Aj chudobný má svoju dôstojnosť. Niekedy stačí, keď si s ním vytvoríme rovnocenný vzťah

Terézia Hrebeňárová, riaditeľka ZŠ Cyrila a Metoda, ocenenie pre školu

Mária Čigášová, rádio Lumen, cena pre médiá

Jaroslav Poláček, primátor Košíc, špeciálne ocenenie mestu

Aká je podľa vás najefektívnejšia pomoc chudobným ľuďom? Ako môžu chudobným vhodne pomôcť bežní ľudia?

Radoslav Lojan, dekan TF KU: Najefektívnejšia pomoc chudobným ľuďom je byť im nablízku a pomôcť im konkrétnu pomocou so základnými potrebami. Komplexnejšia pomoc je to, čo robia Nadácia Dedo alebo Maják, o. z. Bežní ľudia môžu pomôcť zbierkou, dobrovoľníckou alebo osobnou činnosťou cez rôzne organizácie a občianske združenia. V práci s chudobnými je veľmi dôležitý vnútorný postoj pomáhajúceho. Ak jeho úsilie nemá vyjsť od začiatku nazmar, mal by preskúmať svoje pohnútky a zbaviť sa pocitov pýchy či nadradenosti. Chudobný by mal byť vnímaný ako seberovný, ako cieľ sám osebe, nie ako podradný objekt nášho ušľachtilého úsilia. Tento prístup je dôležitý na vypestovanie tak často absentujúceho pocitu osobnej dôstojnosti u chudobných. Niekedy na zlepšenie situácie biedneho stačí, ak si s ním vytvoríme rovnocenný vzťah.

Terézia Hrebeňárová, riaditeľka ZŠ Cyrila a Metoda: V dnešnej dobe sa čoraz menej stretávame s materiálnou chudobou a dopredu sa dostávajú jej iné formy – intelektuálna, vzťahová alebo duchovná chudoba. Ak chcem pomôcť chudobným, netreba ísť vôbec ďaleko. Stačí sa pozrieť okolo seba. Našich žiakov vedieme k tomu, aby boli všímaví voči druhým – aby si všímali spolužiakov, ktorí majú menej ako oni, aby bolo pre nich samozrejmosťou podeliť a zriecť sa, aby mal aj ten, ktorý si to nemôže dovoliť. Vedieme ich tiež k tomu, aby si všímali tých, ktorí sú sami, alebo naboku, a vzali ich medzi seba, aby pomohli tým, ktorým niečo nejde, a vzájomne sa podporovali. Samozrejme, je vhodné aj podporiť dobré diela a projekty, venovať svoj čas, byť dobrovoľníkom v pomoci chudobným. Myslím si ale, že prvým krokom je zaumieniť si, že spravím niečo pre druhých tam, kde sa práve nachádzam.

Mária Čigášová, rádio Lumen: Moja skúsenosť je taká, že jednotlivci a organizácie, ktorým chudobní ľudia nie sú ľahostajní, dokážu po čase nájsť spôsob, ako pomáhať svojej „cieľovej skupine“ čo najefektívnejšie. Pretože iné potreby majú napríklad mamy s malými deťmi, ktoré ušli zo svojich domovov pred násilím, a iné ľudia, ktorí prišli o celý svoj majetok nejakým podvodom. Efektívna pomoc je aj tá, ktorá je blízko a je rýchla. Môžu ju poskytnúť príbuzní, farské charity, alebo aj cudzí empatickí ľudia. Mnohí Slováci, ak je to potrebné, sa dokážu zmobilizovať na konanie dobra. Nie je ojedinelým javom, že sa vedeniu nášho rádia ozvú poslucháči, čo chcú pomôcť tým, ktorých životný príbeh počuli vo vysielaní. Kto má chuť pomôcť núdznym, spôsob si nájde. Môže im darovať hmotné veci, ale aj nehmotné – môže doučovať deti, naučiť dospelých niečo praktické do života, či poskytnúť im zamestnanie. Životy mnohých ľudí na okraji spoločnosti dokázala zmeniť ich viera v Boha.

