V prvej chvíli mi obe videá prišli ako vhodné na fejtón. No v druhej chvíli mi z toho ostalo smutno. 

Kedysi sme takýchto ľudí na uliciach nevideli a nestretávali. Nie preto, že by sa občas nevyskytli, ale boli v zariadeniach, kde sa im snažili odborníci pomôcť. Dnes ich obchádzame, natáčame si ich na mobil a smejeme sa z nich na sociálnych sieťach. Sú predsa slobodní prejaviť sa ako chcú. Naozaj slobodní?

Podvedený a zmrzačený

Spomenula som si na iný príbeh, o ktorom sme nedávno písali na stránkach Štandardu. Vzdelaný inteligentný muž, ktorý pracoval na vesmírnom programe Apollo, dnes už osemdesiatročný Walt Heyer prešiel dvakrát zmenou pohlavia, najskôr z muža na ženu a po siedmich rokoch zase naspäť k pôvodnej mužskej identite. Dnes hovorí, že transgender je podvod, ale to, čo ma na jeho príbehu mimoriadne zaujalo a prečo to spomínam práve v tejto psej súvislosti, boli momenty z jeho detstva.

Ako malý chlapec, ktorého rodičia alkoholici nehýčkali od lásky, ale, naopak, fyzicky týrali, mal dobrú babičku, ku ktorej rád chodieval. Stará mama bola krajčírka a ušila mu purpurové šatočky (možno túžila po vnučke, ktorú by parádila), do ktorých ho ako dieťa, keď ku nej prišiel, obliekala. U starkej mu bolo dobre, tam sa cítil v bezpečí. Nebila ho, nikto ho u nej netýral, ľúbila ho. 

Keď bol neskôr ako chlapec bitý a sexuálne zneužívaný, začal si doma v súkromí podvedome obliekať šaty, ktoré sa mu spájali s pocitom bezpečia a prijatia, aké prežíval u babičky. Odborne sa tomu hovorí, že mal „náhradný objekt“, ktorý mu pomáhal prežiť vo chvíľach úzkosti, depresie a neistoty. 

Psychológovia to poznajú. Tínedžer Walt Heyer s ťažkým detstvom to nepoznal. Nevedel, že to nemusí znamenať nič viac (ale ani nič menej), ako obrovskú neprekonanú bolesť a neuzdravené zážitky, ktoré si takto riešil. No vďaka propagande, ktorá v USA v rokoch jeho detstva už bola známa, uveril o sebe, že ak sa rád oblieka do šatočiek, pravdepodobne bude niekým iným, než v skutočnosti je. Ale to už je iná téma, ktorej sa tu venovať nechcem.

Vrátim sa ku psom

Neverím, že človek, napriek tomu, že hovorí, že si ako pes splnil celoživotný sen, je reálne šťastný. Pozrite si jeho video – ako sa ťarbavo vlečie po štyroch, v koži, v ktorej mu je tesno a tak veľmi teplo, až raz ako pes takmer odpadol. Neverím, že ľudia, ktorí štekajú pred stanicou, sa tešia z posmeškov okoloidúcich a že si vzájomne vedia porozumieť, keď na seba iba zavýjajú. Neverím, že človek bol omylom stvorený ako ľudská bytosť a že jeho život môže byť naplnený, keď šteká v psej koži s vôdzkou na krku. 

To nie je sloboda. To je otroctvo. Možno bolesť a neprekonané zranenia z detstva, ktoré si riešia náhradným objektom. Neviem, nie som odborník, ale som presvedčená, že ľudský život treba chrániť. A nielen ten počatý, ale aj ten už narodený, existujúci.