Publikum netlieskalo. Ostalo ticho.
Keď Ficovi došlo, že podcenil nepríjemný problém, povolal Šimečku – čerstvo odvolaného Šimečku – na úrad vlády, aby riešili konsolidáciu. Tú konsolidáciu, ktorú už vláda vyriešila. Popri zosadení Šimečku…
Stretnutie neprinieslo vôbec nič ani vláde, ani opozícii. A napokon ani štátu. Pre obe strany to bolo niečo ako defenzívne povinnosti.
Problémom vlády pritom nie je samotné zvyšovanie daní a poplatkov (ktoré je finančne nevyhnutné), ale skôr to, že sa v tejto téme čoraz viac zamotáva.
Po sérii prepálených útokov koalícia zisťuje, že nezvláda vlastnú obranu. Pri kľúčovej téme…
Kus šťastia má len v tom, že bod obratu opozícia nedokáže využiť. Koalícia sa v tejto fáze trápi sama so sebou. Pritom pôvodné plány Fica vyzerali inak. Koncom leta chcel mať vyriešené všetky konfliktné témy. Aby tu bol od septembra konečne „elementárny pokoj“.
Druhý celkom zbytočný front otvorila Dankova SNS. V stredu Danko ako predsedajúci schôdze požiadal poslankyňu PS Plavákovú, aby si večer doma odstránila dúhové nálepky z prenosného počítača, lebo tým porušuje zákon. Po provokačných poznámkach Plavákovej stratil Danko nervy a pritvrdil – vykázal ju zo sály. Plaváková však uspela s námietkou, ktorú podporili aj poslanci Hlasu.
Dankov konflikt s poslankyňou PS, ktorú obvinil z provokačného porušovania zákona, sa tým zmenil na vnútrokoaličný konflikt SNS s Hlasom.
Do sporu potom primitívnym spôsobom vstúpil poslanec za SNS Huliak. O Plavákovej povedal, že za jej podporu potratov si nezaslúži nič iné ako pomenovanie "suka". Po týchto urážkach už nikoho nezaujímala pôvodná otázka: či poslankyne PS môžu porušovať zákon. Témou je primitívne vystupovanie SNS.
Asi netreba dodávať, že spôsoby Huliaka sú neprijateľné.
Predovšetkým preto, že verejné urážanie kolegýň v Národnej rade je nízke a nehodné poslanca.
A potom preto, že Huliak v politickom zápase s progresivizmom oslabuje svoj vlastný tábor. A robí kampane Progresívnemu Slovensku.
Huliak by mal vedieť, že incidenty tohto druhu sa posudzujú podľa dvojakého metra.
Keď komentátor Denníka N Šimečka pri voličoch Smeru hovorí o „sviniach vnútri ľudských bytostí”, je to vraj záchrana demokracie. Keď Vášaryová hovorí o voličoch Hlasu a Smeru ako o zberbe, je to vraj poctivé pomenovanie reality. Keď minister Káčer nadával ľuďom na mítingu do podliakov, nikto to neriešil. Hrubo urážať milióny ľudí, šíriť nenávisť a stupňovať agresivitu je v poriadku, ak to predvádzajú ikony progresívneho tábora.
No keď Huliak vysloví o jednej poslankyni – ešte k tomu z PS – podobne hrubé slová, bude z toho škandál, ktorým sa bude onedlho zaoberať EÚ.
Také sú dnes pravidlá hry. Poniektorí za chyby a urážky nemusia platiť, naopak, zožnú potlesk. Iní za chyby a urážky vždy zaplatia.
Pripomíname, že na začiatku sporu sa riešilo, či poslankyňa PS dúhovými symbolmi porušuje pravidlá a zákon o rokovacom poriadku. Po pár minútach sa to zvrhlo na riešenie primitívnych útokov koaličných poslancov na opozíciu.
Po necelom roku od volieb to vyzerá tak, že Fica a jeho vládu nebude potápať opozícia. Vystačí si v tom s vlastnými pešiakmi.
2. Hlavolamy „konzervatívcov“
Druhú tému prehľadu môžeme pokojne zaradiť do kategórie bizarných. Je vlastne smutnou správou o uvažovaní slovenských „konzervatívcov“.
Keď Európsky parlament schvaľoval rezolúciu, ktorou vyzval na útoky západnými raketami na územie Ruska, europoslanci PS boli za, ostatní proti.
Rezolúciu nepodporila ani europoslankyňa KDH Miriam Lexmann. Jej bývalý kolega Štefanec ju za to dosť tvrdo kritizoval. Nehlasovať verne s progresívcami, to by sa v KDH podľa Štefanca stávať nemalo.
Nad jeho argumentáciou pritom musí väčšina ľudí s nemým úžasom krútiť hlavou.
