Otec Jaroslav Lajčiak o povolaní: Do Krista som sa zaľúbil, keď som mal päť a pol roka

KOŠICE – Medzi spoločenstvami mladých v Košiciach prebiehajú rôzne duchovné aktivity a protosynkel Košickej eparchie Jaroslav Lajčiak sa zapojil do jednej z nich. V Unipase (univerzitná pastorácia) prebiehala diskusia na tému Povolanie, ktorú si vypočula aj redaktorka Košického Štandardu.

Zaľúbenie je podstata

„Má ešte v dnešnej dobe povolanie opodstatnenie? Dám vám otázku. Má ešte v dnešnej dobe zaľúbenie opodstatnenie?“ týmito slovami započal diskusiu otec Lajčiak.

„Povolanie je zaľúbenie. Je to niečo, čo robím s veľkou láskou a čo ma nadchne,“ pokračoval ďalej. Na porovnaní so zaľúbením vysvetľuje, že človek stratí hlavu pre to, čo robí a čo ho napĺňa.

Otec Lajčiak poukázal na myšlienku, že cesta k povolaniu je individuálna a jedinečná pre každého. „Ja som sa zaľúbil, keď som mal päť a pol roka. Každý mi vravel, že ma to prejde. A môžem povedať, že dnes som rovnako zaľúbený do Krista ako vtedy, keď som bol malý chlapec.“

Kto z nás nehreší? Aj pápež hreší a chodí na spoveď, dodáva otec Lajčiak

Ako povedal otec Lajčiak, ani on nie je bez hriechov a slabostí. Avšak táto skutočnosť by nemala človeka odvádzať od jeho cesty. Povolanie nie je o dokonalosti, ale o zaľúbení a oddanosti k tomu, čo človek robí.

„Myslíš si, že keď si zaľúbený, tak ťa ten druhý nebude mať rád pre tvoje chyby? Kristus ťa miluje takého, aký si, aj s tvojím krížom, s tvojimi slabosťami, aj s tvojimi hriechmi. A keď cítiš, že ťa volá, tak za ním choď, a to či už do manželstva, alebo kňazstva. Neboj sa toho, čo bude, keď bude. Nepochybuj, ver Bohu. To je tá pravá zaľúbenosť – povolanie.“

Aj zaľúbenie vo vzťahu k Bohu môže ochabnúť

Aj kňazi a duchovní prichádzajú do kríz, majú svoje obdobia pochybností a boja s Bohom. Podľa slov otca Lajčiaka je to normálna súčasť vzťahu s Bohom.

„Povolanie je o zaľúbení vo vzťahu k Bohu. Matka Tereza nepočula Božie volanie 40 rokov. A to je jeden zo znakov svätosti, že napriek tomu povedala: „Bože, ale ja ti verím.“ A dnes je svätá. Videla biedu, chorých, ale bola do Boha zaľúbená, aj keď od neho nepočula odozvu,“ pokračoval s tým, že niekedy Boh dopustí na ľudí aj takéto skúšky, pre ktoré sa môže vzťah s Bohom narušiť.

Božia vôľa vám nedá pokoj

Otázka, ako rozoznať Božiu vôľu od tej vlastnej, je často zložitá. Otec Lajčiak podčiarkol skutočnosť, že Božia sa bude vracať a prichádzať do života človeka, aby ho usmernila.

„Bolo veľa vecí, ktoré som v živote od Boha chcel, a on mi ich nedal. Potom som z toho bol sklamaný. Neskôr som pochopil, že to nebola jeho, ale len moja vôľa. On mi po nejakom čase ukázal, že prečo – Boh ti dá odpoveď, hoci neprichádza hneď.“

Otec Lajčiak ďalej zdôraznil, že dôležité je modliť sa a dôverovať Bohu, aby sme to svoje povolanie nestratili.

Strach zo strateného času

Počas diskusie tiež mladým pripomenul, že ak sa človek po čase rozhodne zmeniť povolanie, nebol jeho čas stratený. Poukázal tiež na príklady bývalých seminaristov, ktorí neskôr našli šťastie a naplnenie v rodinnom živote.

„Nič nie je krajšie, ako keď si po rokoch uvedomíš, že toto nebola tvoja cesta – povolanie. Nikdy to nebude stratený čas, aj keď sa raz oženíš a nebudeš rehoľná sestra či kňaz, ako si plánoval. Pre Boha nikdy nemôže byť stratený čas, keď mu človek niečo daruje – on ťa za to odmení.“

Na záver sa tiež zamyslel nad nepokojom a smútkom: „Ak ideš do vzťahu či povolania a prináša ti to nepokoj, smútok a strach, tak to nie je od Boha.“

Celibát verzus žena

V seminároch sa často odporúča, aby mali chlapci možnosť skúsiť vzťah so ženou. Argumentuje sa, že táto skúsenosť môže byť prospešná pre ich celkový rozvoj a schopnosť rozhodnúť sa vo svojom povolaní.

„Sú všelijaké prípady, že niektorí neskôr ľutovali. Je dobrý človek – kňaz a potom sa zaľúbi… aj také veci sa môžu stať. A teraz ho Boh zatratí? Nie, bude ho ľúbiť rovnako ako predtým a aj potom,“ dodal otec Lajčiak, pričom spomenul, že vzťah treba živiť drobnosťami, aby bol krajší.

Ako príklad uviedol situáciu, keď na Mariánsky sviatok kúpili seminaristi kvety pre Pannu Máriu a dali ich pod sochu.

Otec Lajčiak vo svojom povolaní videl požehnanie

Na otázku, či otcovi Lajčiakovi chýbali manželka, rodina alebo deti, odkazuje na rôzne formy povolania. Otec Lajčiak vyzdvihuje krásu toho, že môže vidieť spolužiakov zo seminára s rodinami a vysvetľuje, že každý je povolaný pre niečo určité vo svojom živote.

„Svoje povolanie by som nikdy nemenil. Boh mi dal iné možnosti, cestovať, naučiť sa množstvo jazykov… Toto moji spolužiaci nemohli. Nehovorím, že rodina je obmedzenie, ale ja som vo svojom povolaní videl požehnanie a vedel som, že je to tá správna cesta.“

Boh vedel, aký som, a aj tak ma povolal

Dôležité je aj uvedomiť si, že pochybnosti a obavy sú prirodzenou súčasťou životného putovania.

„Občas človek cíti skôr svoju nehodnosť pre toto povolanie. Ale ja Bohu hovorím, že vedel, že som taký, aký som, a napriek tomu si ma vybral. Boh pozná tvoje problémy a keď ťa volá, tak ťa nechce dokonalého,“ povedal otec Lajčiak.

Zároveň zdôraznil, že človek by nemal porovnávať svoje povolanie so svojimi slabosťami a hriechmi. „Boh sa predsa oslavuje v našich slabostiach,“ dodal na záver.

Dôležité je však nezabúdať na dôveru v Boha a jeho plány. V dnešnej dobe, keď je veľa neistoty a strachu, je dôležité mať odvahu konať a dôverovať Bohu.