zaostáva.
Žijete čulým spoločenským životom, dokonca aj na chalupe, ktorú ste si zaobstarali pred covidovým obdobím. Ako tam trávite čas?
Je to veľká kolónia, kde je asi 300 chát. Nachádza sa pri Šulianskom jazere pri Gabčíkovskej hrádzi. Máme tam jazero, kde sa dá kúpať, máme susedov a kamarátov, s ktorými veľmi dobre vychádzame. Nahovoril nás na ňu jeden krčmár z miestneho pohostinstva, kde sme sa boli s partnerkou najesť. Povedal, že má jednu chalupu v ponuke a v momente nás odviezol ku drevenému domčeku so slamenou strechou. V tom čase som naozaj niečo podobné zháňal a tak sme si povedali, že teraz, alebo nikdy a kúpili ju.
Išlo o pôvodný domček, ktorý vyžadoval úpravy. Prerábali ste? Ste kutil?
Nie som kutil, sám som nerobil nič. Čím som starší, tým viac sa spolieham na odborníkov.
Takže radšej poležíte a relaxujete…
Ležanie nepoznám. Potrebujem chodiť, vidieť, kontaktovať sa s ľuďmi, nie som polihujúci typ. Veľmi rád plávam a mám rád stolný tenis, ktorý mám aj na chate. Mám tiež veľmi rád prechádzky.
Plávanie je veľmi fajn na udržanie kondície. Ako sa udržiavate pri zdraví?
Nič iné nerobím, žijem striedmo, takmer vôbec nepijem alkohol, iba ak pohár vína. Plávanie robím najviac, riadne si dám plaveckú čiapku, okuliare a idem. Tento návyk mám ešte z Prešova, tu sme chodili na letné aj kryté kúpalisko, takže tú stopu mám v krvi. Zaplávam aj pol kilometra. Kedysi som mal v obľube bežky, už teraz nechodím, bojím sa ísť do kopca aj z kopca.
Psychickým tréningom je pre vás hudba a s ňou spojené aktivity. Povedzte nám o vašej novinke, CD Nola, ktoré ste si venovali k svojmu jubileu.
Áno, daroval som si k narodeninám nové CD. Časť z neho som nahrával v muzikantskom meste New Orleans s tamojšími hudobníkmi. Našiel som si človeka, ktorý sa odhodlal produkovať moje CD. Ide o bubeníka a speváka Jamisona Rossa. Jemu som poslal svoje pesničky, noty, texty, pozrel si môj materiál a dohodli sme sa, že v novembri 2022 tam prídem a nahráme CD. Na moje narodeniny vyšlo. Je tam šesť nových piesní, aj Štyri kone vrané v novej verzii. Koncom augusta by som chcel zverejniť aj môj nový videoklip ku pesničke Dobehnúť čas, ktorá hovorí o tom, ako zúfalo sa človek snaží dobehnúť čas a prosí ho, aby postál…
Máte pocit, že ste niečo v živote niečo v živote zmeškali?
Keby som sa v tom začal hrabať, na niečo by som prišiel. Ale myslím si, že mám jednu dobrú vlastnosť. Nepozerám na to, čo bolo, ale čo bude. To ma zaujíma najviac.