Štefanec tvrdí, že je „pro-life“, za najvyššiu hodnotu považuje život. Preto ho pobúrilo a sklamalo, že poslankyňa KDH rezolúciu nepodporila. „Je nanajvýš pokrytecké v jednom týždni pochodovať za ochranu života a zároveň ho nechrániť vtedy, keď treba“, usúdil vojnový štváč Štefanec.
Rozumiete mu? Kto podporí západné raketové útoky na Rusko, ktoré môžu viesť k svetovej vojne s miliónmi obetí, ten vraj chráni životy. Konkrétne chráni ukrajinské životy.
Slovom, Štefanec je jeden z tých „konzervatívcov“, ktorí jeden deň ustarostení pochodujú za život a druhý deň utekajú do zbrojnice. A tých, ktorí žiadajú mierové riešenie, odsúdia ako zradcov a zlo. Lebo životy sú v Štefancovom svete síce dôležité, aj Pán je dôležitý, ale ešte dôležitejšie je poslúchať amerických pánov. A vybojovať členstvo Ukrajiny v NATO. Lebo práve o toto ide (už od roku 2008). A práve preto sa v Británii a Spojených štátoch zamietli návrhy mierovej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom z marca 2022… Nijaké rokovania, nijaké dohody, nijaký mier. Vojna. Tak zneli bojové heslá Washingtonu a Londýna.
Štefancov provojnový svet je odporný, ale zároveň pomerne rozšírený v kruhoch, ktoré si nahovárajú, že sú konzervatívne a oddané kresťanskej morálke.
V tomto spore však nepredvádza zvrátenú logiku len Štefanec, ale aj poslankyňa Lexmann.
Aj nad jej argumentáciou musí väčšina ľudí s nemým úžasom krútiť hlavou. Lexmann tvrdí, že so všetkým v rezolúcii súhlasila, aj s ďalšou vojenskou podporou Ukrajiny. No prekážali jej ideologické zmienky o potrebe poskytnúť ukrajinským utečencom potratovú starostlivosť, antikoncepciu a zabezpečiť ochranu ich pohlavných (transrodových) práv. Europarlament na tom trval, lebo aj o toto ide v hybridnej vojne NATO – Rusko.
Je zarážajúce, že Lexmann nepovedala ani slovo o západných raketových útokoch na Rusko, ktoré by mohli viesť k priamej zrážke NATO a Ruska. Nebola proti. To by si kvestorka europarlamentu nedovolila. Len sa zdráhala zahlasovať za, lebo jej prekážali progresívne dodatky rezolúcie.
Takto vyzerá mentálny svet „konzervatívcov“ z KDH. Jeden žiada raketové bombardovanie Ruska a stupňovanie vojny. Lebo je to vraj pro-life. Druhá žiada to isté, ale nehlasovala, lebo jej prekážali slová o práve ukrajinských žien na „potratovú starostlivosť“ (áno, toto slovné spojenie je hrozné).
Raketová vojna NATO – Rusko áno, potraty nie, usúdila kvestorka europarlamentu Lexmann.
Obom celkom unikala a stále uniká podstata veci. Tou je čoraz reálnejšia hrozba, že umlčiavanie pacifistov a stupňovanie vojny povedie k masovému zabíjaniu v Európe. A bez toho, aby to viedlo k pôvodne ohlasovanému cieľu: k Ukrajine s Krymom v NATO.
3. Zaťaté päste
Prejdeme k správam zo sveta, ktoré vôbec nevyzerajú dobre.
Ukrajinský prezident Zelenskyj vyhlásil, že sa nikdy nenechá zvonku dotlačiť k ukončeniu bojov a mierovým rokovaniam. Bol to odkaz Trumpovi, ktorý chce v prípade zvolenia donútiť Ukrajinu a Rusko k ústupkom a mierovým dohodám.
Naopak, Zelenskyj tvrdí, že ak bude niekto dotlačený k vyjednávaniu o mieri, tak to nebude Ukrajina, ale Rusko.
Predstava, že vyčerpaná Ukrajina donúti silnejšieho nepriateľa a jadrovú veľmoc k vyjednávaniu, je absurdná. Zelenskyj preto nalieha na Západ, aby zariadil raketové útoky na územie Ruskej federácie. Vstup krajín NATO do vojny, ešte k tomu priamo na ruskom území, by prekreslil pomery síl.
Rusko reagovalo varovaním, že je nútené zmeniť jadrovú doktrínu. Putin oznámil dve veci. Ak nejaká krajina zaútočí na Rusko s podporou jadrovej veľmoci, bude sa to považovať za ich spoločný útok proti Rusku. A ak by sa proti Rusku podnikol vzdušný útok kritického rozsahu, Rusko si vyhradzuje právo odpovedať jadrovou silou.
