Slovania. V čo naozaj verili?

Slovenskí diváci si tento týždeň mohli pozrieť nový seriál Slovania na TV JOJ. Vznikol v spoločnej slovensko-ukrajinskej produkcii a je zasadený do slovanského prostredia v Karpatskej kotline na prelome 6. a 7. storočia. Dôležitú úlohu tu zohráva slovenská a ukrajinská ľudová slovesnosť, ako aj pôvodné pohanské náboženstvo.

Aj keď som mal ako všeobecný filmový frfloš nízke očakávania, neodišiel som úplne sklamaný. Slovanské bájoslovie a bohovia sú tu vyobrazení nadprirodzene, fantasticky, čo však v prípade seriálu nie je až tak na škodu. V prvom dieli sa spomínajú bohyne Mokoš, Morena i boh Veles, ktorého v jednom z obradov zobrazujú ako hmlisté stádo zvierat. To nie je tak ďaleko od toho, čo vieme o jeho postavení medzi ostatnými bohmi.

Ťažšia cesta

Cesta za poznaním je však u slovanských bohov ťažšia, ako napríklad pri germánskych alebo u tých gréckych. Vedomie starej viery Slovanov je však dôležité pre pochopenie niektorých čŕt slovanských národov, vrátane pôvodu mnohých našich zvykov. Zároveň tým môžeme vnímať mnoho podobností s ostatnými indoeurópskymi náboženstvami a kultúrami.

Dôležité je spomenúť, že slovanské vierovyznanie nebolo úplne jednotné, avšak vďaka relatívne neskorému rozdeleniu slovanských národov stále veľmi podobné.

Predpokladá sa, že základná deliaca čiara sa tiahla na rozmedzí severovýchod-juhozápad. A teda, jedno základné spoločenstvo slovanských bohov bolo medzi juhozápadnými a východnými Slovanmi a druhé medzi polabskými a pobaltskými Slovanmi.

O slovanských božstvách máme zápisky skoro výlučne len z kresťanského prostredia. Najbohatšie spisy a kroniky o našich starých bohoch máme zo styku Polabských Slovanov s Nemcami (Detmar z Merseburgu či Helmold z Bosau) a z Kyjevskej Rusi (Nestorova kronika). Väčšina z nich vznikla až po začiatku 11. storočia.  

Existujú však aj staršie pamiatky. Najstarší záznam o slovanskom náboženstve nám zanechal byzantský historik Prokop Cézarejský vo svojom diele Bellum Gothicum (Gótska vojna) zo 6. storočia:

„[Slovania, pozn. red.] Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého, a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom. Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim, sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú, čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov. Všetkým obetujú a pri obetách konajú veštby,“ píše Prokop.[1]

Do Paroma

Za tvorcom blesku sa s najväčšou pravdepodobnosťou skrýva boh Perún, po slovensky aj Parom. Jeho úloha v panteóne je relatívne ustálená: je hromovládcom, bohom vojny či plodnosti. Nosil sekeru a blesky tvoril údermi mlynských kameňov.

Je to najčastejšie spomínané božstvo v historických prameňoch. Jeho ekvivalentom je napríklad v baltickom bájosloví Perkunas, v germánskom zasa Thor. Jeho meno vychádza z indoeurópskeho *perkwu, a pôvodne to zrejme znamenalo dub. V protoslovančine sa z toho vyvinulo slovo pre úder, bitie. Pripomeňme slovenské prať sa v zmysle biť sa, ruvať sa, české prát se.

Aj keď ho Prokop označuje za hlavného a dokonca jediného boha, úloha hlavného božstva sa niekedy prisudzuje aj Svarogovi. Išlo o boha slnka a ohňa, zosobňovaný bol v postave kováča, podobného napríklad gréckemu Hefaistovi či rímskemu Vulkánovi. Ustanovil jednoženstvo a ukul aj slnko (slnečný kruh). Neskôr ho nadradil Svarožič a Dažboh.

