Na vlastnej koži: Takto vyzerá jeden deň v živote správcu penziónu

Po tomto krátkom administratívnom úkone Michal so smiechom odmietol moju žiadosť o prestávku a dal mi do ruky vysávač. Moje kroky smerovali do jedného z apartmánov, ktorý mal neskôr v ten deň hostiť mladý pár. Predtým, než som sa pustil do vysávania, som musel pripraviť a prezliecť obe postele. Popri tom som sa rozprával s Michalom o jeho penzióne. Prevzal ho v roku 2018, o dva roky neskôr prišla kríza spojená s pandémiou. „V tom čase bývali v tomto penzióne iba vojaci či pomocný personál, ktorý pomáhal pri plošnom testovaní. Bývali tu zadarmo,“ povedal mi Michal. Majitelia ubytovacích zariadení to mali údajne ťažké, turizmus a cestovný ruch sa po pandémii prebúdzali len veľmi pomaly.

Po príprave postelí som sa mohol pustiť do ďalšieho upratovania a následného vysávania. Vysávanie mi išlo ľahko, od vtipného Michala som dokonca zožal aj potlesk. Po vysávaní bolo na rade mopovanie podlahy, ktorému sa nevyhla ani spoločná kuchyňa.

Michal medzitým pokračoval v rozprávaní. „Pandémia poriadne neskončila a už tu bola vojna na Ukrajine. Ľudia sa mohli zapojiť do verejnej kampane, v ktorej ponúkali priestory pre utečencov z Ukrajiny. Chceli sme pomôcť a tiež sme sa do výzvy zapojili,“ uviedol.

S radosťou spomína na Sofiu a Jurijho, starší manželský pár, ktorý na Slovensko prišiel priamo z Kyjeva. „Boli veľmi milí a priateľskí, aj keď sme sa dorozumievali len ťažko. Aby sa nenudili, zadarmo nám upratovali okolo penziónu, dobre vychádzali aj s ostatnými návštevníkmi,“ vyhlásil Michal. Starší pár žil pod touto strechou približne 3 mesiace. Michal spolu so svojimi známymi zároveň poskytovali páru peniaze aj jedlo. Rozprávanie prerušil, aby mi ukázal miesta, ktoré som mopom neprešiel dôkladne. Prácu som si musel zopakovať.

„Po dobrej skúsenosti s Ukrajincami sme sa rozhodli prijať ďalších. Tam už to bolo horšie,“ dodal k téme utečencov. Noví nájomníci boli odťažití a v spoločných priestoroch často nechávali neporiadok. „Našťastie sa u nás nezdržali dlho,“ spomínal Michal. Spoločne sme sa presunuli von, kde som polial kvety a postaral sa o exteriér. Práca ma naplnila dobrým pocitom.

„Viesť vlastný, aj keď malý penzión musí byť celkom príjemné,“ povedal som mu. Michal sa zasmial. „Áno, 90 percent návštevníkov sú milí ľudia, ktorí majú pekné vystupovanie. Mali sme tu ale všelijaké prípady. Nasťahovala sa k nám skupina robotníkov. Prijali sme ich ako každého iného. V chodbách sa postupne začali objavovať plastové okná, dvere a drevené bedne s ovocím. Zrejme prišli za prácou a z nášho penziónu si urobili akúsi skrýš,“ nadhodil Michal svoju úvahu. V dôsledku neporiadku a hluku sa im nedarilo prenajímať ostatné izby.

„Keď sme ich slušne poprosili, aby odišli, vynadali nám do rasistov,“ prezradil. Po ich odchode sa Michal nestačil čudovať. „Bolo to neskutočne špinavé. Mnohé z vecí, vrátane matracov, sme museli vyhodiť či spáliť,“ dodal.

Zaujímalo ma, či má Michal ešte nejaké menej príjemné skúsenosti s hosťami. „Boli tu zaujímaví hostia, tuším z Poľska. Odišli neplánovane o deň skôr, izbu nechali ovracanú. Bolo to nepríjemné zistenie,“ vyjadril sa. Celkovo sa mu však práca okolo penziónu páči. Spokojný je aj s mojou prácou. Po záverečnej kontrole priestorov si sadáme na terasu. Zhodujeme sa, že prevádzkovanie penziónu je zaujímavá, aj keď náročná práca. Posledných pár rokov bolo totiž pre majiteľov hotelov turbulentných, nehovoriac o neporiadnych hosťoch.

Tu sú niektoré z pozitívnych aspektov prevádzkovania rodinného penziónu:

• Máte možnosť pracovať v obľúbenom prostredí.
• Stretávate sa s rôznymi ľuďmi z celého sveta.
• Robíte niečo, čo vás baví.

Tu sú niektoré z negatívnych aspektov prevádzkovania rodinného penziónu:

• Je to náročná práca, ktorá si vyžaduje veľa času a energie.
• Musíte byť pripravení na rôzne situácie.
• Nie vždy je ľahké nájsť dobrých zamestnancov.