Rodí sa málo detí. Pomôžu vyššie dávky alebo pochody za život?

Rodinná politika nemôže byť redukovaná na ekonomickú podporu rodín. Ak ľudia nechcú mať deti, štát ich nepresvedčí ani štedrými dávkami. Potrebná je zmena mentality.

Štandard v uplynulom roku opakovane upozorňoval na klesajúcu pôrodnosť na Slovensku. Problém však nie je špecificky slovenský, podobný vývoj možno v poslednom období pozorovať aj v iných európskych štátoch.

Paralelne s týmto vývojom sa objavujú výzvy na politickú reakciu. Nie je však zrejmé, aká by mala byť. Štandard sa v ostatných mesiacoch viackrát venoval rodinnej politike v okolitých štátoch. Jednotlivé opatrenia, ktorými naši susedia rodiny podporujú, môžu byť pre Slovensko inšpiráciou.

Pri debatách o rodinnej politike sa však pozornosť často zameriava len na finančnú či materiálnu podporu. Do tejto kategórie patria sociálne dávky či daňové úľavy, ale aj verejné služby ako jasle či škôlky. V podobnom smere idú aj úvahy o tom, ako umožniť ženám skoré či lepšie zapojenie do pracovného procesu a zladenie pracovného a rodinného života.

Je to o ekonomike?

Ekonomické faktory nepochybne hrajú svoju rolu. Rozhodnutie mať dieťa je spojené s nemalými nákladmi, a čím vyššie tieto náklady sú, tým viac párov sa rozhodne (ďalšie) dieťa nemať. Na druhej strane je zrejmé, že materiálne faktory nie sú tým jediným.

Pohľad na vývoj v postkomunistických štátoch by mohol naznačovať pozitívny vzťah medzi blahobytom či sociálnymi istotami a mierou plodnosti. V neistých deväťdesiatych rokoch sa počet detí privádzaných na svet znížil, v lepších časoch nového tisícročia sa ich počet opäť zvýšil.

V tomto duchu vysvetľuje pre Štandard neobvykle vysokú mieru plodnosti v Česku v období do roku 2021 sociologička Dana Hamplová z Akadémie vied Českej republiky. Príčinu vidí v predovšetkým v dobrej ekonomickej situácii v posledných rokoch, ktorá bola spojená s výraznou podporou rodičovstva zo strany štátu (viac o situácii v Česku v inom článku). To by podľa nej vysvetľovalo súčasný prudký pokles plodnosti – a nárast umelej potratovosti.

Toto vysvetlenie však nie je celkom uspokojujúce. Všeobecný pohľad na svet naprieč geografiou a i históriou ukazuje skôr negatívny vzťah medzi blahobytom a plodnosťou. Najnižšiu plodnosť dnes vidíme v rozvinutých štátoch Západu. A zároveň vnímame, že s rastúcim blahobytom plodnosť každej ďalšej generácie typicky klesá.

Kľúčom k pochopeniu tohto vzťahu môže byť iný faktor, a to vzdelanie a pracovné zapojenie žien. To je prirodzene prepojené s blahobytom – jednak bohatšie spoločnosti si môžu dovoliť vzdelávať ženy, jednak pracujúce ženy zvyšujú materiálny blahobyt spoločnosti. Pracovné zapojenie zvyšuje náklady, ktoré musí žena dieťaťu obetovať, a to zvlášť v profesiách s kariérnym postupom.

Prečo ženy nechcú deti

Ženy, ktoré sa rozhodnú pre umelý potrat, nie sú reprezentatívnou vzorkou všetkých žien. Sú však jednoznačne skupinou, ktorá dieťa – aspoň v danej chvíli – nechce. Príčiny, ktoré za rozhodnutím pre potrat stoja, môžu veľa napovedať o tom, kde je problém.

České Hnutie pre život si v minulom roku nechalo spracovať unikátny prieskum od agentúry Ipsos. Tá oslovila celkom 1 500 žien, ktoré podstúpili umelý potrat medzi augustom 2020 a aprílom 2021. Zistenia z tohto prieskumu búrajú mýtus, že interrupcie absolvujú mladé ženy, ktorým by materstvo narušilo štúdium či začiatok kariéry.