Poznáme i Velesa, boha dobytka, majetku či vlastníctva. Niekedy sa uvádza i ako vládca podsvetia. Vraj mal úlohu hlavného božstva v Novgorode. Stribog je zasa všeobecne uznávaný ako boh vetra, Morena ako bohyňa zimy a smrti.

Objavuje sa aj bohyňa života Živa (Živena), bohyňa krásy Lada, bohyňa ženskosti a plodnosti Mokoš, dualistickí bohovia Černoboh a Belboh, či u Polabských Slovanov obľúbené božstvá Svetovít (Svantovít), Jarovít alebo Rujevít. Svetovít bol zrejme hlavným božstvom slovanského kmeňa Ránov, ktorý žil na ostrove Rujana v dnešnom Nemecku. Ránska svätyňa Svetovíta, jedna z najznámejších slovanských svätýň vôbec, ležala na myse Arkona.

Arkonu, ako poslednú baštu slovenského pohanstva, v roku 1168 obsadili Dáni. Ich kráľ Valdemar dal sochu Svetovíta rozsekať a tamojší Slovania boli pokresťančení. Útes, na ktorom kedysi chrám stál, sa neskôr aj s časťou mysu zrútil do mora. Nebolo teda možné svätyňu Arkony archeologicky preskúmať.

„Ohrada chrámová na vonkajšej strane pútala pozornosť bohatými rezbami, rôzne maľovanými… V nej bol iba jeden vchod, ktorý sa otváral prichádzajúcim. Svätyňu samotnú naopak obklopovala dvojitá prepážka, z toho vonkajšia zo stien niesla strechu a vnútorná tvorená 4 stĺpmi namiesto stien sa skvela visutými oponami… Vo svätyni stála ohromná modla,“ opísal chrám na Arkone dánsky kronikár Saxo Grammaticus.[2]

Príroda a duchovia

Ako bolo spomenuté, zápisy slovanského bájoslovia začali až s príchodom kresťanstva. Príbehy sa predtým šírili ústnym podaním a vďaka rozprávačom sa zachovali aj do neskorších čias. Ako sa teda odohrávalo pôvodné uctievanie bohov a viedol náboženský život?

Pôvodne sa bohovia uctievali zrejme vo voľnej prírode, napríklad na vrchoch alebo pri starých stromoch. Významnú rolu tu hral napríklad dub či lipa, prípadne posvätné háje stromov. Kto vie, či z tohto obdobia nepochádza aj výraz „choď do hája“.

Neskôr začali Slovania stavať chrámy či svätyne, o ktorých existujú už aj písomné záznamy. Viaceré náboženské miesta odkryla aj archeológia – jedno napríklad aj v obci Most pri Bratislave. Predpokladá sa, že išlo o svätyňu, ktorá patrila k neďalekému sídlisku z obdobia 8. a začiatku 9. storočia. Kňazmi u slovanských národov boli muži zvaní žreci, podobne ako druidovia u Keltov.

Slovania prinášali bohom, ale i rôznym duchom, obety. Tie mohli byť vo forme zvierat, úrody, kameňov alebo výrobkov. Zrejme sa však vyskytovali aj ľudské obety.

Okrem bohov ako takých verili pohanskí Slovania v množstvo duchov či besov. Príroda bola plná duchov lesov, vody či polí. Napríklad víly, rusalky, svetlonosi, bludičky či vodníci, svojho ducha však mali aj jednotlivé obydlia alebo neživé koncepty, ako napríklad šťastie (Šťastena).

S rôznymi duchmi súviselo aj uctievanie predkov. Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali a verili, že ich duša sa usídli do spomínaných lesov, riek alebo aj do slnka. Po prechode na pochovávanie sa objavujú aj upíri. Telo, ktoré sa v zemi nerozkladalo, bolo považované za upíra. Duše predkov mohli taktiež pôsobiť ako ochrancovia rodiny, jej členovia sa k nim modlili a prosili ich o priazeň.

