Obžaloba prezidentky? Fico robí hrubú chybu

Štandard v utorok upozornil na sporný prípad, ktorý väčšina médií prehliadala: prezidentka si v roku 2021 predvolala generálneho prokurátora a zaujímala sa o obvinenie policajného šéfa Kovaříka. Neskrývala, že má s jeho stíhaním problém. Zuzana Čaputová sa tým pokúšala vstúpiť do živého trestného konania.

A na niečo také nemala právo. Prezidentka by sa za to mala zodpovedať. Verejne. Teda: mala by udalosti z roku 2021 vysvetliť.

Zachádzať ďalej je nevhodné. A zároveň právne nemožné. Hlavu štátu je možné stíhať len za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Sporné stretnutia alebo sporné slová prezidentky, akokoľvek neprijateľné a neobhájiteľné, do tejto kategórie nepatria.

Fico to dobre vedel. Preto túto kauzu od pondelka do soboty otváral len vo verejnej a politickej rovine. Kritizoval prezidentku, vládu, políciu… Robil to, čo bežne robí opozícia.

A tak trochu suploval aj prácu médií, ktoré o čudnom prípade prezidentky zborovo mlčali.

V sobotu však prišiel prekvapujúci obrat. Fico oznámil, že zmenil na vec názor a hneď po voľbách predloží do parlamentu návrh na obžalobu prezidentky Čaputovej. Za údajné úmyselné porušenie ústavy z augusta 2021.

Fico tým zachádza priďaleko. A s veľmi otáznymi výsledkami. Tie sa môžu obrátiť proti nemu.

Prezidentka vysvetlila (konečne, po šiestich dňoch), že na stretnutiach s Lipšicom a Žilinkom vraj riešila spory generálnej prokuratúry, špeciálnej prokuratúry a bezpečnostných zložiek. Pretože to bola jej povinnosť.

Fica obvinila, že tému zneužíva na kampaň.

Je to tak. To, čo pri obžalobe prezidentky predvádza Fico, je kampaň. A nielen volebná.

Je to súčasť širšej kampane Smeru, ktorá je namierená na spochybňovanie trestného stíhania proti oligarchom a ľuďom z pozadia Smeru. Táto kampaň stojí na hesle, že vyšetrovanie zločinov z éry Smeru je politicky manipulované.

Pokiaľ ide o vec, Fico nemôže dosiahnuť vôbec nič. Ústavná obžaloba prezidentky nemôže uspieť. Smer by potreboval získať podporu ústavnej väčšiny poslancov. A následne by musel obžalobu potvrdiť ústavný súd (čo by znamenalo, že Zuzana Čaputová stráca funkciu). Jedno aj druhé je celkom nereálne.

Napokon, Fico svoje motívy priznal. Očakával, že sporný prípad Čaputovej aspoň trochu zarezonuje v médiách a v kampani. Keďže väčšina médií pri tejto téme týždeň zatvárala oči, Fico to chce hnať do parlamentu.

V konflikte s prezidentkou mu zrejme ide o tri veci. Chce mobilizovať sily vo volebnej kampani (preto o tom informuje práve teraz). Chce zbierať body v kampani proti vyšetrovateľom.

A nakoniec chce pravdepodobne aj to, aby držal prezidentku pod tlakom aj v povolebnom boji. Teda v čase, keď budú lídri strán – spolu s prezidentkou – rozhodovať o tom, ako bude vyzerať nová vláda.

Ak Fico so svojimi spojencami hladko ovládne parlamentnú väčšinu, prezidentka to zrejme bude musieť akceptovať. Ak sa však rokovania skomplikujú a Fico by vypadol z hry o nového premiéra (na čom má, priznajme si, záujem prezidentka), Smer by mohol prehodiť platňu. A obviňovať Čaputovú zo sprisahania s progresívcami a ďalšími stranami, ktoré vraj na objednávku „zhora“ potláčajú a kriminalizujú opozíciu. Za to, že je v konflikte s prezidentkou a jej stranou.

Práve v tomto teréne však Fico ide do rizika. Jeho pokus hnať konflikt s prezidentkou do najkrajnejšej podoby (ústavnej žaloby) sa môže ukázať ako chyba. Dokonca ako fatálna chyba.

O tom, kto bude predsedom vlády, sa nerozhoduje iba vo voľbách. Alebo v povolebných dohodách strán o parlamentnej väčšine. Podľa ústavy má konečné slovo prezident. Kandidáta na premiéra buď vymenuje, alebo nevymenuje a bude žiadať iné meno. Je to niečo ako prezidentské právo veta vyhradené pre extrémne situácie.

Samozrejme, toto právo veta nie je a nesmie byť politické. Kto má parlamentnú väčšinu, ten v parlamentnej demokracii vládne. Bodka. Tak hovorí ústava aj ústavná tradícia či ústavný systém. Právo veta v rukách prezidentky by však za mimoriadnych okolností mohlo byť personálne. A mimoriadnou okolnosťou by mohol byť krajný konflikt zástupcu parlamentu s prezidentkou. Hlava štátu by (hypoteticky) mohla požiadať zástupcov parlamentnej väčšiny, aby ponúkli na premiéra také meno, pri ktorom nehrozia extrémne konflikty medzi kľúčovými ústavnými orgánmi.

Ak by postoj prezidentky ochotne podporil aj partner Smeru (napríklad Pellegriniho Hlas), spor by nebol len v ústavnej rovine, ale skôr v politickej.

Napokon, aj prezident Kiska v roku 2018 odkázal, že Fico by bol ako „nový premiér“ po rekonštrukcii vlády nepriechodný. To isté tvrdil Most. Smer vtedy musel Prezidentskému palácu ponúknuť prijateľný kompromis: Pellegriniho. Inak by hrozili obštrukcie alebo ústavnoprávny konflikt. Napriek tomu, že Smer aj po marci 2018 kontroloval parlamentnú väčšinu…

Asi treba priznať, že aj personálne právo veta môže byť ústavne sporné. Doteraz neexistovalo, respektíve slúžilo len ako krajná poistka. Nie ako právomoc prezidenta. Lenže dnes, v ére hybridnej vojny a geopolitickej krízy, sme od normálnych pomerov ďaleko. V politickom boji hrozí, že sa použijú všetky, aj krajné nástroje na modelovanie alebo krotenie novej vlády.

Iste, nemusí to zájsť tak ďaleko. A dúfame, že nielen volebný, ale aj povolebný boj budú v hraniciach zabehaných pravidiel hry. Riziká ústavných konfliktov tu však sú.

A Fico tie riziká netlmí, ale rozpaľuje. Do zbytočného extrému. Jeho plány na vojnu s prezidentkou (ústavnú obžalobu) mu môžu priniesť veľmi málo. A zobrať alebo skomplikovať veľa.

Fico bol dlho považovaný za jedného z tých, ktorí rozumejú stratégii a dovidia za najbližší roh. V sobotu to nepotvrdil.