Jaroslav Poláček, primátor Košíc: Nedá sa to paušalizovať. Pre mňa, ako primátora krajského mesta, je dôležité pomáhať predovšetkým subjektom, ktoré vedia s touto skupinou odborne pracovať a dokážu im poskytnúť odbornú pomoc, prípadne potrebné služby. Takým subjektom je napríklad Arcidiecézna charita, nezisková organizácia Oáza – nádej pre nový život, ktorú vedie otec Peter Gombita, ale aj naše mestské Psychosociálne centrum. Z úrovne mesta sa snažíme vytvárať podmienky na to, aby pomáhajúce organizácie boli schopné poskytovať adresnú pomoc tam, kde je potrebná. Poskytujeme, napríklad, finančnú podporu alebo pomáhame prenájmom vhodných objektov. Toto by malo byť úlohou miest, ale aj samosprávnych krajov. Každý človek môže pomôcť, stačí si všímať svoje okolie. Nemám tým na mysli iba ľudí na ulici, ale aj susedov, známych, spolužiakov... Niekedy postačí aj maličkosť, napríklad pripraviť dieťaťu do školy ešte jednu desiatu pre kamaráta, ktorý desiatu nemá.

Čo by podľa vás pomohlo najviac chudobným v košickom regióne?

Radoslav Lojan, dekan TF KU: Najlepšou pomocou by boli väčšia dobrovoľnícka činnosť a komplexnejšia zdravotnícka, sociálna a odborná pomoc.

Terézia Hrebeňárová, riaditeľka ZŠ Cyrila a Metoda: Myslím si, že neodpoviem iba za košický región, keď poviem, že sú to systémové riešenia. V Košiciach sú podmienky pre najchudobnejších značne poddimenzované. Útulky sú plné a ľudia spia pred ich bránami, pretože pre nich nie je miesto. Ak chceme pomôcť týmto ľuďom, potrebujeme na to vytvoriť príslušnú infraštruktúru a dostatočné kapacity odbornej pomoci. To, samozrejme, nejde len tak a treba na to vyčleniť prostriedky. Pre samosprávu to, žiaľ, nie je priorita. Dodala by som k tomu, že systémové riešenia musia byť premyslené a skutočne odborné, pretože nie každý typ pomoci je prospešný, aj keď je dobre mienený. Nestačí len rozdávať. Uvediem aj jeden príklad: V ostatnom čase sme sa v školstve stretli s projektom, v rámci ktorého štát prispieval sociálne slabším deťom na nákup notebookov. Tento krok bol síce dobre myslený, aby zvýšil možnosti vzdelávania týchto detí, ale mnohokrát to celé končilo tak, že nakúpené počítače boli predané ďalej. Dokonca som počula aj o prípadoch, že rôzni špekulanti využívali Rómov na to, aby nakúpili notebooky, ktoré im priamo pred predajňou odovzdali za veľmi nízku odplatu. Práve odbornosť a know-how považujem za kľúčové, aby prijaté opatrenia boli adresné a primerané potrebám chudobných.

Mária Čigášová, rádio Lumen: Najviac by pomohlo, ak by sa zlepšovali podmienky, v ktorých ľudia na východe Slovenska žijú. Pomôcť tomu môžu dostatok pracovných príležitostí, adekvátne platové ohodnotenie, podpora podnikateľských aktivít, kvalitné cesty… Tiež by nebolo od veci, ak by kompetentní videli za svojimi rozhodnutiami bežného človeka. Aby zvyšovanie cien, rôznych poplatkov a daní neodsávalo z jeho peňaženky viac, ako dokáže zarobiť. Pomohla by tiež intenzívnejšia podpora štátu organizáciám, ktoré sa venujú ľuďom v núdzi. Mnohé pracujú vo veľmi skromných podmienkach, chýbajú im vhodné priestory a veľa síl míňajú na zháňanie financií na svoju činnosť. Napriek tomu sa každodenne venujú chudobným a posúvajú ich k dôstojnejšiemu životu.

Jaroslav Poláček, primátor Košíc: Určite pracovné príležitosti, prístup k vzdelaniu, odborná príprava, rekvalifikácia a takisto aj vhodné a dostupné bývanie. Ako jedno z mála miest na Slovensku máme spracovanú stratégiu postupného ukončovania bezdomovectva a riešenia nelegálnych osídlení a na jej naplnenie potrebujeme zdroje. V rámci tejto stratégie postupne rekonštruujeme nevyužívané a neobývateľné byty, ktoré vraciame do systému prostredníctvom projektu Housing First, alebo prostredníctvom systému prestupného bývania. Nadácii Dedo mesto Košice poskytlo za týmto účelom 14 bytov. Ďalšie byty postupne pripravujeme na rekonštrukciu. Pre tento rok máme vypracované projekty na opravu ďalších 14 bytov, konečný počet však bude zodpovedať reálnym možnostiam rozpočtu.

