Ako som si zaumienil, tak som aj urobil. Kúpil som si pílku a sekeru a na balkóne som stromček spacifikoval do štyroch tašiek. Potom som ho zniesol do pivnice, odkiaľ mal byť v správnej chvíli naložený do auta a odvezený k ohnisku.
A tu sme opäť pri probléme s časom, ktorý som naznačil na začiatku. Prešiel rok a k posekanému stromčeku sa pridružil ďalší vianočný stromček. No a vyzerá to tak, že aj po tohtoročných sviatkoch pribudne v pivnici niekoľko tašiek s rozsekaným sušeným vianočným stromčekom Vianoc 2023.
Ale takto verejne sa zaväzujem, že stromčeky v priebehu roka 2024 spálim a ešte si v ich pahrebe upečiem zemiaky a pohostím nimi všetkých, ktorí tam budú prítomní.
Keď tak o tom píšem, na um mi prichádza Andersenova rozprávka, ktorej názov som už zabudol. V skratke išlo o to, že stromček z minulých Vianoc je na povale a všetkým veciam rozpráva o tom, ako rozdával radosť. Ako sa pri ňom rozžarovali oči detí. No a tento naivný samoľúby stromček stále verí, že ho raz z povaly znesú opäť dolu a bude plniť tú istú úlohu ako vlani. Nakoniec ho zoberú a poslednýkrát zažiari. V peci ako kurivo. No tak asi v skratke.
Pýtate sa, prečo nemáme plastový stromček? Umelý stromček sme mali celé detstvo. Bol to fajnový stromček, ozdobený vyzeral ako raketa Juraja Gagarina. Nezvyknem to robiť, ale budem ohŕňať nos nad dnešnými umelými stromčekmi. Sú odporné a niečím ma neuveriteľne iritujú. Možno tým, že predstierajú niečo, čím nie sú...
Psia kniha kníh
Druhou témou dnešného rozprávania je kniha. O knihách som už popísal kadečo, no dnes vám chcem povedať o knihe, ktorú som dostal ako dar. Otvárali sme benefičnú výstavu Oprav môj chrám, na ktorej Timo Križka predstavil svoje snímky z Tanzánie. Urobil som video upútavku na toto podujatie. V statickom zábere mám na kolenách psa, vyzerám ako deduško večerníček, ktorý má čas a ktorému je dobre. A presne tak mi aj bolo.
Na vernisáž prišiel RNDr. Vladimír Ďurišin a priniesol mi nádherný dar, knihu, ktorej je autorom. Je to vysokoškolská učebnica s nepoetickým názvom Systém policajnej kynológie.
Poviete si, čo je toto za knihu. A ešte k tomu učebnica! Veď to sa nebude dať čítať. Kniha má vyše 450 strán a ňufák v nej mám zaborený doslova každý deň. Je to učebnica, ktorá sa dá čítať ako dobrodružný román. Podmienkou je, aby ste mali aspoň aký-taký vzťah ku psom.
Totálne ma fascinujú poznatky o tom, ako sa psy uplatňovali v staroveku, stredoveku či novoveku. Tie chlpaté potvory s mokrými ňufákmi a vrtiacimi chvostami sú doslova darom pre ľudské pokolenie.
Sumeri sa ako prví zaoberali cieleným chovom strážnych, pastierskych a loveckých psov. Chovatelia ich šľachtili logickým krížením – „na plemenitbu vyberali najkvalitnejšie jedince s mentálnymi a fyzickými predpokladmi na konkrétny účel, ktorému mali slúžiť,“ píše sa v knihe. Aj tá policajná hantírka má svoje čaro.
V knihe je veľa fotografických materiálov, napríklad snímka reliéfu z Asýrie, na ktorej je človek so psom pri love leva! Píše sa tu aj o Egypťanoch a ich psoch tritisíc rokov pred naším letopočtom. Zmapované sú aj starobylé psy Indie.
„Vojnové psy staroveku sa od súčasných plemien odlišovali. V historických prameňoch sa hovorí najmä o veľkých a ťažkých molosských psoch, ktoré sa podobali napríklad na dnešných anglických mastifov či neapolských mastinov. Mali mohutné telo a neobyčajne silne vyvinutý chrup. Svojou agresivitou určite prevýšili ktorékoľvek ostrého psa žijúceho v súčasnosti. Ich psovodi však museli byť odvážni a obratní, pretože tieto psy sa takmer nedali ovládať. Iba tak si možno vysvetliť, prečo predstavovali takú ohromnú bojovú silu, ktorej sa každý bál a ktorú si nikto nedovolil podceňovať.“
Takýmto parádnym tempom plynie celá učebnica. Dozviete sa ako sa krížili plemená policajných psov. Sú tu uvedené aj rodokmene tých najlepších psov, ktoré sú zdokumentované aj sto rokov dozadu.
Dobové fotgrafie približujú policajtov a policajné psy v belgickom Gente, kde bola policajná kynológia zavedená v systéme bezpečnostnej služby prvýkrát.
Ďalej je tu popísaný výcvik psov na špeciálne účely ako detekcia drog, tabakových výrobkov, ale aj výbušnín. Sú tu psy, ktoré sú stopovacie, ktoré vedia plniť úlohy v akomkoľvek ročnom období, za svetla či v tme. Niektoré psy sú špeciálne cvičené na detekciu ohrozených druhov zvierat, iné vedia identifikovať otrávené vtáctvo, ktoré slúži ako pytliacka návnada na dravce.
Najradšej by som vám sem prepísal všetkých štyristo strán, taký som nadšený z tejto knihy.
No a potom pozriem na toho nášho podivuhodného malého „čokla“, sučku Heidy, ako sa celý deň hreje v pelechu pri radiátore a spí a spí a potom si ide von cvrknúť. A keď je hnusné počasie, rozumej teplo alebo zima, zaraz sa zase ťahá domov a pokračuje v spacej činnosti. Hovorím si: „Heidy, ani nevieš koľko potenciálu v tebe je.“ Vtedy Heidy otvorí jedno oko a pregúli sa na druhý bok.
Racionalizujem si toto psie bonvivánstvo... Prišla k nám v pokročilom veku a má za sebou kadečo, čo ju budem drezírovať... Čo má vedieť vie. Vrtieť chvostom, vystrašiť drozdy, zaštekať na pána suseda a zožrať plátok šunky.
Tak si spievam spolu s Michalom Tučným: „Sousedko, já vím, že míváš se mnou kříž, starýho psa novým kouskům nenaučíš...“
Prajem vám požehnané sviatky!