Svet mal trojitú štruktúru. Na vrchu bol raj, v strede bol pozemský svet, a na spodku podsvetie, niekedy zvané aj Nav. To sa odrážalo aj v zobrazení niektorých bohov. Svetovít i Triglav mali tri či štyri hlavy a tváre, ktorých počet symbolizoval podstatu sveta.

Naše zvyky

Pôvodné náboženstvo Slovanov neskôr nahradilo kresťanstvo, vďaka jeho synkretickej povahe sa nám však zachovalo množstvo zvykov, rozprávok, legiend či tradícií, ktoré vychádzajú zo slovanského pohanstva.

Na Slovensku k nim môžeme zaradiť napríklad oslavy zimného slnovratu, známe ako Kračúň či Koleda. Tento sviatok bol nahradený Vianocami, niektoré slovanské zvyky však pretrvali. Koniec-koncov, Vianoce sa dodnes nazývajú kračúňom/kračuňom v rôznych slovenských nárečiach, v rusínčine, v maďarčine (karácsony) i v rumunčine (crăciun).

Asi najjedinečnejší slovenský sviatok v zmysle našich zvykov a tradícií je Veľká noc. Šibanie, polievanie alebo zdobenie škrupiniek vajec pochádza z predkresťanského obdobia. Doklady o zdobených vajíčkach v hroboch Slovanov pochádzajú už zo 7. storočia. Zo Slovenska pochádza nález hlinenej kraslice z 11. storočia. Našla sa v Dražovciach pri Nitre.

Šibanie a polievanie symbolizovalo u našich predkov očistu, prebudenie nového života i príchod jari. Zabezpečili si tak dobré zdravie a čistotu, muž mohol šibaním vyjadriť i záujem o slobodné dievča. „Oblievačka zdá sa byť tiež pohanskoslovanský pozostatok, ktorého cieľ a význam nevieme,“ písal v 19. storočí o Veľkej noci Ján Kollár.

Spomenúť nakoniec môžeme aj pálenie či vynášanie Moreny. Tento zvyk sa zachoval dodnes a súvisí s príchodom jari. Vyrobí sa bábka zo slamy a handier, ktorá predstavuje starú bohyňu zimy a smrti. Prejde sa s ňou po celej dedine, aby sa odohnali zlí duchovia a následne sa bábka zapáli a takto hodí do rieky.

Pokračovanie dedičstva

Pohanstvo ako také zažilo v posledných desaťročiach oživenie. Nielen na Slovensku, ale v každej slovanskej krajine existujú rôzne spolky ľudí, ktoré sa snažia navrátiť k pôvodnej slovanskej viere. Tieto smery nemajú ustálený názov a titulujú sa napríklad ako novopohanstvo alebo rodnoverie.

Základným stavebným kameňom týchto hnutí je prirodzene predkresťanská slovanská viera, kultúra či zvyky. Často sa zdôrazňuje spriaznený vzťah k prírode, ktorá koniec-koncov u Slovanov zažívala veľkú úctu.

Prekážku, ktorú predstavuje nedostatok dobových prameňov a informácií, prekonávajú novopohania rôzne. Niekedy sa obrady či bájoslovie nahrádza z iných slovanských, prípadne indoeurópskych kultúr. Inokedy sa doplní pomocou vlastnej intuície, na základe nejakých historických či kultúrnych pravidiel v súlade so základmi pohanskej viery.

To, bohužiaľ, niekedy vedie k dosť prekrúteným, až fantastickým predstavám o slovanskom pohanstve. Nielen historici, etnológovia, ale aj samotní novopohania preto varujú pred „ufoslovanstvom“ či inými podobnými divokými konštrukciami o starých Slovanoch.

---

[1] Beranová, M.: Slované. Vyd. Libri, Praha, 2000, (ISBN 978-80-7277-022-9), s. 224.

[2] ARKONA. In: PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. 2. vyd. Praha : Libri, 2004. 259 s. ISBN 80-7277-219-8. S. 42 – 45.