Čo by podľa vás pomohlo odstrániť chudobu ako takú?

Radoslav Lojan, dekan TF KU: Odstránenie chudoby je dlhodobý proces, ale pomôcť odstrániť chudobu z krátkodobej i dlhodobej perspektívy môže zapojenie každého jedného z nás. Nemusí ísť o veľké skutky, ale ako píše matka Tereza, o „malé skutky s veľkým srdcom“. A v neposlednej miere, chudobní musia byť od začiatku zapojení do hľadaní riešení ich problémov. Osobitne to platí pre ľudí, ktorí sú odstrčení na okraj ešte aj v chudobnej komunite.

Terézia Hrebeňárová, riaditeľka ZŠ Cyrila a Metoda: Napadajú mi dve slová – múdrosť a ohľaduplnosť. Múdrosť potrebujeme pri prijímaní spomínaných systémových riešení a ich implementácii, aby priniesli skutočný osoh. Múdrosť však potrebujú aj samotní ľudia ohrození chudobou, aby aj s tým málom dokázali narábať rozumne. Viackrát som sa stretla s tým, že príčinou chudoby neboli vonkajšie okolnosti, ale doslova nerozumné počínanie si ľudí. Druhé slovo je ohľaduplnosť. Vnímam, že aktuálne je medzi ľuďmi veľmi rozšírený postoj: Keď sa ma to netýka, nezaujíma ma to. Táto individualistická mentalita sa prejavuje tým, že sa nestaráme o druhých, ktorí nám sú ukradnutí. Zabúdame však pritom, že dobro druhého je aj naším dobrom. Ignorovaním chudoby druhých sa totiž ochudobňujeme my sami. Stávame sa chudobnými na ľudskosť. Myslím si, že ako spoločnosť a jednotlivci máme na viac. Zahodiť predsudky, prejaviť záujem o druhého, spraviť skutok služby je to, čo nás robí vnútorne bohatšími. Netreba na to žiadne veľké činy, stačia maličkosti – úsmev, milý pozdrav, alebo opýtať sa: Ako ti môžem pomôcť? To praktizujeme u nás v škole. S týmto postojom dokáže každý zmierniť núdzu tam, kde sa práve nachádza. A to je niečo, s čím vieme začať ešte dnes.

Mária Čigášová, rádio Lumen: Je to veľmi ťažká otázka. Možno by pomohla zmena smeru, ktorou sa ľudstvo vydalo. Asi by sme sa mali vrátiť z cesty plnej egoizmu, túžby po moci či chamtivosti k hodnotám, ktoré nás robia ľuďmi.

Jaroslav Poláček, primátor Košíc: To je veľmi ťažká otázka a keby na ňu niekto poznal odpoveď, tak dnes chudoba neexistuje. Ale ona tu je a vnímame ju na každom kroku. Na odstránenie tohto problému je nevyhnutná spolupráca na individuálnej, lokálnej, národnej a globálnej úrovni, a komplexný prístup, ktorý zahŕňa rôzne stratégie a opatrenia. Okrem toho je tiež dôležité riešiť príčiny chudoby, ako sú nerovnosť, nedostatok príležitostí a konflikty. Zároveň platí, že by sme mali byť všetci tolerantnejší a citlivejší voči problémom chudobných, a hlavne neviniť ich za vlastnú chudobu. Ak by sme to všetci dokázali, tak by sme určite vedeli aj efektívnejšie pomáhať. Aj tu platí to, čo platí všeobecne, že iba pochopenie problému vedie k jeho efektívnemu riešeniu.

Maják nádeje je mimovládne neziskové občianske združenie, ktoré bolo zaregistrované v roku 2010. Predmetom jeho činnosti sú ochrana ľudskej dôstojnosti, zmierňovanie a odstraňovanie príčin morálnej a hmotnej biedy rodín v núdzi. K hlavným cieľom združenia patria terénna sociálna práca a sociálne poradenstvo, finančná a materiálna pomoc, aktivity v oblasti sociálnej a výchovno-vzdelávacej a vzdelávacia, výskumná a publikačná činnosť v oblasti pomoci rodinám v núdzi.

Foto: FB Košice a Maják nádeje