Typická žena, ktorá v Česku podstúpila umelý potrat – a nemáme dôvod myslieť si, že na Slovensku by výsledky boli výrazne iné –, bola žena v mladšom strednom veku (priemer 32 rokov) so stredoškolským vzdelaním a patriaca do strednej príjmovej skupiny. Viac než 70 percent žien podstupujúcich potrat už malo dieťa, najčastejšie dve.

Polovica žien idúcich v Česku na potrat už rovnaký zákrok podstúpila v minulosti. Najčastejšie sú tieto ženy slobodné alebo žijú s partnerom v nemanželskom spolužití. Štyridsať percent oslovených žien už v čase potratu nežilo v spoločnej domácnosti s mužom, s ktorým dieťa počali.

Zaujímavé sú aj dôvody, ktoré ženy pre potrat uvádzajú. Najväčšiu mieru súhlasu získala odpoveď „už mám toľko detí, koľko som v živote plánovala“ (40 percent rozhodne súhlasí alebo skôr súhlasí). Ďalšie faktory sa týkajú financií a spoľahlivosti partnera.

Druhým najčastejšie uvedeným dôvodom je ekonomická náročnosť rodičovstva. Celkom 37 percent žien uviedlo, že dieťa si nemôžu finančne dovoliť. S inou podobnou odpoveďou – „narodenie dieťaťa by výrazne znížilo moju životnú úroveň“ – vyjadrilo súhlas 26 percent respondentiek.

Tretím faktorom je správanie partnera. Obavu, že by na dieťa zostali samy, uviedlo ako dôvod 32 percent žien. Podobnú odpoveď – „na otca dieťaťa sa nedá spoľahnúť“ – zvolilo 26 percent respondentiek. Až na šiestom mieste sa v rebríčku dôvodov nachádza tvrdenie, že respondentka sa ešte nepovažuje za pripravenú na rodičovstvo (25 percent súhlasných odpovedí).

Kultúra mať deti

Uvedené výsledky ukazujú, že ekonomické faktory sú dôležité, nie sú však jediné. Predstavy o správnej či žiaducej veľkosti rodiny sú kultúrnym, nie ekonomickým faktorom. Rovnako do ekonomickej sféry nespadá stabilita partnerských vzťahov a zodpovedný prístup mužov (hoci ekonomické faktory môžu čiastočne vysvetliť mieru sobášnosti či rozvodovosti).

Je pozoruhodné – a v demografickej odbornej literatúre nejde o žiadnu novinku –, že v spoločnostiach stabilne existuje „medzera plodnosti“. To znamená, že jednotlivé generácie žien majú v priebehu svojho plodného obdobia celkovo menej detí, než na jeho začiatku očakávajú.

Podľa jednej zo štúdií v roku 2011 plánovali mladé ženy z 27 štátov Európskej únie vo veku 15 až 24 rokov, že budú mať priemerne 2,1 dieťaťa. Žiadna z európskych krajín sa k takejto miere plodnosti aktuálne ani nepribližuje. Medzera sa však objavuje aj v štúdiách starších generácií z druhej polovice minulého storočia. Očakávania sa postupne znižujú a každá ďalšia generácia ich ani len nedosiahne.

„Nákazlivá“ plodnosť

Zároveň sa zdá, že plodnosť je do istej miery „nákazlivá“. Americká štúdia medzi stredoškoláčkami ukázala, že tehotenstvo jednej žiačky v triede zvyšuje pravdepodobnosť otehotnenia ďalšej. Nejde tu o stredoškoláčky – výskum potreboval skupinu s jasne definovaným sociálnym okolím, a na to sa školy dobre hodia, – ale skutočnosť, že ľudia nasledujú štandardy správania vo svojej referenčnej skupine.

Podobné pozorovanie môže urobiť každý, kto žije v „bubline“ viacdetných rodín. Tieto rodiny často model s viacerými deťmi považujú za normálny a oficiálna miera plodnosti ich môže dokonca prekvapovať.

Zmena kultúry teda môže byť napokon dôležitejšia než sociálne dávky či dostupnejšie škôlky. Na zmenu kultúry však neexistuje žiaden jednoduchý recept. Preto je prínosná každá aktivita, ktorá fungujúcu rodinu prezentuje ako normu, ako príklad hodný nasledovania.

Zároveň nemožno očakávať, že zmenu prinesie akákoľvek jednorazová aktivita, akokoľvek veľká či mediálne dobre pokrytá. Kľúčom je zmena mentality, a tá je behom na dlhú trať.