Na dvihnutý prst zas mediálnou cestou (cez americkú agentúru Reuters) reagovalo velenie NATO. V Aliancii rátajú aj s možnosťou svetovej vojny. Predpokladajú, že hlavným bojiskom by bol európsky kontinent. Hlavne stredná a východná Európa.
Podľa šéfa logistiky NATO Sollfranka sa pripravujú masové evakuačné a záchranné plány. Keďže sa ráta s rozsiahlymi stratami, do evakuácie a prevozu ranených v Európe majú byť pre počiatočnú vzdušnú prevahu Rusov zapojené vlaky a autobusy.
Plány na masovú evakuáciu ranených Europánov po železnici – to znie tak upokojujúco, nie?
Samozrejme, ešte stále sledujeme len operácie informačnej vojny. Jedna aj druhá strana si verejne odkazujú, na čo všetko sú pripravené. Napínajú svaly, zvyšujú hlas, produkujú silné reči, ktorými kŕmia agentúry. A robia to zrejme preto, aby sa vyhli krajnému scenáru. Veľkej vojne. V duchu hesla „ak chceš mier, nesmie ti zvlhnúť pušný prach“.
V optimizme nám však bránia dva silné faktory.
Po prvé, mier je už minulosťou. Od roku 2014 je v Európe vojna. Najskôr bola regionálna, bojovalo sa o východ Ukrajiny. Potom prerástla do konvenčnej. A aktuálne smeruje k rozšíreniu, k západným raketovým útokom na Rusko a k prípadnej odvete. Konflikt sa salámovou metódou neustále rozširuje. Už desiaty rok.
Z pôvodných tisícov obetí vojny na Donbase (2014) sú dnes stovky tisíc obetí. S negatívnou prognózou.
Po druhé, za posledných desať rokov sa v politickom a mediálnom mainstreame zásadne znížil počet pacifistov a premnožili sa vojnoví jastrabi, ktorí žiadajú (väčšinou s nohami v papučiach) vojenskú porážku Ruska. Dnes ich nájdete aj v Pochodoch za život. Kruté, ale taká je doba.
Práve tento druhý faktor je mimoriadne vážny. Každá veľká vojna sa najskôr začína na mentálnej úrovni. Stupňovaním nepriateľstva, nenávisti, agresivity, ktorá vedie k úplnej neschopnosti hovoriť o rokovaniach a dohodách.
A ktorá vedie k vidinám „veľkých víťazstiev“ a „porážky nepriateľa“.
A ak sa aj nájdu tí, ktorí radia ukončiť zabíjanie a rokovať, končia na čiernych zoznamoch vnútorných nepriateľov.
Presne tam sme dnes.
Malé výnimky v Európe zrátate na dvoch prstoch.
4. Právo povedať nie
Prehľad sa pokúsime zakončiť stručne a dobrou správou. Prišla zo Štrasburgu. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o kurióznom prípade, v ktorom dospel k záveru, že pacient má právo odmietnuť liečbu, ktorej nedôveruje.
Prípad sa síce týkal Jehovových svedkov a sporu o transfúziu krvi, ale to nie je podstatné. Podstatné sú všeobecné závery. Súd tvrdí, že každý človek má právo odmietnuť lieky, látky a liečebné postupy, ku ktorým má výhrady svedomia alebo ktorým nedôveruje. Prvoradá nie je veda, ale sloboda a svedomie pacienta.
Ak bude Európsky súd pre ľudské práva v tomto postoji principiálny, malo by to znamenať aj to, že človek (zdravý človek) má právo odmietnuť preventívne opatrenia, napríklad vakcíny, ktorým neverí. Povedzme preto, že neprešli dlhoročným testovaním a veda dodnes skúma ich nežiadúce účinky, ktorým zatiaľ nedokáže uspokojivo porozumieť.
Právo človeka odmietnuť nové preventívne látky alebo nové lieky, ktorým nedôveruje, by malo byť pevnou súčasťou základných práv a slobôd.
Jednak preto, že to nebolo tak dávno, čo progresívci presadzovali program povinného očkovania látkami, ktoré sa „testovali“ len zopár týždňov…
A potom preto, že žijeme v dobe, keď tvár „modernej medicíny“ určujú génoví inžinieri, majstri potratov, odborníci na chemicko-hormonálnu zmenu pohlavia. A špecialisti na biotechnologické vyvolanie laktácie „transrodových žien“ alias biologických mužov.
Bioinžinieri sa dnes hrajú na modelárov imunity, modelárov génov, modelárov pohlavia, modelárov života. Časom budú ponúkať bohatý katalóg služieb a produktov, ktoré budú mať pochybný etický profil. Alebo ktoré budú nedostatočne preskúmané.
Ochrana slobody a právo povedať nie bude v 21. storočí mimoriadne dôležité.
